Puberta je ako drak. Príde a zhltne z vášho dieťaťa všetko dobré a láskavé a nechá vám doma len jeho uhundraný orazený zvyšok.
Prečo, prečo, prečo?

Kam sa stratilo to dieťa ?
To sladké slnečné dieťa, kvôli ktorému ste s láskou vstávali aj o štvrť na šesť ráno. Kam zmizol ten zvedavý drobček, ktorému sa ústa nezavreli, až kým nešiel spať? Dnes na priamu otázku „Čo je nové?“, prípadne na jej variáciu „Čo nové v škole?“ príde lakonická odpoveď „Ani nič, normálne“.
Bože, ako ľahko som mu rozumela, keď vedel len pár slov
A ako dobre som ho mohla ochrániť, keď som namiesto neho dávala pozor na rozbité sklo na ceste, na nebezpečné jamy, bezprizorných psov a umyté ruky pred jedlom…
Bol taký malý, že sa mi celý zmestil do náručia. Večer som ho unaveného a voňavého uložila spať, vyvrela som ten nebezpečný skazený svet a mohla som sa spokojne dívať, ako sladko a bezstarostne spí….
Dnes by sa mi už do náručia nezmestil, je totiž o hlavu vyšší.
Ten strašný a nebezpečný svet je preňho veľmi príťažlivý a zaujímavý. A tak čakám… Čakám, či sa mi večer z tréningu bezpečne vráti domov, želám si, aby ho žiadna láska nezranila, dúfam, že má vo svojej partii iba správnych ľudí a že sme ho vytvarovali na rovného dobrého človeka…
Aj teraz píšem a jedným uchom stále sledujem, či sa v zámke neozve jeho kľúč.
Konečne je doma. Ospalá počkám, kým sa odprace do postele.
A keď vyleziem zo sprchy, pôjdem sa aj dnes pozrieť, ako doma v bezpečí sladko a bezstarostne spí.
Môj malý chlap(ček).

Asi si vždy treba porodiť ďalšie
Asi si vždy treba porodiť ďalšie