Dosť bolo dokonalých mám (recenzia)

A tak sa stalo, že si mladý muž zbalil jednu kostolnú topánku k starkej a druhú si v tej rýchlosti – síce rovnako čiernu – vzal bráchovu, ktorý ale… ostával tento raz doma.

Najprv ma chytal (ten materský) infarkt. Ako z mnohého, čo sa s deťmi deje, prihodí, zažije, trávi – (a niekedy aj otrávi). Bonus nervov je, keď sa k tomu pridá manžel (niekedy aj nevedomky), kamarátka, ktorá sa pochváli, že… (no jasné že tým, čo ja už dlho chcem a nejde mi to, a to navyše ma už tri týždne žerie fakt, ako to pri tých troch drobcoch udržuje svoju domácnosť ako lusk).

Bum! Náraz do predstáv mojej (a asi aj tvojej) dokonalej ilúzie o tom, ako čo a kto má vyzerať, správať sa, byť, žiť… je riadny. Najhoršie asi je, keď je ten náraz do mňa. Počnúc kilami, vzhľadom, priveľkými rozmermi hore, v strede, dolu, pred pôrodom, po pôrode, v prechode, po prechode, ráno, na obed a večer. V noci sa pre istotu tým nezaoberám,  no ešte nárazom na schopnosti končiac.

Kým som dočíitala knihu „Dosť bolo dokonalých mám“, našla som sa nie raz a nie raz som sa musela zastaviť. Nie vždy to bolo  pre prudký závan pravdy o sebe jednoduché čítanie (ale pri tom všetkom veľmi príjemné a ľahko pochopiteľné), a k mnohým pasážam som sa vracala znovu a znovu – aby som si znovu utvrdila, že to, čo som v sebe kdesi intuitívne cítila o sebe, o výchove, manželstve, kamarátstve, vedení domácnosti a vzťahoch, je skutočne pravda a že nie som blb.

Jill Savageová to jednoducho vie, aj keď s mnohými dokonalými predstavami a infekciami dokonalosti ešte stále sama bojuje a nie je to vždy jednoduché – trebárs už len pre popôrodné značky prijatia viacerých detí či pre čas, kedy bolo treba na manželstvo a na manžela nazerať očami milosrdnej, trpezlivej lásky.

Očividne sa však už s dokonalými predstavami o všeličom, čím sme my tu ešte zviazané, rozlúčila a ak niektorá z nich príde na návštevu, veľmi rýchlo ich porúča kade ľahšie.

Skúšam to a je to síce náročný tréning, ale značne oslobodzujúci: či už v pohľade na rebelujúceho, nie vždy ochotného puberťáka (lebo už viem, že vývoj sa končí neskôr, ako nám bolo prezentované) či na nedostatočne chápavú priateľku, kde aj môj postoj a prijatie zväčšuje pocit zranenia a neprijatia (jednoducho ma nemusí mať každý vždy rád). Už to nechcem.

A ďakujem Jill, že mala a má odvahu hovoriť o veciach, ktoré všetci pokladajú za „normálne“ a pritom nám všetkým spôsobujú akurát tak trápenie a nespokojnosť so sebou a inými a tým aj nekončiacu frustráciu z toho, aký to vlastne čudný život žijeme.

Kúpte si to alebo požičajte: prečítať si, ako prestať s nákazou falošnej dokonalosti a žiť ako normálna ženská, čo ako nedokonalá, ale prirodzená, navýsosť spokojná so sebou, s domácnosťou, kde sú omrvinky na zemi, aj keď som už trikrát zametala a s dieťaťom, ktoré nie a nie zaspať. Nebyť mama, ktorá musí a straší, ale mama a žena, ktorá môže a chce – a má tak každý deň ako dar a všetkých ľudí v ňom tiež.