Stála som v poslednom rade smútočného zhromaždenia, na presklenú stenu strechy pohrebnej služby vytrvalo bubnoval dážď.
Kamarát sa lúčil so svojim otcom, na kolenách mu sedela jeho 5-ročná dcérka. Pokým všetci dospelí statočne bojovali so slzami, dievčatko si zvedavo obzeralo svoje čižmičky, upravovalo si neposlušné vlásky a vrtelo sa na otcovi, akoby sa jej prebiehajúci rozlúčkový obrad s milovaným dedkom netýkal.
Skutočne je tomu tak? Ako deti vnímajú smrť, kedy sú schopné pochopiť jej definitívnosť, nezvratnosť? Ich porozumenie je do značnej miery ovplyvnené vekom.
Skúsme sa postaviť na chvíľu do topánočiek tých najmenších a pozrieť sa na smrť ich očami.
Čo sa deje s človiečikom do troch rokov:
Cítim okolo seba smútok a úzkosť, i keď nerozumiem čo sa deje.
Chýba mi tu môj …
Je tu kopec nových ľudí, čo tu robia?
Mama je akási smutná, som z toho podráždené, nechce sa mi papať, potrebujem sa pritúliť, chce sa mi plakať.
Mama sa na mňa ani nepozrie, ani ma nevezme na ruky…
Pomôže mi keď deň beží čo najviac tak, ako to poznám, ako je to pre mňa bezpečné.
Deti od troch do šiestich rokov:
Jasné že zomrel, veď sa za chvíľku zobudí, aj mama šla ráno do práce a už je späť.
Určite sa vráti späť, ja ho budem čakať.
To preto že som povedal také škaredé slovo, to preto zomrel.
Bol som zlý, a to je trest za to.
Ak budem stále držať tento vankúšik, tak mama určite príde.
Zasa som sa začal pocikávať, zasa si cmúľam palec , neviem inak povedať čo cítim. Alebo som strašne zlý, agresívny, podráždený, neviem to inak zo seba dostať.
Stále sa musím pýtať dokola tie isté otázky, snažím sa nájsť zmysel straty.
Len veľmi krátko je na mne vidieť smútok, ale to neznamená že nie som smutný.
Unikám do hry, to je moje bezpečie.
Často ma môže niečo začať bolieť – najčastejšie bruško.
Oveľa viac sa dožadujem blízkosti, fyzického kontaktu, i od cudzích ľudí.
Veľmi budem rád, keď mi pomôžeš vyjadriť pocity a strachy, keď použiješ konkrétne slová a vysvetlíš mi čo sa stalo, keď budeš ku mne úprimný a tiež keď ma ubezpečíš, že to nie je moja vina.
Deti do deväť rokov
Deti do deväť rokov už začínajú rozumieť definitívnosti smrti , často sa zaujímajú o to, ako telo po smrti vyzerá, pýtajú sa konkrétne otázky, ako mŕtvy jedia a dýchajú, podľa nich zomierajú hlavne starí a chorí ľudia, často cítia vinu, obviňujú sa za smrť blízkeho, reagujú agresívne, telesnými ťažkosťami, prípadne uzavretosťou, stále ešte ťažko vyjadrujú svoje pocity bránia sa pocitu bezmocnosti.
Staršie deti už vnímajú smrť stále viac a viac ako dospelí, uvedomujú si definitívnosť smrti a jej vplyv na seba.
Nech majú 9 mesiacov alebo 9 rokov, je dôležité aby sme v takýchto ťažkých chvíľach boli pre nich k dispozícii. Potrebujú nás vtedy viac ako dajú najavo.
Loading...