V reálnom živote sú použiteľnejší praktickí „trojkári“

 
Ktovie, akými by sme boli rodičmi sami – sebe 

A koľkokrát sme práve my, dospelí, sami zničili kľud a pohodu v rodine alebo sme z absolútnej únavy zaspali pri telke (alebo večer pri práci na počítači) namiesto toho, aby sme sa venovali nášmu dieťaťu? Je to ľudské, doba je strašne rýchla a náročná, a to ešte nemáme nad sebou ctižiadostivých rodičov, ktorí nám zorganizujú krúžky na každý deň a tlačia na štúdium jazykov – ktovie, akými by sme boli rodičmi sami sebe, priatelia.

V reálnom živote sú mnohokrát „použiteľnejší“ praktickí dobrí „trojkári“ ako nesamostatní a málo tvoriví „jedničkári“.

Tým nechcem povedať, že výborné známky sú zbytočné – naopak – otvárajú „dvere do sveta“, na dobré univerzity a zahraničné štúdiá…. Treba reálne zhodnotiť vlastné možnosti dieťaťa, aby sa nestalo len prostriedkom na splnenie našich vlastných nenaplnených ambícií.

Rodičia hádžu vinu na deti a učiteľov

Sama učím na strednej škole a viem, v akých zložitých životných situáciách sa tieto skorodospelé deti často ocitajú a musia ich vyriešiť. A aj s tým, ako mnohí rodičia celú vinu (alebo radšej zodpovednosť) za neúspech hodia na dieťa (a učiteľa). A ten strašný tlak, pocit viny a hnev rodičov privedú tieto deti k skratovým reakciám, ako sú úteky alebo tie hrozné nevysvetliteľné samovraždy…..

Niekto proste na ten školský vlak naskočí a frčí od prvej triedy, niekoho je treba naložiť a trocha odviezť a, bohužiaľ, sú aj takí, ktorí ho zmeškajú. Ale vždy ich z celého srdca milujeme a je dôležité, aby to VEDELI.

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...