Góóól!

Základný pokrik posledných týždňov v našej domácnosti .

Aj vy ste nakazení olympiádou?

A čo je neuveriteľné – ako to šialenstvo fanúšikovské chytá naše deti. Moje nie sú žiadnou výnimkou.

Náš najstarší vedec, o ktorom za normálnych okolností nie je reč na tému „bežného života“, mi zasvätene vysvetľuje, aká vynikajúca situácia nastala, keď sme nabili Lotyšov.

Jeho o rok a pol mladšia segra je chytená úplne. Dokonca do majú v škole ako davovú psychózu a ak ste čítali o jednej škole v Bratislave, ktorá deťom odpustila vyučko a dala im ospravedlnenku na začiatok vyučovania, ak prišli na hokej pred šiestou (!) ráno do telocvične, tak vám je jasné, o čom sa viedli náročné rokovania medzi nami a ňou.

V praxi to vyzerá takto:

keď my dvaja – to ako rodičia – konečne si už zas „dnes“ ľahneme (rozumej po polnoci), o štvrtej dôjde táto naša jedenásťročná sova a zahlási: „Tato, vstávaj na vlak, ideme na hokej!“

V piatok večer spolu s posilou kamošiek domŕzali: „Teta, môžeme si o pol druhej v noci pozerať zápas s Lotyšmi?“

Sladko som sa usmiala a povedala som: „Jasné, o pol druhej môžete, ale v sobotu poobede a zo záznamu. dobrú noc…!“

V noci sa zobudím, obrazovka žiari

a pred ňou sedia štyri rovnako staré pubertálne myši. Oči vypleštené, lebo Slovensko hrá s Lotyšmi, ani spať sa nebude!

Dnes ráno (teda už druhé ráno po sebe) môj milovaný tretí potomok sedí pred telkou a zúrivo vykrikuje:

„Góooooool, mami, góool!“

Kým ja pobehujem v pyžame a organizujem ranný chaos, mám o priamy prenos vďaka decibelom môjho komentátora postarané a tak pekne dobieham na akciu, kedy puk končí tam, kde má.

Medzitým mu vysvetľujem krutú teóriu o tom, kto sa stáva rozhodcom podľa starého vtipu… a tak môj syn trošku viac chápe, prečo niektoré fauly odpískané nie sú a iné sú.

Domov sa vracajú moji školáci v povznesenej nálade – do nohy. Už tuším, že tentoraz sa môj synátor nehanbil a bol sa asi spýtať Ďuriho (familiárny názov školníka), aký je stav. Lebo Dorka, ktorú bral zo školy, sa mi sťažovala:

„Prišiel po mňa a hučal ako divý: Štyri – tri! Štyri – tri!“ A rovno do ucha!“

Naše reči okolo stola pri večeri a raňajkách sa točia iba okolo hokeja. A môj drahý sa spokojne usmieva.

Bodaj by nie.

Už to chytilo aj mňa. Vždy, keď v čase tretej tretiny frčím do škôlky s drobcami, cestou von šmotlajúc sa po schodoch píšem sms:

„Aký je stav?“

Nech žije hokej!