Gambler: Možno môj príbeh pomôže rodinám, ktoré majú doma niekoho s podobnou závislosťou.

„Keď vidíte opitého človeka, je jasné, že má problém. Ale viete, koľko ľudí chodí s tipovacím lístkom vo vrecku, alebo v mobile ? Nelátková závislosť je tiež životu ohrozujúca vec, len to na prvý pohľad nie je vidno.“

Hovorí v rozhovore abstinujúci „Gambler“ – otec, manžel, ktorý stále dlží niekoľko stotisíc eur, ktoré stratil vo svojej závislosti.

• „Závislosť sa prejavuje aj v tom, že na hru myslíte dennodenne. A urobíte kvôli nej hocičo. Dávate jej čas, ktorý ste mohli dať rodine. Zo závislého človeka sa postupne stane iba chodiaca schránka, ktorá bude duchom niekde inde.
• K svojim najbližším sa správate najhoršie, lebo viete, ako zareagujú. K tým, na ktorých by nám malo najviac záležať, si dovolíme strašné veci.
• Keď som šiel na liečbu, čakal som, že tam budú samí bezdomovci. Vôbec. Bola tam kopa vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
• Pre moju manželku to musel byť strašný pocit, keď jej vyvolávali dlžníci a riešili cez ňu moje problémy, pričom ona o ničom nevedela.“ 

Prečo ste sa rozhodli zdieľať svoj príbeh na Gamblerovej ceste?

Pár mesiacov po liečbe som potreboval pripomenúť sám sebe, čo som robil. Bola to moja forma terapie. Človek na to, čím prešiel, nemôže myslieť celý život, ale nemôže ani zabudnúť.

Možno môj príbeh, ako aj príbeh ďalších chalanov, ktorí ho zdieľali na Gamblerovej ceste, dokáže pomôcť niekomu inému. Napríklad rodinným príslušníkom, ktorí majú v rodine niekoho s podobnou závislosťou, ale ešte si nevedia uvedomiť alebo zaregistrovať varovné signály.

Závislý človek si neprizná, že má problém. Vždy bude hľadať v príbehu rozdiel, či už výšku dlhu, alebo koľko času venoval hraniu. Triezvy pohľad má okolie, a dokáže spozorovať podobnosť medzi mojím príbehom či príbehmi iných, ktorí ho zdieľali. Vtedy by mali blízki začať riešiť, čo sa deje.

Čo by mali urobiť ľudia, ktorí problém vidia?

V prvom rade by sa so závislým človekom mali porozprávať . Aj keď viem, že je to veľmi ťažké. Samozrejme, závislý bude odmietať akýkoľvek problém. On žiadny nemá. Konfrontovať ho s konkrétnymi vecami – čo povedal takto, a pritom je jasný dôkaz, že to bolo úplne naopak. Lebo keď si zoberiete, človek by nemal mať problém ukázať  telefón manželke, alebo ak je mladší, tak mame.

Niekto môže začať riešiť, prečo mu druhý lezie do súkromia. Pokiaľ nemá čo skrývať, neklame iného človeka, nemá problém mu ukázať telefón či výpis z účtu. Ak sa však bude brániť, motať a dávať veci do autu, je to prvý signál, že niečo tají, niečo nie je v pohode. Prvá vec, čo by mali blízki urobiť, je určite konfrontácia, postaviť ho pred hotovú vec.

Väčšina partnerov či rodičov sa stretne s tým, že závislý človek svoj problém poprie.

No jasné, 99%. Druhý človek bude klamať, lebo je ohrozená jeho záľuba, jeho droga.

Ako ste reagovali pri konfrontácii vy ?

Vtedy som to odmietal. Veril som, že všetci sú proti mne, nikto ma nepočúva. Kecy. Hlavne – ja som svoje okolie dokázal tak zmanipulovať, a urobiť úplne všetko, aby som svojej závislosti vyhovel. Je naozaj ťažké prísť na klamstvo druhého človeka. Kde to ale partner zistí najprv? Na účte. Keď uvidí, že sa tam v pravidelných intervaloch vynakladajú peniaze na hazardné hry, alebo partner nevie povedať, kam išli peniaze z výplaty, asi je tam problém.

