Eutanázia. Mentalita, ktorá nepozná zmysel utrpenia

Naša spoločnosť je výrazne poznačená ekonomickým myslením. Takmer všetko posudzujeme podľa užitočnosti a kvality. Rovnako pre ľudský život sa jeho kvalita stáva meradlom zmysluplnosti – v zmysle tvrdenia, že nekvalitný život sa neoplatí žiť.

Za nekvalitný život sa označí život ľudí telesne či duševne hendikepovaných, ťažko či smrteľne chorých. Myslíme si, že oni zo života nič nemajú a navyše sú pre zdravý zvyšok spoločnosti „záťažou“ – nič neprodukujú a starostlivosť o nich je veľmi nákladná. Hodnota života je rovnaká u všetkých ľudí.

Právo na…

Život človeka v modernej demokratickej spoločnosti je (sčasti) definovaný troma základnými právami: právo vlastniť súkromný majetok, právo na slobodu a právo na život. Ak mám právo vlastniť, mám zrejme aj právo sa svojho vlastníctva zbaviť a žiť napríklad v lese. Takisto, právo na slobodu ponúka opačné riešenie: nikto dnes nebráni občanovi vzdať sa všetkých osobných práv (a koniec koncov najmä spomínaných vlastníckych) v prospech akejkoľvek sekty. Prečo je potom okolo práva na smrť napríklad formou eutanázie taký humbuk.

Eutanázia … niečo, ako zabitie z milosti

Slovo “eutanázia” pochádza z gréčtiny a doslovne znamená “dobrá smrť”, a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti.

Eutanázia v medicíne je umelé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu; pomoc pri umieraní, umenie lekára uľahčiť umierajúcemu smrť alebo privodiť smrť umierajúcemu, ktorý prežíva utrpenie. Eutanáziou rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial.

Toto konanie môže byť buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého človeka, najčastejšie smrtiacou injekciou, alebo pasívne, t. j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť. Okrem aktívnej a pasívnej eutanázie rozlišujeme ešte: priamu a nepriamu, nedobrovoľnú (bez vedomia pacienta – tu sa porušuje zásada o predpokladanom súhlase), násilnú (proti vôli pacienta – tu o vražde niet žiadnej pochybnosti ani v krajinách, kde je eutanázia povolená).

Eutanázia v histórii

Jej počiatky siahajú už do starovekého Grécka. Sparťania vtedy zvykli viacnásobne telesne porušených novorodencov usmrtiť. I v starovekom Ríme mohol otec rozhodnúť o živote a smrti novorodenca, a to i bez dôvodu nejakej choroby (tento postoj sa silne podobá na dnešné potraty nechcených detí). Dobrovoľná eutanázia starých ľudí bola bežnou praxou viacerých starovekých spoločností. Moderná eutanázia však má svoj pôvod u nemeckého spisovateľa Jorsta, ktorý v roku 1895 uverejnil svoju knihu Právo zomrieť. Neskôr sa začala 
praktizovať vo fašistickom Nemecku.

Viacerí autori používajú rozličné definície eutanázie a asistovanej samovraždy. Preto ako veľmi dôležité sa ukazuje ich pojmové vymedzenie. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza túto definíciu: „Úmyselná eutanázia je vraždou, nech by boli akékoľvek jej formy a dôvody. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi.“ (KKC 2324)

Mentalita, ktorá nepozná zmysel utrpenia

Dnes sa eutanázia presadzuje pod zámienkou falošného súcitu. V skutočnosti odkrýva individualistické poňatie slobody silnejších proti slabším. V pozadí týchto tendencií smerujúcich k usmrcovaniu zo „súcitu” je mentalita, ktorá nepozná zmysel utrpenia. Človek sa oddáva ilúzii, že je pánom nad životom a smrťou.

Biomedicínske vedy sa zhodujú v základnom presvedčení, že ľudská bytosť tvorí jednotu v rozmere telesnom, duševnom, duchovnom a sociálnom. Uvedené rozmery nemožno od seba rozdeľovať. Ľudské zdravie a choroba sa prejavuje vo všetkých týchto rozmeroch ľudskej osoby. Zdravotná starostlivosť sa musí týkať celého človeka.

Naša mediálna spoločnosť nás chce presvedčiť, že život je dobrý len vtedy, keď v ňom niet utrpenia ani bolesti. Žiaľ, ľuďom sa nahovára, že umrieť v dôsledku eutanázie je dôstojnejšie, ako umrieť prirodzenou smrťou. Prívrženci eutanázie hrôzostrašným opisom utrpenia chorých sa usilujú vyvolať príslušné pocity hrôzy, a tak pripraviť ľudí, aby súhlasili s eutanáziou.

To, že eutanázia je dobrá, je veľká lož

Eutanázia podkopáva spoločnosťou uznávanú úlohu lekára ako liečiteľa a rozbíja vzťahy medzi chorým a lekárom. Eutanázia je negácia duchovných a morálnych hodnôt človeka. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva mu bezhraničnú dôveru. Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné bolesti a úzkosti chorého pacienta.

