V dušičkovom čase na nás zvyknú vybiehať rôzne články o smrti. A už sa stalo akoby “dobrým” zvykom pripomínať, že je pre nás smrť tabu, že ju vytesňujeme zo života, že nevieme, čo si s ňou počať, tak na ňu radšej nemyslíme.
Pritom nemám pocit, že by to mal byť zásadný problém. Nie sme nijako “divní,” keď vypúšťame tieto smrtonosné témy z hlavy.
Naopak, prechádzky po cintoríne zvyknem občas vnímať ako pozvanie do života – ako sa mám, ako sa cítim, som spokojná s tým, ako prežívam tento deň, tento svoj život? Žijem dobre?
S týmito otázkami odchádzam od svojich mŕtvych blízkych. Niečo podobné mi rezonuje v básni Nadine Stair:
Keby som mala prežiť svoj život znovu
Kika Kováčiková
Vyštudovala Právnickú fakultu UK v BA, píše najmä odborné články o materských a rodičovských príspevkoch, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča" alebo aktuálne "Správy pre rodiča."