Halooween. Som imúnna, ale moje deti nie.

Advertisements

Myslela som si, že som už voči tomu imúnna. Kopec plagátikov s vyškerenými príšerami, ktoré nám vylepené v obecných vitrínach a na zastávkach autobusov oznamujú, kde všade nás čakajú na halloweenskej párty, som s prehľadom ignorovala. A dokonca aj oznam v zrkadielku mojich detí, že zažijú kopec zábavy, ak dňa toho a toho prídu v maskách na školský Halloween!

Ja áno, ale deti nie

Ja som to ignorovala, ale deti nie. Linde to totiž rodičia dovolia, a ide aj Terezka, a Adam tiež. Tá bude za čerticu, ten za zombiho a henten bude v čiernom neopréne hrkať bielymi kosťami.

Takže som chtiac – nechtiac do toho opäť zatiahnutá. Moja imunita v háji, jesenná letargia tiež.

A čo teraz? Môžem deťom povedať rázne nie, no budú sa cítiť ukrivdené. Môžem im všetko pekne zas a znova dookola vysvetľovať, že toto nie je to pravé októbrové. Oni to vedia, lenže aj tak majú pocit, že budú oproti rovesníkom o čosi ukrátené. Môžem ich jednoducho v ten deň zobrať domov zo školy skôr a spraviť si s nimi iný program. Môžem, ale načo je toto všetko?

Ja áno, ale čo ostatní?

Ja tých mojich môžem mať poobede doma, ale rodičia, čo končia zmenu o piatej si to dovoliť nemôžu. A mnohým je to vlastne jedno. Síce pofrflú  že aká blbosť zas, no ešte dnes idú s deťmi zháňať masku, ale takú riadne krvavú, nech to má grády. Veď deti sa tak tešia…

Mimochodom, masky. Tu treba za hlavu zahodiť všetku fantáziu a snahu o tvorivosť. Netreba nič vyrábať, netreba nič šiť ani vystrihovať. Treba si len vybrať. Obchody sú plné znetvorených tvárí a strašidelných oblečkov. Pavučiny, lebky, čarodejnícke paličky – nájdete ich v papiernictvách, v hobby obchodoch aj v potravinách.

A čo škola?

Ide s dobou. Stačí si tento víkend pozrieť komerčné stanice v telke, program samá duchárina. Stačí zájsť do zelovocu a zbadáte, že sú tekvice maslové, muškátové, hokaido tekvice, ale aj tekvice helovínske. Stačí si v sychravý jesenný podvečer zájsť s kamoškou na kávu a obslúži vás slečna so špicatým klobúkom na hlave.

A nakoniec stačí zájsť v týchto dňoch do obyčajnej školy. Vo vestibule nepočujete vlastné slovo, reproduktory hučia na plné pecky. Z klubovne vybiehajú malí duchovia, smrtky, upíry. Zábava je v plnom prúde, máme predsa Halloween!

Zmätok…

Neviem, či za to môže spomienkový optimizmus, ale napriek mnohým turbulentným chvíľam si svoje detské roky skutočne pamätám ako pokojné, idúce si v pravidelnom rytme, kde všetko malo svoje miesto a svoj poriadok. Boli dni všedné, prerušované dňami sviatočnými. Po prázdninách prišla škola, po lete jeseň. Hrabanie lístia, jesenné výlety, návšteva hrobov. Po daždivých dňoch ranné hmly, prvý sneh a čakanie na Vianoce. A tie prišli vždy presne na Vianoce.

Dnes cítim zmätok.

Blikot hrobových sviečok sa mieša so svetlom zubatých lampášov.

Spomínanie na svojich predkov prehlušuje hluk strašidelných večierkov. A obchodné domy ponúkajú mix toho všetkého. V regáloch a veľkých košoch sa prehrabúvam medzi kahancami, umelými vencami, svietiacimi rohami, krvavými maskami a aha, medzi nimi vidím aj snehuliakov na lyžiach a tancujúcich Santaklausov. Tak čo by sme ešte nechceli?, veď máme všetko. No myslím, teda cítim, že toho zmätku máme najviac.