Voľby pred dverami I. – Radoslav Procházka, KDH

Rozmýšľate, čo urobíte so svojím volebným lístkom? Nemáte čas čítať  volebné programy? My sme to urobili za vás: ponúkli sme  možnosť všetkým kandidujúcim stranám predstaviť sa vám v rozhovore – aby ste mali lepšiu možnosť výberu.

Dnes vám predstavujeme Radoslava Procházku z KDH. 

Doc. JUDr. Radoslav Procházka, PhD je vám už niekoľko mesiacov k dispozícii  v našej poradni právnika kde denne rieši vaše otázky a problémy okolo paragrafov.

1) Mohli by ste sa našim čitateľom najprv predstaviť?

Ženil som sa pred vyše štyrmi rokmi, s manželkou vychovávame nášho triapolročného syna. Bývame v rodinnom dome kúsok za Šamorínom, spolu s nami žijú aj naše psy a mačky. Manželka je doma, dopisuje rigoróznu prácu a chystá sa na nové pracovisko, ja mám okrem slobodného povolania advokáta aj zamestnanie ako vysokoškolský pedagóg. 

2) Chcete odstrániť diskrimináciu viacdetných rodín.

Akým spôsobom to plánujete zrealizovať tak, aby nevznikol spoločenský protitlak rodín, ktoré majú menej detí? A čo vlastne podľa vás tlačí a trápi takéto rodiny?

Odstránenie diskriminácie viacdetných rodín, spočívajúce napríklad v existencii neodôvodneného „stropu“ ich finančnej podpory alebo v zbytočne obmedzených možnostiach profesnej sebarealizácie jedného z manželov, by nemalo viesť k protitlaku menej početných rodín už len preto, že je to opatrenie smerom od nespravodlivého k spravodlivejšiemu.

Tieto rodiny podľa môjho názoru trápi najmä to, že štát predstiera, že tieto rodiny k blahobytu spoločnosti prispievajú menej, ako ľudia, ktorí sa podieľajú priamo na tvorbe HDP, a tak sa k nim aj správa. Okrem hmotného dostatku však každá spoločnosť potrebuje aj investície do svojej ľudskej budúcnosti, potrebuje sa učiť a pestovať medzigeneračnú solidaritu a súdržnosť, a v tejto súvislosti je spoločenský prínos viacdetných rodín úplne kľúčový. 

3) Väčšina mladých má tendenciu žiť na „hromádke“.

Vy hovoríte o motivácii pre zodpovedné manželstvo a rodičovstvo, dokonca ich chcete k tomu vychovávať. Ako, aby vám nevyčítali „vatikánsky systém“?

Podľa môjho názoru politik nemá ľuďom čo hovoriť, ako majú  žiť. Jeho úlohou je poskytnúť občanom kvalifikovanú  službu, nie starať sa do ich životných preferencií a nebodaj ich vychovávať na svoj vlastný obraz.

Napriek tomu som presvedčený, že v istom veku je život v usporiadanej rodine životom s vyššou kvalitou, ako nezáväzné poletovanie z kvetu na kvet. Človek samozrejme musí mať možnosť sám sa rozhodnúť pre to, ako chce žiť.

Našou snahou je umožniť tým, ktorí sa rozhodnú pre založenie rodiny a starostlivosť o ňu, aby toto rozhodnutie nemuseli nikdy ľutovať z dôvodov, ktoré dokážu ovplyvniť politici, spoločnosť, štát. Inými slovami, ide o vytvorenie pozitívnych motivácií pre rodinný život, nie o vodenie občanov za ruku niekam, kam možno ani nechcú ísť.  

4) Zvýhodnený  odchod do dôchodku pre rodičov podľa počtu detí znie ľúbivo…

Bude to však ekonomicky únosné a vôbec možné? Ako budete vedieť rozlíšiť deti, ktoré sa uchytia a prinesú ekonomický efekt od iných dospelých detí, ktoré budú žiť zo sociálnych dávok?

