Naša snaha o dobré stravovacie návyky

„Nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili,“ hovorí známe príslovie na tému stravovania. Dnes by som ho mohla preformulovať v našich zemepisných šírkach na „nežijeme preto, aby sme jedli hocikedy, hocijako a hocičo, ale jeme s mierou a zdravým rozumom, aby sme mohli zdravšie a dlhšie žiť.“ Možno trochu dlhá a prebytočná definícia, ak si uvedomujem, že väčšina sveta trpí hladom a nemá prístup k vode, či základným potravinám.

Žiaľ, prerozdeľovanie potravín nie je vo svete spravodlivé a solidárne a sama za seba musím prezradiť, že aj u nás sa niekedy nimi plytvá. Neraz mi to trhá srdce, keď musím nedojedené a už aj skazené jedlo vylievať do záchoda alebo odhadzovať do koša. Vtedy azda najčastejšie myslím na tých, ktorí ani svoj denný chlieb nemajú – a nemusí to byť práve v Afrike.

Už ako malému dieťaťu mi naši hovorievali, keď som nad nejakým jedlom ohŕňala nos, že deti v Afrike by sa z toho tešili a boli by za každé jedlo vďačné. Je však naozaj ťažké presvedčiť naše vlastné deti, aby zjedli niečo, čo im vôbec nechutí. Môžem sa zbytočne nadrapovať a dokazovať im, že je to zdravé a že iné deti nemajú čo jesť…jednoducho sa zatnú a cez zuby by im v tú chvíľu neprešla ani ihla, nieto lyžička so špenátom. Keď to nejde podobrotky, skúšam aj pozlotky, ale úspech je minimálny – pár lyžičiek, plač detí a moje nervy tatam. Viem, že deti sa do jedla nútiť nemajú, ale na druhej strane ich chcem naučiť, aby boli ochotné zjesť aspoň tri lyžičky aj z toho, čo im nechutí, respektíve ešte ani nevedia, ako to chutí. Iste, aj my dospelí máme jedlá, ktoré do nás nik nedostane a úprimne povedané, ak by to niekto skúšal, skončilo by to u mňa (pardón) v záchodovej mise – jednoducho pri krúpoch, sladkých kapustných fliačkoch a kyslých mliekach sa mi dvíha žalúdok a naozaj len s veľkým sebazaprením a s predstavou všetkých hladujúcich som ochotná pár lyžičiek zjesť, ale pôžitok to nie.

Rovnako som teda ochotná rešpektovať u detí aj to, že im niečo nechutí, ale ak je to už každé druhé jedlo, ktoré navarím (a to sa snažím), tak to už „ok“ nie je. Náš prvý potomok je zatiaľ najviac prieberčivý a vegetarián sám od seba (mäso jednoducho nezje), s druhým je to už o čosi lepšie, dá sa prehovoriť na jedlá, ktoré ten prvý odmieta a ten tretí je už v pohode, zje všetko čo vidí a s ním problémy nemáme, akurát ho ešte treba nakŕmiť. Keď si to takto porovnám, vychádza mi, že niekde na začiatku som nerobila pri učení sa správnym stravovacím návykom niečo správne a priveľmi som sa podriadila chuti dieťaťa, jednoducho som si to ospravedlnila tým, že hlavne nech niečo zje, nech je to hocičo. V zápale „aby len to dieťa jedlo“ som bola schopná mu ponúknuť aj tri rôzne jedlá na výber. Fakt, že keď nebude na obed nič jesť ešte nezomrie, ma neupokojoval.

Dnes je už starší a začal s oveľa väčšou chuťou a viac jesť a nebojí sa toľko skúšať aj nové alebo iné jedlo. Veľa v tomto smere urobila aj škôlka. Keď nechcel byť hladný, musel zjesť aj to, čo nebolo presne tak pripravené, ako mu to robila mamička. Prvý rok stravovania v škôlke bol hotová katastorfa, to takmer nič nejedol a peniaze za stravné boli vyhodené von oknom. Našťastie sa to celé nepozdávalo pani kuchárke a trápilo ju to, že prečo jej jedlá odmieta jesť a sedávala pri ňom počas celého obeda (čo som sa ja dozvedela až omnoho neskôr!) a pomaly pomaličky pojedol pár lyžičiek. Po roku trápenia už začal chodiť aj na „repete“ a začal trošku priberať, keďže zatiaľ viac rástol do výšky ako do šírky. Už teraz sa začínam tešiť na tie časy, keď ako puberťák vyrabuje špajzu a stále mu bude málo. Samozrejme pevne verím, že naše deti neskončia pri popcornovom a macdonaldovom (aj keď raz do roka je to v súlade s mojou predstavou) stravovaní, ale že si pridajú aj šalát a brokolicu a občas sa aj popohybujú, aby pred počítačom neskysli a nezdreveneli. Obezita u detí je stále častejším problémom a Slovensku sa nevyhýba, ale my by sme sa jej u nás doma vyhnúť chceli.

Naše papkacie pravidlá

1. Nejeme hocikedy (5x denne je optimum). Keď sme hladní inokedy, vypýtame si.
2. Naložím si, koľko asi zvládnem. Ak mi niečo nechutí, pýtam si menej.
3. Nepobehujem s jedlom po byte, ale sedím pri stole, keď jem. (Toto je najväčší problém dodržať u toho najmenšieho.)
4. Jeme potichu, nerečníme ako na trhu a dobre prežúvame.
5. Sladkosti môžeme až keď sme zjedli obed.
6. Každý deň jeme ovocie a zeleninu.
7. Keď pozeráme televíziu, vtedy nejeme.
8. Nediétujeme, ale ani nejeme zbytočne, keď nemáme hlad.
9. Jeme s chuťou a vďačnosťou za predložené jedlo.