Pokiaľ chce človek chrániť toho druhého, sám seba, a pokiaľ má rodinu, musí dať jednoznačne závislému na výber. Buď urobíš toto, alebo je koniec. Aj keď je to veľmi ťažké. Úplne chápem, sám som zažil moju maminu aj manželku, ktoré mi dali na výber, buď – alebo. Pokiaľ by to nespravili, nikdy sa nespamätám. To mi najviac pomohlo – že boli striktné a nedali na moje slová, lebo sa to neustále opakovalo.

Čo by blízki závislého určite nemali urobiť?

Platiť jeho finančné záväzky. Ani keď s tým za nimi príde závislý. Pokiaľ by zaňho riešili finančné problémy spôsobené závislosťou, nie je to pomoc. Závislý človek musí pocítiť následky svojich činov. Inak si nikdy neuvedomí, že robí niečo zle. Gambler si pod vplyvom závislosti vždy povie: “Ešte raz vyhrám a všetko splatím.”

Závislosť sa prejavuje aj v tom, že na hru myslíte dennodenne. A urobíte kvôli nej hocičo. Dávate jej čas, ktorý ste mohli dať rodine. Zo závislého človeka sa postupne stane iba chodiaca schránka, ktorá bude duchom niekde inde.

Nie je nezaplatený dlh pre závislého ešte väčší stres?

Keď sa prehrá časť hypotéky či úveru, ktorý je spoločný, musia to riešiť dvaja. Nechcem ísť do nejakých detailov, ale finančná pomoc v žiadnom prípade. Gambler si uvedomí, že takto to môže fungovať stále. Urobil chybu, ohrozil tým životy seba aj ostatných napríklad na ekonomickej úrovni, a nič sa nedeje. OK, možno chvíľu tichá domácnosť, ale všetci zaňho všetko zaplatili a poriešili. Jemu stačilo povedať: “Mrzí ma to.”

Pokiaľ by chcel vážne so závislosťou niečo robiť, podstúpi liečbu, navštívi kluby abstinentov. Ono sa to nezdá, ale gambling je v dnešnej spoločnosti veľmi tolerovaný. Povieme si, že je to predsa iné ako brať drogy, ale dôsledky sú rovnaké ako pri látkových závislostiach.

Do akej miery gamblertstvo zmení človeka?

Predstavte si, ako sa dokážu ľuďom meniť emócie počas zápasu, ak ho sleduje a majú natipované. Aj človek, ktorý nie je závislý, má silné zmeny nálad, pocit eufórie a potom depresie, ak zápas nevyjde. Postupom času vás takáto vec môže dať psychicky dolu. Alebo si predstavte bolesť človeka, keď verí, že teraz určite vyhrá, a zrazu prehrá – povedzme peniaze na spoločnú dovolenku. Ako sa cíti?

No bude určite v depresii. Potom je ešte aj nervózny, lebo sa na to začne pýtať doma manželka, a on nemá relevantnú odpoveď. Keď nechcete priznať, že máte problém, odskáče si to váš najbližší človek.

Prečo sme k najbližším najhorší?

Predstavte si, že idete po ulici a vidíte človeka, ktorý robí niečo zle. Nič mu nepoviete, lebo je to cudzí človek, nepoznáte jeho reakciu. Máte strach. Ale prídete domov a vaša manželka vám povie úplne normálnu vec, trebárs “odlož si tanier”. A vás to dokáže totálne vytočiť.

K svojim najbližším sa správate najhoršie, lebo viete, ako zareagujú. K tým, na ktorých by nám malo najviac záležať, si dovolíme strašné veci.

Nedoplácajú na gamblerstvo najčastejšie ženy? Nie je to hlavne mužská záležitosť?

Štatistiku vám neviem povedať. Na liečbe som sa stretol aj so ženami, ale prevažne to boli muži. Z toho vyplýva, že sú tam aj spoluzávislí, ktorí trpia. To znamená, že neurobili nič, ale znášajú následky konania svojho partnera. Prevažne šlo o manželky, ale aj matky či sestry. Na druhej strane aj počet ženských pacientok na oddelení v Banskej Bystrici sa zvýšil.

My sa bavíme o gamblingu ako takom, ktorý je súčasťou nelátkovej závislosti. Tá zahŕňa všetko od prehnaného pozerania porna, cez sledovanie burzy, kde sa budujú rôzne investície. Patria sem ľudia, ktorí by len nakupovali, alebo žijú na telefóne 24/7. Dnešná doba len podporuje výskyt takýchto nelátkových závislostí. Stačí sa pozrieť na mnohých rodičov okolo nás. Len aby mali na chvíľu pokoj, dávajú deťom do ruky mobil. Gambling je samozrejme háklivý na finančnú otázku rodín, ale vidím aj ďalšie problémy, pred ktorými by sme mali byť na pozore.