Človek je povolaný k plnosti, ktorá presahuje rozmery jeho pozemskej existencie. Ťažko chorý človek sa potrebuje vysporiadať s otázkami o zmysle života a potrebuje podporu a nádej. Láskavá podpora najbližších príbuzných, priateľov a ošetrujúceho personálu mierni úzkosti a bolesti umierajúceho človeka a jeho obavy z budúcnosti. Pri ošetrovaní smrteľne chorého pacienta má lekár spolupracovať s ostatnými členmi tímu starajúceho sa o pacienta. Názor na smrť ako na nezmyselný koniec života neobstojí, je totiž radikálny rozdiel medzi “dávať smrť” a “súhlasiť s umieraním”. Prvý je skutok, ktorý ničí život, druhý ho prijíma až do smrti.

Hippokratova prísaha, ktorá bola napísaná v piatom storočí pred Kristom, má doposiaľ v medicíne nadčasovú hodnotu. Aj keď sa počas dejín viackrát upravovala, zásady, ako sa má lekár správať voči človeku – pacientovi, svojim kolegom a verejnosti sa v podstate zachovali: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia k úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu“.

Ľudský život je potrebné chrániť od počatia do prirodzenej smrti. Prikázanie „Nezabiješ!” je záväzné pre každého človeka. Zákony v našom štáte neumožňujú eutanáziu. Odmietanie eutanázie je opakovane potvrdené záväznými medzinárodnými prehláseniami.

Eutanázia odvracia pozornosť od skutočných potrieb ťažko chorého a umierajúceho človeka

Nijaký sociálny, hospodársky a kultúrny stav spoločnosti neodstráni zo sveta utrpenie a bolesť. Choroby, starnutie, nešťastia, prírodné katastrofy sú najobvyklejšie príčiny utrpenia. Je všeobecne známe, že ľudia, čo ťažko znášajú utrpenie, žiadajú iného človeka, najčastejšie lekára, aby ich usmrtil, a tak zbavil bolesti. Tento spôsob odstránenia bolesti sa dnes označuje ako eutanázia.

Sociálna eutanázia je typom pasívnej eutanázie, bez konkrétneho individuálneho vinníka. Môže ju zapríčiniť nedostatok liekov a zdravotníckych zariadení na úrovni doby. Súvisí s ekonomickou úrovňou krajiny, jej bohatstvom a jeho rozdeľovaním. V obidvoch prípadoch tu ide o cielené privodenie smrti.

Cielené privodenie smrti s odôvodnením

Má základ predovšetkým v úmysle:

• usmrtenie zo súcitu na žiadosť chorého,

• urýchlenie smrti ťažko chorému a ukončenie jeho utrpenia.

Ďalšími úmyslami môžu byť:

• eugenické – snaha o čistú rasu,

• ekonomické – zabíjanie duševne a nevyliečiteľne chorých, invalidov, starcov,

• kriminálne – usmrcovanie zločincov,

• experimentálne – zabíjanie pre rôzne výskumy,

• solidárne – zabitie pre vyšší záujem, napr. pre záchranu viacerých.

Ako si môžeme byt stopercentne istí, že:

• diagnóza je správna? Je známych veľa prípadov nesprávnej diagnózy smrteľných ochorení.

• prognóza je presná? Väčšina lekárov je tak múdra, že neodpovedá na otázky typu „Koľko času mi zostáva?“. Navyše, individuálna starostlivosť môže spôsobiť veľké rozdiely.

• je to ten správny pacient? Každý rok sa stane, že sa operuje nesprávny pacient na nesprávnom mieste. Čo ak vznikne chyba?

• pacient netrpí depresiou? Takýto pacient má porušené vnímanie vlastnej hodnoty a je chorobne presvedčený, že je pre svoje okolie príťažou. Holanďania hovoria, že na vykonanie eutanázie je potrebná dlhotrvajúca sústavná žiadosť, ale sú známe prípady, keď od žiadosti po usmrtenie prebehli len 3 dni.

• pacient nebol zmätený alebo dementný, čiže neschopný samostatného rozhodovania? Takýto človek podpíše čokoľvek mu predložíte.

• na pacienta nevyvíjajú nátlak príbuzní? Starostlivosť o zomierajúceho človeka si vyžaduje veľa trpezlivosti, obetavosti a často aj peňazí, čo nie každý zvládne. Sám pacient môže pri prípustnosti eutanázie vycítiť, že by bolo „ohľaduplnejšie“ skončiť to a ušetriť tým rodine množstvo výdavkov.

• na pacienta nebude vyvíjať nátlak spoločnosť? Je ekonomicky výhodné zbaviť sa človeka, ktorý nič nevyprodukuje a spotrebuje veľké sumy peňazí bez vyhliadok na dlhodobý zisk. Kritéria a hranice, podľa ktorých by sa považovala eutanázia za opodstatnenú a dovolenú, sú teda neisté a, samozrejme, existuje aj možnosť manipulovať s nimi.