Na Kvetnú nedeľu

Ostať tým, čím som

Nie každý z nás bude milionárom, nie každý si bude môcť postaviť dom. Nie každý má ideálneho manžela a nie každému sen o úplnej rodine vydrží aj v reáli. Nie každý má deti a nie každý, kto ich má, ich má zdravé. Nie každý má prácu a nie každý, kto prácu má, robí to, čo mu prináša okrem aspoň akého-takého platu aj radosť z toho, čo robí.

Sme ohýbaní vetrom a bolí to, hlavne vo vnútri.

A tak v tomto stave sme práve takí, ako tí, čo žili pred nami a aj tí, čo prídu po nás: náchylní hľadať niekoho, kto vyrieši naše problémy, na koho sa „obesíme“, za kým polezieme ako poslušné stádo, často bez premýšľania, bez hlbších súvislostí, bez vlastného postoja a názoru. Ideme jednoducho za niekým, kto nás oslní víziou lepšieho života – a čím ľúbivejšie slová, čím viac medových motúzov, tým lepšie. Len nech je to rýchlo a bez námahy!

Presne toto sa stalo pred vyše dvetisíc rokmi v Jeruzaleme

a tak často sa stáva aj dnes, bez ohľadu na zemepisné miesto a čas. Ak by vtedy existoval bulvár, titulky by boli úchvatné:

Riešenie všetkých problémov!

Neuveriteľné: nová vízia života!

Charizmatický vodca prichádza!

Nečudo, že ulice Jeruzalema boli plné na prasknutie a všetci z toho chceli kúsok, keď už nič iné, aspoň dať verejne najavo, ako očakávajú od toho, čo prichádzal na osliatku, svoj podiel šťastia. Sláva, hurá, nech už to je!

O pár dní bolo všetko inak. Pred tými istými ľuďmi stál ten istý človek. Už ho nechceli, žiadne palmové listy a nadšené výkriky… ale opak: zlikvidujte ho!

Čo sa vlastne zmenilo, prečo takýto stav?

Z pohľadu toho, čo prišiel na osliatku, nič. Z pohľadu ľudí vtedy i dnes veľa: svoj status spokojnosti by sme najradšej bez vlastnej snahy a námahy, bez dávania, iba cez branie, bez zdieľania sa, len sami v sebe, bez toho, čo nás robí ľuďmi: bez srdca.

Vtedy i dnes zrádzame  svoje najhlbšie „ja“, stvorené pre lásku. Často v mene verejného tlaku, médií, „zaručených“ informácií, svojho názoru, ktorý často názorom nie je, svojho pohľadu na svet, kde nie je miesto pre iných a pre to, čo sa nám nepáči a čo by sme chceli zo života vymedziť: bolesť, delenie sa, pokoru, odvahu, samotu, chudobu, jednoduchosť, chorobu… a mnohé iné.

Zvláštne, čím viac si zdôvodňujeme „správnosť“ svojho rozhodnutia  a svojho života v tomto duchu  hlavne sami pred sebou, tým menej sa cítime šťastní.

A ako málo stačí, aby to bolo inak. Stačí ostať verným a dostáť si slovu. Ak žijem pre lásku/Lásku, tak ma nepoloží nič. Ani malý počet spriaznených duší, ani zrada, ani žiadne veľkopiatkové nadelenie, ktoré príde bez pýtania ku každému z nás, ani ticho Bielej soboty, ktoré sa zdá byť definitívnou bodkou za pokusom žiť ako človek, žiť podľa svojho srdca.

Možno navonok vyzeráme ako neschopáci, bez širokých lakťov a veľkých rečí, bez správnych známostí, bez „trafík“ a iných možností, ktoré sú „šikovným k dispozícii“.

Nenechať si ukradnúť svoje vnútro je však oveľa viac

V týchto dňoch preto zostúpme z osliatka a poďme každý deň pešo po tej istej ceste, ako šiel muž z príbehu spred 2000 rokov.

Nemáme čo stratiť, môžeme len získať – to, čo sa nedáva u žiadneho psychoanalytika. Pokoj, úctu k sebe a druhým, a chuť žiť naplno celým srdcom, celým svojim „ja“.

(16 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...