Existuje štatistika, koľko ľudí na Slovensku je závislých od gamblingu?

S pomocou Inštitútu pre zodpovednú hru sa nám podarilo natočiť dokument. Nejaké štatistiky sú, ale vždy to budú skreslené dáta (aktuálne dáta hovoria, že závislých na hazardných hrách je 1 – 3% slovenskej populácie, pozn. red.). Keby ste aj robili prieskum a pýtali sa ľudí na ulici alebo cez telefón, kto vám povie, že je závislý?

Hlavne, závislí majú o sebe vysokú mienku. Aj ja som ju mal. Závislosť na hazardných hrách je nevyliečiteľná choroba. Môžem nehrať, môžem abstinovať, ale nie je to chrípka, ktorú vyležíte a zabijete vírus. Je to vo vás. Rovnako, ako si alkoholik nemôže dať zase pohárik. Ľudia si neuvedomujú, že recidíva môže prísť hocikedy. Treba byť stále v strehu. Pochybujem, že štatistiky môžu byť relevantné.

Treba si uvedomiť, koľko je možností na hazardnú hru na Slovensku, a ako ich počet vzrástol. Nejdem kritizovať stávkové spoločnosti, lebo hovorím, že nikto nikoho neťahal za rukáv, aby šiel hrať do kasína. Nikto mu nehovoril, aby šiel tipovať. Je to vždy o jedincovi. Na druhej strane počet možností hrať online stúpol, a klienti evidentne sú.

Majú gambleri niečo spoločné?

Jednoznačne – vysoké ego.

Ako sa prejavuje?

Budem hovoriť z vlastnej skúsenosti. Gambleri sú okrem malých rozdielov ako výška dlhu a množstvo rozbitých vzťahov – copy paste. Klamú a manipulujú, aby sa dostali ku hre. Gambler verí, že hre rozumie a že ju zvládne. To je alfa a omega jeho myslenia. Keby tú mienku o sebe nemal, požiadal by už dávno o pomoc. To však urobí veľmi málo závislých. Poznám možno jedného takého.

Keby mal človek na seba triezvy pohľad, hľadal by aktívne pomoc. Čím viac rastie závislosť, tým viac sa stráca triezvy úsudok. Gambler verí, že to zvládne, a to je to vysoké ego. To je vidieť napríklad pri kluboch. Gambler povie, že si peniaze požičal. Ale dostane spätnú väzbu, že ich v skutočnosti ukradol. Samozrejme, že mu ego nedovolí prijať takúto spätnú väzbu. Vy mu dávate zrkadlo, takýto si, a jeho ego to raní, lebo kritika sa zle počúva. Práve ego na konci dňa závislého potopí.

Čo ešte majú gambleri spoločné?

Urobia všetko, aby mohli hrať. Od sľubovania, cez klamanie najbližších, agresivitu, hoci nie fyzickú, manipulovanie až po nelegálnu činnosť. Ak sa človek, ktorému závislý niečo sľúbil, spätne pozrie na výsledok, je nulový. Iba reči, reči, reči. Nič iné.

Je pravda, že gambleri majú oproti iným závislým vyššie IQ?

Z mojej vlastnej skúsenosti z liečby – áno, bola tam kopa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Každý z nich mal filipa, boli určite inteligentní. Keď som šiel na liečbu, čakal som, že tam budú samí bezdomovci. Vôbec. Boli to ľudia s problémom, ktorí neriešili, a niekto im pomohol, aby začali. Teraz sú to moji priatelia.

Majú gambleri nejaký spoločný vnútorný spúšťač, alebo sa závislým môže stať úplne každý?

To je individuálne a nedá sa ľudí takto kategorizovať. Na druhej strane je vedecky potvrdené, že človek, ktorý mal v rodine nejakú závislosť, je na závislosti náchylnejší. Ja som mal prvý kontakt s tipovaním v deviatom ročníku. Vtedy sme šli len zo srandy. Postupne sa u mňa závislosť ale vybudovala, počas výšky som tipoval častejšie a  častejšie. Človek začne zarábať, a už to ide. V dobe online stávok môžete tipovať hocikedy a hocikde.

Akú formu mal gambling u vás?

Športové tipovanie.

Takže žiadne automaty?

