Denisa Fulmeková: Dve čiarky nádeje

Na písaní je skvelé, že v knihe sa môže udiať všetko.

Spisovateľka Denisa Fulmeková, šarmantná a príjemná dáma, je autorkou mnohých krátkych i dlhších textov s briskným humorom a pôvabnou iskrou. V týchto dňoch sa však dostáva na pulty slovenských kníhkupectiev jej nový román z troška iného súdka ako doteraz. Jej pero, typické ľahkou čitateľnosťou, ale bohatým jazykom, môžete čoskoro nájsť v diele s názvom Dve čiarky nádeje, ktorého námet je nielen čitateľkám portálu babetko.sk celkom isto blízky. Porozprávali sme sa s ňou preto o knihe i o nej samej.

Vo svojej autorskej zbierke máš satirický Klebetromán, sebaironickú zbierku poviedok Tak čo teda?!, príspevok do sexuálne ladenej antológie Sex po slovensky, ako aj knihu poézie. O čom je tvoja najnovšia kniha?

– Zjednodušene povedané – o ženách. O ženách konfrontovaných s materstvom, tehotenstvom, a to aj tým nenaplneným. Napokon, nazdávam sa, že už názov knižky – Dve čiarky nádeje – povie návštevníčkam bábetka dosť.

Prečo práve taká téma?

– V knihe silno rezonuje strata nenarodeného dieťaťa, ktorú som, žiaľ, prežila na vlastnej koži. Hrdinka mojej knižky sa teda vyrovnáva s rovnakou traumou, s akou som sa vyrovnávala aj ja. Nepopieram, že táto kniha má isté autobiografické črty, hoci samotný príbeh je už dielom mojej autorskej fantázie.

Neobávaš sa, že ide o okrajovú tému a Dve čiarky nádeje budú zaradené medzi tradičné ženské romány, ktoré sa čítajú na kilá?

– Keby som v sebe živila obavy, že som si zvolila nezaujímavú okrajovú tému, nikdy by som sa neodhodlala knihu vydať. Naopak, mám pocit, že vôbec nejde o okrajovú tému, pretože otázky spojené s materstvom sa dotýkajú každej ženy, dokonca aj takej, ktorá sa rozhodne ostať bezdetná. A keď sa Dve čiarky nádeje ocitnú medzi obyčajnými knihami, ktoré sa čítajú na kilá, budem v podstate spokojná. Veď čo iné si spisovateľka môže želať, než to, aby sa jej knižka čítala?

Myslíš si, že je táto téma v našej spoločnosti tabuizovaná? Je tvoja kniha pokusom to zmeniť?

– Dnes je máloktorá téma tabu, ale všímam si, že kým v minulosti sa nehovorilo najmä o sexuálnej problematike, teraz sú to skôr témy, ktoré sú niečím ťaživé, nepekné, pripomínajúce pominuteľnosť. Ľudia si nechcú pripúšťať bolesť, ak sa ich bezprostredne nedotýka, ale to je prirodzenosť našej povahy. Nikto z nás sa však v živote nevyhne ani smutným skúsenostiam, preto treba hovoriť aj o nich. Neviem, či to zmení práve moja knižka, veď ani pre mňa nie je jednoduché povedať, že som stratila nenarodené dieťa, dokonca dva razy. Chcem však ženám, ktorým sa to stalo – niektorým možno len celkom nedávno, a ešte sa utápajú v bezradnom žiali – ponúknuť príbeh knižných hrdiniek, ktoré sú v podobnej situácii. Nie je to kniha návodov a riešení, skôr pochopenia – teda, bola by som rada, keby som sa nemýlila.

Hlavná postava Eva nie je čisto kladná hrdinka. Nakoľko sa ty osobne stotožňuješ s jej spôsobom rozmýšľania, prežívania a riešenia problémov?

– Každá literárna postava, ktorú som doposiaľ vytvorila, mala so mnou čosi spoločné. Takisto, pochopiteľne, hlavná hrdinka Dvoch čiarok nádeje. Dokonca aj v extra záporných postavách je zašifrovaný kus môjho ja, pretože autor sa do svojho výtvoru premietne v plnej kráse – nielen z tej lepšej stránky, ale rovnako aj z tej odvrátenej. To, že hlavná hrdinka nie je čistá „klaďaska”, je podľa môjho názoru prirodzené a ľudské. Hoci sa do zložitej siete vzťahov so svojimi priateľkami zamotá úplnou náhodou, v istých chvíľach je slabá na to, aby im vmietla pravdu do tváre.

V čom sa od nej líšiš?

– To je veľmi ťažké povedať… Ak vezmem do úvahy vnútorný konflikt, ktorý rieši vo vzťahu k svojim priateľkám, tak asi by som sa na jej mieste zachovala rovnako. Hoci sú to len domnienky, pretože našťastie som takú situáciu ako ona ešte riešiť nemusela.

A čo ostatné postavy, aké sú? Je pre ich charakter predlohou niekto skutočný?

– Postavy Dvoch čiarok nádeje nemajú nijaké konkrétne predlohy v realite, ale, samozrejme, sú inšpirované reálnym životom. Dokonca sa dá povedať, že prototypy utáraných klebetníc ako je románová Tilda, večných mileniek, ktoré sa celou bytosťou sústreďujú na svoj vzhľad a pritom im unikajú oveľa dôležitejšie problémy (Soňa) alebo žien, ktoré sú ochotné trpieť v nešťastnom manželstve len pre dekórum a neschopnosť odpútať sa (Alica), nájde vo svojom okolí takmer každý. Podobne je to aj s ďalšími postavami, ale nerada by som prezrádzala všetko.

Ako vnímaš priateľstvo medzi ženami?

– Ženy sú k sebe otvorenejšie a skôr sa vedia jedna druhej zveriť s intímnymi záležitosťami. To sa však len domnievam, lebo so žiadnym mužom som sa ešte nekamarátila ako muž. 🙂 Na druhej strane, dôverné priateľské vzťahy so sebou nesú aj riziko, že dôvera bude zneužitá a človek sa hlboko sklame. Napriek tomu sa nazdávam, že iba blízke priateľstvá môžu byť obohacujúce a ozajstné.

teda pravda, ktorú Eva nebola schopná povedať, tým správnym riešením pre zachovanie zdravého priateľstva alebo veríš aj na takzvanú bielu lož?

– Aby človek vedel vystihnúť, kedy dozrel čas na holú pravdu, musel by byť vševidiaci a vševedúci. Je to skôr etická otázka, do akej miery máme právo vstupovať druhým ľuďom do života. Románová hrdinka Eva si nezvolí bielu lož, ona si zvolí mlčanie. Možno mlčať znamená za istých okolností klamať… Samozrejme, v zdravom priateľstve očakávame maximálnu úprimnosť, ale napĺňať nejakú definíciu za každých okolností do litery, mi pripadá skôr fanatické ako ľudské. Vždy treba počúvať svoju intuíciu a slová voliť obozretne.

plne na záver: ako bude Evin príbeh pokračovať v realite?

– To neviem, pretože nežijem príbeh Evy, ale svoj. Možno sa k osudom žien z Dvoch čiarok nádeje ešte knižne vrátim, ale je celkom možné, že vznikne nová hrdinka s iným príbehom. To je práve to, čo je na písaní skvelé, že v knihe sa môže udiať všetko.

Pozn. redakcie:

Knižka vychádza v týchto dňoch a jej verejná prezentácia bude v

Svete knihy na Obchodnej ulici v Bratislave dňa 1. 3. 2007.

Knižku si môžete objednať na www.martinus.sk