Vyhorenie u mladých športovcov prichádza skôr, než si ho okolie stihne všimnúť. Rozpoznať sa dá — ale signály idú proti intuícii.
Pred zápasom, na ktorý sa kedysi tešil, mu je zle. Doma sa o športe nebaví a na otázku, čo sa deje, odpovedá, že nič. Vymýšľa si dôvody, prečo dnes nejsť na tréning. A výkon klesá — hoci sa snaží viac než predtým.
Rodič aj tréner vidia to isté a najčastejšie si to vysvetlia rovnako: prestalo ho to baviť, zlenivel, je to puberta. Tréner navyše vidí snahu bez výsledku, tak pridá — presne vtedy, keď treba ubrať.
Býva to vyhorenie. A kým ho niekto pomenuje, býva neskoro: šport prestal byť hrou a stal sa povinnosťou. Z povinnosti sa odchádza.
Podľa čoho sa to dá spoznať skôr, než hráč odíde? Dá sa znížiť tlak bez toho, aby s ním klesli aj ambície? A kto v trojuholníku rodič – tréner – športovec má spraviť prvý krok?
Na tieto otázky odpovedajú dvaja kouči, ktorí k nim idú z opačných strán. Radek Šefčík pracuje s tým, čo urobí telo skôr, než človek stihne premyslieť odpoveď. Ján Bottyán s tým, čo sa deje medzi dieťaťom, rodičom a trénerom.
Všetko sa láme v dobrom úmysle
Ján Bottyán, ktorý sa pätnásť rokov venuje rodinám a mladým talentom, hovorí, že sa to láme tam, kde to nikto nečaká.
„Presne tam, kde to nikto nečaká — v dobrom úmysle. Rodič chce pomôcť, tak radí. Tréner chce zlepšiť, tak opravuje. Nikto z nich nechce ublížiť. Lenže dieťa počuje niečo iné: že to, čo urobilo, nestačilo. A keď to počuje dosť dlho, začne si myslieť, že nestačí ono samo,“ hovorí Bottyán.
„Najväčšia chyba, ktorú robíme, je jednoduchá: riešime výkon, ale zabúdame na človeka. Pýtame sa ‚vyhral si?“ a menej často ‚ako si sa cítil?“. Pritom to druhé je otázka, po ktorej sa dieťa otvorí,“ dodáva.
Riešime výkon, ale zabúdame na človeka. Pýtame sa ‚ vyhral si?‘ a menej často ‚ ako si sa cítil? — Ján Bottyán
Vyhorenie sa neohlási
Vyhorenie podľa neho málokedy príde ako jeden veľký moment.
„Málokedy to príde ako jeden veľký moment. Skôr sa to plazí. Vytratí sa radosť z tréningu — chodí, ale už tam nie je. Pribudne podráždenosť a únava, ktorá sa nedá vyspať. Klesne sebavedomie. Objaví sa strach pred zápasom, na ktorý sa predtým tešil. Prídu výhovorky, prečo dnes nejsť. A ten najzradnejší signál: výkon klesá napriek tomu, že sa snaží viac než predtým,“ opisuje Bottyán.
„To posledné je dôležité, lebo sa to ľahko prečíta zle. Tréner vidí, že sa snaží a nejde to, tak pridá. A pridáva presne v momente, keď treba ubrať,“ upozorňuje.
V tej chvíli šport prestal byť hrou a stal sa povinnosťou. A z povinnosti sa odchádza.
Vinník nie je jeden
Otázka, kto za to môže, má podľa Bottyána nepríjemnú odpoveď.
„Odpoveď, ktorú nikto nechce počuť: nikto sám. Rodičia, ktorí často chcú pomôcť, ale nevedomky vytvárajú tlak. Tréneri, ktorí niekedy komunikujú viac cez kritiku než cez rozvoj. Systém, ktorý tlačí na skorý výkon, skorú špecializáciu a selekciu. Sociálne siete a nekonečné porovnávanie. A aj samotný športovec, ak sa nikdy nenaučil pracovať s emóciami a vlastnými očakávaniami,“ hovorí.
„Hľadať vinníka je najrýchlejší spôsob, ako sa v tom zamotať. Užitočnejšie je pýtať sa, kto v tom trojuholníku rodič — tréner — športovec môže spraviť prvý krok. A to je vždy dospelý,“ dodáva Bottyán.
Telo rozhodne skôr, než to hlava stihne
Druhý z dvojice lektorov, Radek Šefčík, ide k tomu istému z opačnej strany — cez telo. Tvrdí, že dobré rady prichádzajú neskoro.