Nemyslím si, že by spoločenský prínos kohokoľvek mal byť  hodnotený výlučne podľa toho, akým dielom prispeje k rastu HDP.

Zvýhodnený odchod do dôchodku preto neviažeme na ekonomický efekt, aký deti priniesli, jednak preto, že sa ani nedá presne vyčísliť a jednak preto, že sú to dve nesúmerateľné kategórie.

Je však pravdou, že niektoré výhody (napríklad daňový bonus na dieťa) chceme viazať na to, aby aspoň jeden rodič pracoval. Tým chceme vytvoriť istú rovnováhu medzi motiváciou k rodinnému životu na jednej strane a motiváciou k hmotnej sebestačnosti občanov na strane druhej. V skratke, ani od štátu žiadne koláče bez práce. 

5) Chcete zmeniť  služby pre rodiny, spomínate v návrhu materské centrá.

Dočkajú sa teda toho, čo je bežné v iných krajinách a to začlenenia do sociálnej siete štátu tak, aby prestali živoriť a stali sa rovnocenným partnerom rodinnej politiky?

Určite sa o to budeme snažiť, myslíme si, že úloha materských centier sa podceňuje a pri vhodnej legislatívnej úprave a jej svedomitom uplatňovaní by materské centrá mohli matkám a ich deťom pomôcť ešte výraznejšie. 

6) Práca  rodičov, ťažký oriešok.

Zohnať dnes skrátený úväzok alebo prácu na doma je sen noci svätojánskej, to musí byť už fakt osvietený zamestnávateľ, a takých je málo.

Skúsenosť skôr hovorí o systematickom porušovaní zákona pri prijímaní do pracovného pomeru – deti a rodina sú prekážkou, to dajú žene po MD pocítiť v 90% prípadoch.

Ako to chcete ošetriť a ustriehnuť – lebo jedna vec je zákon, druhá vec prax. Zamestnávateľ musí mať motiváciu… akú?

Zamestnávateľov chceme motivovať  tým, že im výrazne zľahčíme byrokratické  aj finančné bremeno, spojené  s úväzkami na kratší pracovný čas.

Skúsenosti zo zahraničia hovoria, že ak sú vhodne vyskladané základné pravidlá a ich dodržiavanie nie je spojené s dodatočnou záťažou, zamestnávatelia nemajú dôvod brániť sa skráteným úväzkom; napokon, je pre nich výhodnejšie nechať si skúsenú pracovníčku a zaplatiť jej namiesto 38 len, napríklad, 18 hodín týždenne, ako ju prepustiť a potom prácne hľadať a zaúčať jej novú náhradu. 

7) Bývanie

– mnoho mladých rodín, ktoré má možnosť, sa sťahuje pár kilometrov za Dunaj, lebo im tam napr. v Rakúsku dajú také zľavy pri stavbe domu či zháňaní bývania v súvislosti s počtom detí, že privrú oči a zabudnú, kde sa narodili – peňaženka nepustí. Prečo je to nemožné u nás?

Ono to nevyhnutne súvisí  aj s finančnými možnosťami štátu a samosprávy. Sú regióny, kde si takúto motiváciu môžu dovoliť a regióny, ktorým chýbajú zdroje aj na financovanie ich základných funkcií.

Myslím, že je to širší problém, nielen finančný; súvisí napríklad aj s tradičnou kultúrou medziľudských vzťahov.  

8) Zabudnite na rodinu

– to je heslo dnešných zamestnávateľov, bez ohľadu na to, či zamestnávajú otca alebo matku. Chlapi nám trčia v práci do nemoty, lebo inak – záujemcov o prácu za bránou podniku je dosť, nie?  O plate už ani nehovoriac – nie je návrh o rovnocenných platoch a ústretovosti rodine od zamestnávateľa eufória?

