Najmilšie kusy v polici

Táto závislosť je jednou z tých pozitívnych, ktoré si hádam želá každý rodič, aby jeho dieťa zdedilo.

Aj keď prichádza na to, aký nápor na zvýšenie tlaku zažívali jeho rodičia, keď ho nachádzali závisle vcucnutého na tých – podľa nich  – najtrápnejších miestach. Mojou špecialitou bol nielen záchod, slušne povedané WC, ale bežne sa mi stávalo, že som sa v stave takejto závislosti pohybovala po byte vyzlečená napoly ako z rozprávky a ťahala za sebou v metrovom odstupe vlastné pančuchy

… lebo som nemohla prestať

Dokonca naša závislosť bola súrodenecká a tak sme s bráchom (rozdiel medzi nami bol rok aj mesiac presne v jeho prospech) sedeli spolu nad jedným kusom. Dodnes máme svoje „líblingové“ kusy, na ktoré nedáme dopustiť a vlastným ratolestiam ich požičiavame len s výstražne zdvihnutým prstom. Zúfame, ak nájdeme náš kus pohodený pod posteľou a zaprisahávame sa, že už nikdy viac…

Ale keď už aj leží v polici, a drobci domŕzajú, rozprávame návnady z toho, čo sme nabrali do seba my.

Z kníh

Hoci som nikdy nebola „intelektuálna“ myš a zároveň s hltaním riadkov som mnohé prečítané zrealizovala v praxi (čo nebolo vždy z rodičovskej strany prijaté s nadšením), postíhala som toho čítať dosť, ba niekedy až v takom záchvate, že pri čítaní troch kusov naraz som už nevedela, ako sa vlastne tituly volajú a kto ich napísal.

Naše deti nie sú iné, aj keď každé malo svoju cestičku k číaniu takú svoju.

A tak po rokoch detstva a rodičovstva môžem trošku porovnávať…

Kým sme boli krpci, mama nás živila tetou Podjavorinskou, Navrátilom a večnou klasikou Môj macík či Čin čin. Moji zas leteli ne nesmrteľného Guľka Bombuľka, až na to doplatil takmer životom, takže momentálne podstupuje závažnú operáciu, ktorá ho snáď navráti do police. Spoločne sme však uchvátení klasikou od Paľka Dobšinského.

V čase, keď som začala viac chápať, mi mama predkladala Hviezdoslava, Puškina, samozrejme som hltala všetky dostupné knižky typu Mary a ja, Vajce a ja… a po čase prešla na Annu zo Zeleného domu, Pollyannu, čo držalo aj moju dievku a dodnes s k tomu vracia ako k svojej „emočnej“ záchrane. Rovnakú krvnú skupinu sme úplne nabrali vo verneovkách a stopovkách všetkého druhu, ktoré nestíham zháňať z antikvariátov. Pravdou je, že básne im voňajú hlavne do Rúfusa, čo mne zas príde veľmi úzkokoľajné.

Chalani zas milujú cestopisy, Viki prepadla nadobro klasickým slovenským povestiam, Dora si upevňuje sebavedomie k svojim divným výčinom žraním Pipi dlhej pančuchy a drobci momentálne objavili čaro Puclíka.

Mnohé  knižky, ktoré sme my čítali, už ťažko zohnať  na pultoch a hľadám ich zatiaľ márne, hoci sú deti na ne namaškrtené.

Všetci veľkí školáci majú dlho svoj čitateľský preukaz a okupujú knižnicu statočne.

A tak mám nápad

skúsme urobiť rebríček najobľúbenejších kníh nášho detstva a detstva našich detí… Možno to poslúži aj ako tip pre tých, ktorí ešte nečítali nejaký ten náš obľúbený kus. Ak sa vám chce, napíšte, len tak, odmenou bude skvelé čítanie… budeme sa tešiť.