Nie, to bolo o mojom egu. Hovoril som si: “Veď to je stroj, ten je predsa nastavený na to, aby človek prehrával.” Neuvedomil som si, že každý človek, čo toto robí, je chorý a potrebuje pomoc. Keď si zlomím nohu, idem k doktorovi. Keď som chorý na hlavu, idem k odborníkovi. Gambling možno veľakrát aj prehliadame, zjednodušujeme tento problém.

Čo spoločnosť zvykne prehliadať?

Napríklad online gambling. Tu sú ohrození aj teenageri. Vidím, ako decká pozerajú TikTok, kde nejaký influencer začne propagovať športové poradenstvo. To dávam hneď blokovať. Decká vidia, ako sa fotí s novým autom, a ani im nenapadne, že ho má možno na leasing, alebo si ho zapožičal. Hrozné! Stačí mať mobil v ruke, a máte k dispozícii všetko.

Takže stávkovanie na Slovensku je úplne bez kontroly?

Stávkové kancelárie robia rôzne obmedzenia, ale vždy to začína u daného človeka. Ja som po liečbe nemal smartphone, a platím si aplikáciu, ktorá mi všetky stránky s takýmto obsahom blokuje. Keď človek chce, vždy si nájde barličku, ktorá mu bude pomáhať. Nemám vôbec potrebu sa tu hrať na hrdinu. Žijem pokojne ja aj moja manželka. Moje okolie, rodina, priatelia a kolegovia o mojej závislosti vedia. Čiže ma vedia aj ochrániť, respektíve nevystavovať nejakej situácii. Môžem sa im zdôveriť. Veľa ľudí rieši, že to je hanba. Ok, keď ti je dôležitejšia nejaká hanba. Ak ti robí problém telefón, vymeň ho za tlačítkový. Pokiaľ nerobíš v práci, kde potrebuješ byť nonstop online, tak čo?

Čo môže závislému pomôcť obmedziť kontakt so závislosťou?

Na profil Gamblerova cesta mi píše veľmi veľa ľudí. Pýtajú sa, čo majú urobiť ako prvé. Tak im vravím: “Ako prvé si zruš účet v stávkových kanceláriách.” A človek sa hneď ohradí: “To by som musel ísť zrušiť na poštu.” Tak sa pýtam: “A čo?” Už mi ten človek neodpíše. Najprv sa vyleje v neviem koľkých správach, a potom mu je zaťažko ísť si zrušiť jeden účet. Ako pravdivo potom hovorí, že ho to trápi? No nijako, keď nedokáže spraviť dva kroky.

Zdravý človek si možno ani neuvedomuje, ako komplikované je byť v koži chorého .

Áno, ale… Každý závislý sa do svojej situácie dostal sám. Niektorí spoluzávislí majú tendenciu obhajovať závislého. “Viem, že je dobrý, on má len takýto problém.” Tak im hovorím: “No dobre. Len on vám prehral hypotéku. Stále je dobrý?” Môžete ho milovať, ale dajte si ho do iného uhlu pohľadu.

Postavte závislého pred hotovú vec: buď – alebo. Kam sme sa dostali so svojou závislosťou, je len náš problém a chyba. Máme to ťažké, ale len kvôli sebe. Je ťažké abstinovať, no je to aj signál, že to myslím so zmenou vážne.

Kedy u vás gambling prepukol natoľko, že sa už nedal zvládať?

Ja som si problém neuvedomil. Uvedomilo si to však okolie. Prevalili sa nejaké problémy. Gambler sa prizná veľakrát až vtedy, keď už nemá inú možnosť. Nastúpil som na ambulantnú liečbu, čo má pre 99% gamblerov nulovú pridanú hodnotu. Nepoznám človeka, ktorému by pomohla.

Gambler musí byť v prvom rade so závislými ľuďmi. Keby ste mi klamali o hraní, tak to na vás ihneď poznám, lebo som si tým prešiel. Psychológ to nepozná, nemá šancu. Keď ste v skupine, kde je desať závislých, a vy klamete, tak vás hneď odhalia. Psychológ nie, lebo si tým neprešiel. Pokiaľ chcete liečiť tak závažný problém jednou hodinou týždenne, zavriete ústa svojmu okoliu a hráte ďalej.

Takže ambulantná liečba nepomohla?