Ak by sme rezignovali na každú ambíciu len preto, že sa dnes zdá  byť príliš trúfalou, nikam by sme sa nepohli.

Musíme to skúšať, nie celoplošnými radikálnymi zmenami, ktoré zamestnávatelia neprijmú a budú sa snažiť obchádzať, ale trpezlivou prácou krok za krokom, opatrenie za opatrením.

A samozrejme, ide aj o vytváranie istej úcty, prestíže a ocenenia pre ten typ spoločenského prínosu, aký predstavuje starostlivosť o deti a ich príprava do života. Preto tak trváme na tom, že rodina je hodnotou, ktorá si zasluhuje úctu a pozornosť.

Ak mám byť  konkrétnejší, mám za to, že najpodstatnejšie je rozšíriť  pre mladé rodiny  priestor pre slobodnú  voľbu ich vlastného usporiadania, v tom zmysle, aby, napríklad, ženy neboli v dôsledku štátom určených pravidiel nútené striktne sa rozhodnúť po osi „buď kariéra alebo rodina“, resp. „buď táto práca na dohodu alebo rodičovský príspevok“, ale aby mali vo svojom rozhodovaní väčšiu pružnosť a pestrejšiu škálu možností.

Kľúčom je vytvoriť podmienky pre to, aby najmä ženy vedeli, ak budú samé chcieť, skĺbiť pracovnú sebarealizáciu so starostlivosťou o rodinu. To sa nebude dať dosiahnuť nejakým jednoduchým direktívnym rozhodnutím štátu a bude to samozrejme závisieť od širších okolností, aj od ochoty zamestnávateľov, ale som v tomto smere dosť optimista. 

9) Materstvo a rodičovstvo má mizivý spoločenský status

a nie je to len vecou ekonomiky. Čo s tým mienite urobiť?

Čosi som naznačil vyššie. Tým, že sa nehanbíme priznať k tomu, že jednou z našich prvoradých starostí je starosť o mladé rodiny, vysielame signál, že nám na podmienkach, v akých žijú mladé rodiny, naozaj záleží.

Každá rodina má samozrejme svoje vlastné potreby a špecifickú situáciu, ale takisto si každá zaslúži, aby jej štát nekládol do cesty prekážky, keď už jej nevie priamo pomôcť.

Sú veci, ktoré politik nezmení, ani by nemal chcieť zmeniť – nútiť ľudí k nejakým prejavom úcty by nemalo zmysel. Treba však urobiť všetko pre to, aby rodičia, ktorí sa starajú o svoje rodiny, nemali pocit, že štátu na ich príspevku pre spoločnosť nezáleží. Nám áno, sami taký príspevok napokon produkujeme. 

10) Máte tiež rodinu

– skúste nám cez jej fungovanie pomenovať tri najvážnejšie problémy, ktoré vy za seba pociťujeme ako najvážnejšie..

Mňa najviac kvári to, že svojho syna vychovávam do sveta, v ktorom je čoraz viac hrubosti, agresivity, úskokov a násilia, a čoraz menej takej základnej slušnosti a ohľaduplnosti. Inak povedané, do sveta, kde k sebe ľudia nemajú blízko.

Na druhom mieste vnímam ako mimoriadne zložitú otázku bývania pre mladé rodiny. Nás sa to netýka, my sme s mojim otcom postavili svojpomocne dom, ale je obrovské množstvo mladých rodín, pre ktorých je vlastné bývanie veľkým problémom.

Trojicu uzatváram obavou, že tak, ako dnes mladí ľudia a ľudia v strednom veku v systéme dôchodkového zabezpečenia prispievajú svojim rodičom a starým rodičom, tak nebude mať kto pomôcť im, pretože tento štát so zdrojmi, ktoré vezme svojim občanom, nakladá extrémne nehospodárne a ledabolo. 

Za rozhovor ďakuje Mária Kohutiarová