Nežné novembrové reminiscencie

Bola som možno ešte veľmi malá, ale cítila som, že niečo sa deje. Niečo sa mení. Bolo to cítiť všade: u nás doma, u kamarátov, na ulici vonku, v triede medzi spolužiakmi, v pohľadoch rodičov, v napätí a zároveň vo zvláštnom tichu a pokoji, jednoducho – bolo TO cítiť hádam aj vo vzduchu, že NIEČO zvláštne príde…

Predtým som bola pionierka, ako všetci moji kamaráti (teda väčšina, tí, čo neboli sa záhadne voľajakam odsťahovali alebo “odišli” na inú školu). Pionierka z Timurovej družiny, ktorá s obľubou čítala Čuka a Huka a viedla svedomito kroniku. Prischla mi aj funkcia nástenkára, ktorú som sa snažila v rámci obemdzených možností materiálu vhodného na nástenku kreatívne a hlavne svedomito stvárniť: mala som rada tie lesklé modré a ružové papierové písmená (iné neboli), ktoré už boli snáď tisíckrát predierkované špendlíkmi. 

Bola som pionierka, ktorá rada recitovala básničky o svojej vlasti, čo ako možno aj nezmyselné. Bola som pionierka, ktorá rada pomohla babke odniesť nákup a poupratovala dobrovoľne školský dvor od všetkých smetí, ktorá mala najkrajšie upratanú izbu v “pinďáku” (rozumej pioniersky tábor), pretože ako pionierka, ktorá chodila s rodičmi – nenápadne – do kostola, som to mala v krvi – robiť dobré skutky…

Cítila som však tú schizofréniu. Možno som to nevedela tak vtedy pomenovať, ale ako každé dieťa veľa vycíti, vytuší. Doma bolo niečo “iné” ako v škole. So sesternicami a bratrancami, s kamarátmi a so spriatelenými rodinami na prechádzkach v lete a tajných výletoch to bolo iné ako v iskričkovskom oddieli. Keď si ocko slobodne v neslobode v lese pospevoval a pohvizdoval také zvláštne piesne, čo sme sa v škole neučili, tiež to bolo iné…

Lásku k Bohu, k rodičom, k ľuďom, k vlasti – to sa životom a šepotom do uška dostávalo do môjho srdiečka, úplne nenápadne, prirodzene, v tichosti…možno až v tajnosti a deti milujú tajomstvá…

Pravda, občas som tú schizofréniu ako dieťa ukryť nevedela, čo je dieťaťu prirodzené; konala som ako ma rodičia učili, ešte celkom nevediac, čo všetko sa smie a nesmie povedať, urobiť, naznačiť.

Celkom milo som ako dieťa nášho suseda, ktorého som vedela, že všetci majú v úcte, vážia si ho a len v najlepšom o ňom rozprávajú, lebo je to súdruh KANDIDÁT VIED (toto slovné spojenie znelo pre mňa niečo ako “pánkráľ””) slušne po rozhovore s mojím otcom na ceste do školy na rozlúčku pozdravila: “S Pánom Bohom, pán súdruh “kandidátviet” (čítaj ako jedno slovo s vyrazeným T).” A to ma už otec nasilu vliekol rýchlo do školy.

Veľa príbehov ostalo len na fotkách. K niektorým sme sa s rodičmi po čase vrátili a spomíname na tie “tajné” akcie.

Za čo som však nesmierne v tento deň, 17. novebmer, ktorého 20. výročie (!!!)budeme o chvíľu sláviť HLBOKO vďačná, sú ľudia, rodičia, starí rodičia, mladí vtedajšej doby, ktorí sa neváhali v pokoji postaviť za náboženskú slobodu a občianske a ľudské práva v bývalom komunistickom Československu.

ĎAKUJEM Vám z celého srdca, že ste našli tú odvahu ísť, svedčiť, vytrvať, modliť sa, spojiť sa, nedať sa, ukázať jednotu (“V jednote je sila”) aj vo chvíľach, keď šlo o život alebo o zdravie Vám, častokrát aj Vašim blízkym, o celú Vašu prácu, dobrú povesť, meno, o Vašu existenciu a budúcnosť vôbec.

Vedeli ste však, že musíte, že to inak už ďalej nejde…človek nie je bezduchý stroj, nie je uniformita, nie je bezvýznamný milión, nie je bezmyšlienková matéria, ale je to najmä  duchovná bytosť!

ĎAKUJEM VÁM, ŽE STE NÁM OBETAMI, ZÁSADOVOSŤOU, VIEROU, ŽE ŽIVOT MÁ ÚŽASNÚ HODNOTU, ZÍSKALI DAR SLOBODY.

Bojím sa len o jedno: budem na to pamätať, ako ťažko bola táto sloboda vydobitá? budem ju vedieť ochrániť? doceniť? budem vedieť s ňou správne narábať? nezneužijem tento vzácny dar? nezmení sa tento dar v mojich rukách na bezvýznamú frázu? a hlavne ! Budem ho vedieť správne odovzdať svojim deťom?

Pretože už dnes, po tých dvadsiatich rokoch slobody tuším, aké je SLOBODA nádherná, ale aké ľahké je pravú slobodu stratiť, ako ľahké je nazvať niečo slobodou, čo slobodou nie je, ako ľahko ju opäť niektorí vedia zmeniť na utláčanie ostatných, na chaos bez hraníc, na myšlienku “robiť si, všetko, čo len chcem”, a tí druhí, tí ma nezaujímajú.

Bojím sa, že v dnešnej dobe nás mnoho vecí robí neslobodných… a nie sú to len tí, ktorí sa chcú SLOBODY zmocniť, ovládnuť ju a vtesnať do svojich predstáv.

A čo vy? Aké máte spomienky?

Odporúčam fotogalériu: www.17november89.sk