Zalepil som ústa svojmu okoliu a tri mesiace nehral. Gambler povie, že abstinuje, keď nehrá. Abstinencia však nie je o tom, že prestanete hrať, ale že zmeníte správanie. Ak len vysadíte hranie, no nič nezmeníte, tak sa k hre zas vrátite. Ak neabsolvujete liečbu, neviete, proti čomu bojujete. Vy si myslíte, že len musíte prestať hrať, ale koreň je niekde inde. Keby som sa správal ako pred liečbou, už hrám znovu. Keď si to celé uvedomím, nájdem si iné priority. Rodinu, narodil sa nám synček, prácu. Dám si na najvyššie stupne hodnôt niečo nové, a potom na hru nemyslím. Pokiaľ mám slabú chvíľu, mám v okolí 20 ľudí, tiež abstinentov, ktorým môžem zavolať a porozprávať sa.

Ako reagovala rodina, keď sa prevalil problém s hraním?

Prvý raz to bol smútok, sklamanie, hnev. Druhý raz ma už nechceli vidieť – choď preč, bude bez teba lepšie. Toto je však môj pohľad, čo mohli prežívať. Ale neviem sa vcítiť do ich kože, aký to bol pocit krivdy. Pre moju manželku to musel byť strašný pocit, keď jej vyvolávali dlžníci a riešili cez ňu moje problémy, pričom ona o ničom nevedela. Neviem si to ani predstaviť. Obdivujem ju, že ostala pri mne.

Prečo ste sa rozhodli vrátiť na liečbu?

Taký hrdina nie som, aby som sa sám od seba rozhodol pre liečbu. Znova som začal hrať, a následky boli oveľa horšie. Prevalilo sa to a dostalo som ultimátum: buď liečba alebo ulica. Pretože mám rád sám seba, vybral som si liečbu. Prvé týždne na liečení mi začalo dochádzať, že manželka so mnou skončila. U mamy to bol tak na polovicu.

Kam ste nastúpil na liečbu?

Na protihráčske oddelenie do Banskej Bystrice. Sú tam skvelí ľudia, ktorí nielen mne, ale aj ďalším zachraňujú život. Takéto oddelenie by si zaslúžilo na Slovensku oveľa väčšiu prezentáciu. To, čo tam robia, ako sa o nás starali, je úžasné. Neviem si predstaviť robiť ich prácu. Klobúk dole pred všetkými. Veľmi pekne ďakujem pani Doktorke Lóškovej a pani magistrám Čekelovej a Hatiarovej.

Ako vyzerá liečba nelátkových závislosti?

V zariadení je režimová liečba. Maximálny počet v Banskej Bystrici je desať pacientov a forma terapie je rôzna. Celý deň máte vyplnený. Každý deň viete presne, čo budete robiť. Máte rozvrh, idete podľa programu. Musíte fungovať podľa pravidiel. Ak ich nedodržiavate, máte mínusové body. Podľa bodov viete, či máte nárok napríklad na návštevu.

Niekto možno nechápe, na čo toľko pravidiel, ale ja hovorím, že liečba je zlatá klietka. Po nej vyjdete von a začnú na vás padať problémy. Ak nebudete mať nastavenie, že každé jedno pravidlo vám má pomôcť, v reálnom živote to bude veľmi ťažké.

Mali ste pri liečbe skupinové aj individuálne terapie?

Individuálne u nás neexistujú, všetko je skupinová terapia. Pacienti sa bavia o všetkom a pred všetkými, aby im mohol dať niekto iný spätnú väzbu. Vy sa o sebe dozvedáte na základe týchto spätných väzieb. Keby vás niekto potľapkal po pleci, aký ste skvelý, nikdy sa neposuniete. Takto sa pacienti učia jednak hovoriť otvorene bez urážok, ale aj spätnú väzbu prijímať a nakoniec s ňou aj pracovať. Pacient sa učí si názor vypočuť, porozmýšľať nad ním, a nie hneď odpovedať, lebo ho v niečom urazila, a nakoniec možno niečo zmeniť. Myslím si, že toto by potrebovalo pochopiť na Slovensku viacero ľudí, nielen závislí.

Aký bol pocit prvý raz sedieť medzi ľuďmi s rovnakým problémom?

Rovnaký problém vás dokáže veľmi spojiť. Prvé týždne som nerozumel, čo sa tam deje. Postupne mi to vďaka ďalším pacientom začalo dochádzať. Všetko chce čas. Po liečbe pokračovali doliečovacie procesy typu opakovačky, keď idete naspäť iba na týždeň, aby ste si posilnili liečbu.

