Prázdninové dni sa dajú počítať už len na prstoch jednej ruky. A ja som za to nesmierne vďačná.
Viem, že by som si v tejto chvíli vyslúžila nie práve najnežnejší pohľad svojich ratolestí, ktoré si ešte užívajú posledné dníčky voľna kdesi ďaleko od rodičov.
Aby som bola úprimná – niežeby mi tie prázdniny nepadli vhod. Prerušili šialený stereotyp, aký pozná každá mama školákov: dostať svoje deti do školy v príslušne stanovenom čase, podľa možnosti bez ujmy na zdraví a školských pomôckach, o desiatej letiacej zo šiesteho poschodia za mladistvými sklerotikmi už ani nehovoriac.
Zo všetkého najviac som sa tešila na nekonečné baženie si v posteli, čo v mojom prípade znamená dovoliť si nevstať 5.40 ráno, ale až niekedy po siedmej. Ak sa mi to podarilo dlhšie, bolo to len mojou otrlosťou, keďže som musela ignorovať všestranné prudké masáže cez perinu – to sa moje detváky dožadovali full servisu nežnosťami počnúc a raňajkami končiac.
Stalo sa a musím uznať, že som spala viac, aj keď som mala pocit, že sa nevyspím už nikdy – môj deficit spánku akoby nemal dna.
Horšie to bolo s idealistickými predstavami, že pôjdeme niekam na výlety alebo sa deti niekam odpracú. Oproti minulým prázdninám sa nám rodina „rozrodila“ a „roztehotnila“, a to až do takých extrémov, že sa nedalo pomýšľať na uskladnenie našich detvákov v onej destinácii, ba ani o výmennom pobyte, ktorý s radosťou vítali obe strany.
A tak nás jednoducho prepadli aj také príšerné dni – podľa mojich detí – kedy som otvorila šuflík na stole a urobila následné pohyby: prudký ťah k sebe a ešte rýchlejší obrat o 180 stupňov… Komentár bol k tomu veľmi stručný: „Upratať!“ No a takto sme mali dni skriňové, topánkové a iné podľa trčania vlastníctva mojich detí z oficiálnych úložných priestorov.
Najhoršie bolo, že existuje fenomén, zvaný záhrada, ktorý zvykne v lete obšťastňovať experimentujúcich záhradníkov aj nejakými jedlými plodmi, zväčša prevyšujúcimi momentálnu spotrebu žalúdkov našej rodiny. A tak nastala nielen uhorková sezóna… Oberanie ešte ako tak – pokiaľ som dovolila stáť na rebríku alebo vyliezť na múrik plotu. Bitka bola len o umývanie fľaší, ale uznala som, že už tri týždne vidieť na stole len maxiúrodu sliviek /akoby vedeli, že ich chceme vyťať/ je veľa nielen na koňa, ale aj na mňa. Ale zavarili sme, a napriek frfľaniu som videla, že takmer nie je nutné umývať hrniec po slivkovom lekvári.
No a tá ponorková choroba – to je des. „Ooooooooooooooooooonaaaaaaaaaaa mi robíííííííííííí zleeeeeeeee!“ Znie zavýjanie veľmi podobné siréne o 14.30 h v pracovných dňoch. Zbožne som privolávala skautský tábor, kde hádam nakazí moje deti v rannej puberte duch súdržnosti.
Keď pridáme množstvo adrenalínových zážitkov, ktoré sa nemôžu udiať inokedy, len cez prázdniny… tak ma hádam pochopí aj neemotívny muž. Pád zo stromu /zlomená kľúčna kosť/, niekoľko krát žihadlá /plus jedno exemplárne aj s atb a návštevou pohotovosti/, zdochnutie motora auta v noci na Novom moste pri návrate z dovolenky /kontrolka spotreby paliva si v ten deň vybrala dovolenku bez oznámenia správcovi…/… a mnoho iných škrabancovotvorných /na tele i na duši/ situácií.
Keďže morálka mužstva upadala do bezvedomia, videla som, že nemám šancu.
Oželela som, že sa mi dobre spí a rozhodla som sa privolať školský rok.
Nech príde rýchlo so všetkým, čo k tomu patrí: ranným vstávaním, učením, povinnosťami, pravidelným režimom, v ktorom si viem pekne upratať deň…
Odpočítavam, a myslím, že nie som sama z mám, čo cítime, že už je toho voľna akurát dosť!
Jedéééééééén…. dvááááá….
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