„Že tie dobré rady prichádzajú neskoro. Kým hlava hľadá slová, dych, svaly aj pozornosť sú dávno v režime, ktorý si človek nevybral — a ten režim potom riadi, ako to celé dopadne,“ hovorí Radek Šefčík.
„Predstavte si pätnásťročného hráča minútu pred tým, než ide na ľad. Môžete mu povedať čokoľvek správne. Ak jeho telo už preplo do obranného režimu, tá veta k nemu nedoletí. Nie preto, že by nepočúval. Preto, že v tej chvíli nie je kto by počúval — je tam len reakcia,“ vysvetľuje.
Kým hlava hľadá slová, dych, svaly aj pozornosť sú dávno v režime, ktorý si človek nevybral. — Radek Šefčík
„Preto je práca s tlakom fyzická vec, nie motivačná. Nedá sa prehovoriť. Dá sa len zachytiť skôr, než sa rozbehne,“ dodáva Šefčík.
Trénovať sa to podľa neho dá — a naživo to má jednu vec navyše.
„Nervová sústava sa učí v kontakte. Vedieť techniku je základ — to sa dá naštudovať aj trénovať samostatne. Naživo sa k tomu pridá korekcia: niekto vidí vaše dýchanie, vaše mikrosignály, moment, keď sa rameno zdvihne o dva centimetre — a upozorní vás na to v tej sekunde, keď sa to deje. Najprv to niekto pomenuje za vás, potom si to začnete všímať sami,“ hovorí.
„To je celý mechanizmus. Najprv to niekto pomenuje za vás, potom to spoznáte vy,“ uzatvára.
Znižovať tlak neznamená znižovať latku
Obava, že so znížením tlaku klesnú aj ambície, je podľa Bottyána zbytočná.
„Je to obava, ktorú chápem — a je zbytočná. Znižovať tlak neznamená znižovať latku. Znamená to oddeliť dve veci, ktoré sa nám zliali do jednej: výkon dieťaťa a hodnotu dieťaťa,“ hovorí Bottyán.
„Keď dieťa vie, že o svoje miesto v rodine ani v tíme neprichádza tým, že prehrá, začne riskovať. A šport je o riskovaní. Paradoxne teda: čím bezpečnejšie sa cíti, tým odvážnejšie hrá,“ vysvetľuje.
Čím bezpečnejšie sa dieťa cíti, tým odvážnejšie hrá. — Ján Bottyán
„Disciplína sa dá držať aj bez strachu. Len to trvá dlhšie a vyžaduje to od dospelého viac trpezlivosti než jedno zvýšenie hlasu,“ dodáva.
Konkrétne to podľa neho znamená zmeniť poradie dvoch vecí, ktoré má väčšina rodičov obrátene.
„Po prehre najprv pochopenie, potom až rada. V tomto poradí, nikdy naopak. Rada, ktorá príde do otvorenej rany, sa nepočíta ako pomoc — počíta sa ako ďalšia kritika. Väčšina rodičov to má obrátene, lebo tá rada v nich horí a chcú ju zo seba dostať cestou v aute,“ hovorí Bottyán.
„A po výhre? Tam je to ešte zradnejšie. Ak chválime len výsledok, učíme dieťa, že za výsledok ho máme radi. Skúste namiesto ‚super, vyhrali ste“ povedať ‚videl som, ako si sa nevzdal, keď ste prehrávali“. Je to tá istá veta o dve úrovne hlbšie,“ dopĺňa.
Účastníci pri spoločnom cvičení. Nitra, máj 2025. Foto: Milan Ando
Dve otázky, ktoré rozhodujú
Čo by teda odkázali trénerovi, ktorý si pri čítaní spomenul na konkrétneho zverenca?
„Nech si všimne, čo robí jeho vlastné telo, keď sa na toho chalana pozerá. Tlak sa prenáša rýchlejšie než slová,“ hovorí Šefčík.
„A nech sa ho spýta tú druhú otázku. Nie ‚čo sa deje“. Ale ‚ako sa cítiš“. Rozdiel medzi nimi je celá kariéra,“ uzatvára Bottyán.
O KOUČOCH
RADEK ŠEFČÍK je peak performance stratég s certifikáciou IMGCA Level 4. Pripravoval na tlak Dominiku Cibulkovú, olympionikov, trénera Adriána Guľu aj lídrov z firiem Lidl a MetLife.
JÁN „JOHNY“ BOTTYÁN sa viac než 15 rokov venuje práci s rodinami, rodičmi a mladými talentmi. Špecializuje sa na výchovu, vzťahy v rodine a výkon bez tlaku.
Spoločne vedú celodenné semináre pre rodičov, trénerov a športovcov. Najbližší je 28. októbra v Nitre (lifekompas.sk/workshop).