Zo začiatku som počúval ľudí, ako ich niektoré veci mrzia, a hovoril som to isté, lebo sa mi zdalo, že je to tak dobré. Ale o to v liečbe nejde. Najviac sa o sebe dozviete, keď budete veľa hovoriť, ako veci cítite. Nie, keď budete podávať svoje pocity tak, ako by sa mohli iným páčiť. Iba takto vám veci začnú dochádzať.

Čo napríklad?

Začalo mi dochádzať, že mám problém. Potom, že si viac nemôžem zahrať. A nakoniec, že si zahrať už nechcem. Niekto si dáva hranie medzi zakázanie ovocie. Už si nemôžem zahrať. To je veľmi zlý základ. Pokiaľ sa však pre niečo úprimne rozhodnem, tak sa naučím, čo mám preto robiť. Ak človek niečo naozaj chce, dokáže spraviť úžasné veci. Preto máme aj kluby, kde sa stretávame.

A preto vznikol aj profil Gamblerova cesta, ktorý je aj mojou cestou, ako si pripomínam, čím som prešiel. A preto vzniklo aj občianske združenie Klube nelátkových závislostí (KNZ), ktoré bude určené pre všetkých, ktorí potrebujú pomôcť. Napríklad aj formou dokumentu, ktorý bol uverejnený pred pár mesiacmi.

Ako dlho trvala liečba v Banskej Bystrici?

Osem týždňov. Teraz trvá deväť. Potom už potrebujete kontakt s realitou. Ja som dostal ešte na odporúčanie ďalšie dva týždne. Bol som na liečení aj na Štedrý deň a 27. decembra som išiel domov. Potom som bol na dvoch opakovačkách a máme pravidelné kluby.

Boli ste počas liečby v kontakte s rodinou?

Prvé dva týždne nemáte žiadny kontakt. Potom vám môže niekto zavolať, ale nie na mobil. Liečba je bez mobilu. Máte vypnúť hlavu a myslieť iba na seba. Viem, že sú aj zariadenia, kde mohli závislí hocikedy fajčiť, byť na telefóne. Ja si osobne neviem predstaviť či by som si dokázal pri takejto forme niečo uvedomiť. Ale to je len môj osobný názor. Každá forma liečby je dobrá, len aby mala to v človeku ostalo aj potom. Každopádne, čo sa človek o sebe naučí, keď nepríde do žiadneho diskomfortu?

Po dvoch týždňoch liečby sú rodinné terapie. Pacienti sa stretnú s členmi rodiny, môžu im povedať, kam sa posunuli. Manželka prišla počas liečby tuším dvakrát. Z jej strany bol kontakt slabší. Skôr čakala, čo sa stane, až odtiaľ vyjdem.

Po liečbe ste sa vrátil domov?

Áno, ale nie k manželke. Najprv k mame. S manželkou sme spolu začali bývať až neskôr.

Aké boli dni po liečbe?

Zamestnanie som v tej dobe už nemal. V práci som skončil odchodom na liečbu. Chcel som zmeniť prostredie, bolo to viac než obojstranné. Na začiatku máte nejaké návyky z liečby, ktoré aplikujete. Potom ich postupne modifikujete, aby vyhovovali aj vášmu okoliu. Napríklad kontrola financií, ktorú najprv robila mama, potom manželka. Zisťujeme, že je to skvelá vec, lebo máme prehľad o financiách.

Ako funguje kontrola financií?

Hotovosť nosím minimálne. Mám kartu, kam mi manželka posiela peniaze. Zo začiatku sa môže zdať, že je to kontrola. Že je hanba vypýtať si v obchode bloček. A to, čo človek robil predtým, nie je hanba? Potom je to časová kontrola. Hlásime sa jeden druhému, vieme, kde kto z nás je. Bežná vec v normálnom živote, len závislému to môže prísť ako nenormálne.

Ktoré vzťahy vašu závislosť ustáli, a ktoré nie?

V rodine som to ustál takmer so všetkými. Najprv to vyzeralo, že s nikým, ale liečba mi pomohla aj v tomto. Manželka, mamina, sestra, švagor, svokrovci – ten vzťah je podľa mňa lepší ako predtým, keď bolo všetko “v poriadku”. Neustálo to 90% priateľov.

Prečo?

Financie.

Ako sa vám podarilo nanovo vybudovať vzťah s manželkou?

To sa deje doteraz. Každým jedným dňom, každým prekonaným problémom vzťah posúvame. Baví ma krok po kroku ísť dopredu. Nielen s manželkou, ale aj maminou. Nechcem od nich, aby mi dôverovali. Môžu si všetko preveriť. Niekto povie: “Ty mi neveríš.” Ale to je super, že ti neverí. Tým ťa chráni. Keby ťa napadlo náhodou hrať, tak ťa práve táto možno odradí.

Som rád, že mi neveria, že ma preveria. Ja si chránim svoj život. Ani prílišná dôvera nie je dobrá. Ale nemám očakávania, že mi teraz budú veriť. Nech si ma pokojne preveria. Keď mi povedia, aby som im doniesol bloček, nemám s tým ani najmenší problém. Viem, že to robia kvôli mne. Vzťah sa nám s manželkou každým dňom buduje, keď budem mať osemdesiat, tak to bude super:-).

Takže dôvera sa dá nanovo vybudovať?

To je skôr otázka na manželku, ale v stotinkách áno. Vždy si hovorím, ako veľmi ma musia mať manželka aj mamina radi, keď si dokážu v hektickej dobe urobiť čas, a zisťovať si takéto informácie. Ja by som tú energiu nemal. O človeka, ktorý vás nezaujíma, ani nezakopnete. Niekto by to vnímal, že ma kontrolujú. Nie. Im na mne záleží, a ja si to nesmierne vážim. Teším sa, že dokážu robiť takéto kroky, a môžeme fungovať ako rodina.

Predpokladám, že aj pri liečbe sa najviac gambleri obávajú momentu, keď začnú splácať pôžičky.

Teba sa uvedomiť, koľko zarábame a koľko môžeme splácať. Nie nasľubovať hory – doly a dostať sa pod tlak. Nepoznám na svete zamestnanie legálneho charakteru okrem gamblingu, kde z ničoho nič zarobíte kopu peňazí. Najlepšie je povedať okoliu, viem splácať toľko, hoci je to len malá suma z dlhu. Ľudí to možno nahnevá, chcú tú sumu ihneď, ale vy tie peniaze nemáte odkiaľ zohnať. Niekto to pochopí, niekto nie. Tam už musíte chrániť aj sami seba. Keby ste sa dostali pod tlak rýchlo získať peniaze, nedostali by od vás ľudia ani to máličko, čo im môžete dať.

Dá sa vydržať ten tlak, keď sa každý mesiac po výplate človek musí pozerať späť, pretože vidí, ako mu z účtu odchádzajú peniaze na splácanie dlhov?

Je to skvelá pripomienka toho, čo človek spravil. Ani to nie je dobre, keď je vám príliš dobre. Človek prestane byť ostražitý. Niežeby som bol nešťastný človek. Ale ak sa príliš darí, človek môže začať robiť veci, ktoré by v abstinencii robiť nemal. Za seba môžem povedať, že teraz žijem tak, ako chcem.

Predtým som nemohol robiť, čo som chcel, aj keď som si to nahováral. Musel som robiť to, čo mi povedala závislosť. Zašívať sa s telefónom po wéckach, zháňať peniaze. Teraz chcem byť s rodinou, mám skvelú prácu, skvelých kolegov. Niekto príde z liečby a má strach zo stereotypu. Chcem vedieť, kto normálny nežije v stereotype.

Nechýba vám vzrušenie, ktoré prináša hranie?

Kedysi si som žil v eufóriách a potom v depresiách. Stereotyp sa používa často v negatívnom zmysle. Ale taký stereotyp, keď prídete z roboty, máte čas na deti, idete vonku, cez víkend na výlet, to je skvelé. Som rád, že v tom nie sú žiadne výkyvy.

S akými rôznymi príbehmi ste sa na liečení stretol?

So samovraždami, rozvodmi, ale videl som aj veľa dobrých koncov. Nepoznám taký príbeh, pokiaľ človek na sebe makal, že by sa mu zle darilo. Zlepšil sa mu život aj vzťahy. A naopak, každá recidíva, keď na ňu človek kašle, je horšia a horšia. O niektorých ľuďom nevieme, čo je s nimi, či ešte žijú. To sú dva extrémy, ktoré na liečbe vidíte. Napríklad Róbert, ktorý je aj v dokumente GAMBLER. V deväťdesiatych rokoch, keď prišli automaty, robil čašníka. Začal hrať a došlo to až do bodu, keď sa pokúsil o samovraždu tak, že pojedol otravu pre potkany. Dostal sa z toho, pomohlo mu oddelenie v Banskej Bystrici. Dnes tridsať rokov abstinuje a má úžasný vzťah.

Mali ste obdobie recidívy?

Mal som ešte počas liečby suchú recidívu. Mal som vtedy veľmi živý sen, že hrám. Výhodou je, že tú hru mám natoľko zhnusenú, že tam už nie je nutkanie hrať. Preto som hovoril, že nie je dobre, keď je príliš dobre. Aspoň raz za dva dni niekomu zavolám, ako sa mám. Som v kontakte s oddelením v Banskej Bystrici. Boli sme na chate abstinentov, kde nás spolu s rodinami bolo okolo 40. Pomáha mi neustály kontakt, ale aj príbehy, ktoré mi píšu ľudia na Gamblerovu cestu. Človeka zamrazí a dáva ho to naspäť. Chcem, aby sa niekto poučil z mojich chýb, ja sa zas chcem učiť z chýb iných.

Ak sa môžem spýtať, v akých číslach sa pohybuje váš dlh?

V státisícoch. Nie je to, ale vždy o peniazoch. Niekto má na účte sto eur a do konca mesiaca prehrá sto eur. Prehral všetko, čo mal. Niekto má dvadsaťtisíc eur a prehrá dvadsaťtisíc eur. Nechcem to zľahčovať, ale netarifikujme gambling len na peniaze. Niekto povie, že nemá žiadne dlhy. Ale zistí, že prehral tristotisíc svojich peňazí. Samozrejme, sú horšie a povedal by som menej hrozné prípady. Ale bežne sú to stovky tisíc eur, ktoré závislí prehrajú.

Je veľa materiálnych vecí, ktoré musíte kvôli splácaniu dlhov oželieť?

Všetky peniaze, ktoré som mal, som aj tak dával do hry. Každé ráno som sa nechcel zobudiť, lebo som vedel, že budem telefonovať s ľuďmi a riešiť následky hrania. Dnes o nič neprichádzam. Naopak, každý mesiac získavam. Dnes sa budím rád. Nemusím žiť v snoch, konečne môžem žiť v realite.

Čo môže bežný človek urobiť preto, aby sa gambling na Slovensku nešíril?

Dávať si pozor, aby sa gambling netýkal jeho alebo niekoho blízkeho. Ak takého človeka pozná, môže ho odporučiť na liečenie alebo na klub.

Takže nie sabotovať stávkové kancelárie?

Mal som raz rozhovor, ktorý smeroval k činnosti stávkových kancelárií. Asi to nepomáha, keď v telke bežia samé reklamy na stávkovanie. Ale televízor môžete aj vypnúť. Poznám prípad, keď človek riešil samovylúčenie, aby nemohol vstúpiť do žiadneho kasína. O dva dni bol v kasíne v Rakúsku. Čo máme zavrieť všetky stávkové kancelárie na Slovensku? Veď bez toho by slovenský šport ani nefungoval. Nemusíme sa teraz baviť, koho je to chyba. Čo mne chýba, je väčšia osveta, čo sa deje s ľuďmi s nelátkovou závislosťou.

Na čo je potrebné verejnosť upozorniť?

Urobme osvetu, že nelátkové závislosti sú tu, a je to veľký problém. Keď vidíte opitého človeka, je jasné, že má problém. Ale viete, koľko ľudí chodí s tipovacím lístkom vo vrecku? Nelátková závislosť je tiež životu ohrozujúca vec, len to na prvý pohľad nie je vidno.

Zároveň by som chcel aj dodať, že veľa ľudí, ktorí problém nemajú a nepoznajú nikoho vo svojom okolí, vedia jednoducho posudzovať tých, ktorí niečo pre svoju nápravu urobili. Napríklad podstúpili liečbu a v reálnom živote sa podľa toho začali aj správať a držia sa.

Je jednoduché niekoho odsúdiť, pretože urobil to a hento. Ale kto neurobil v živote nikdy chybu? Pokiaľ sa ju snaží napraviť, malo by ho okolie skúsiť podporiť a nie odsúdiť, ako som spomenul vyššie. Život nie je čiernobiely a pre mňa budú vždy najväčší ľudia tí, ktorí si dokážu priznať svoj vlastný problém, začať ho riešiť, držať sa toho a zároveň nezištne pomôcť ostatných v ich situáciách. Je ľahké hovoriť o niekom inom…  Ale to je už debata na inú tému.