Päťstovka na chodníku

Pred časom sa ma môj syn spýtal, čo by som urobila, keby som našla na chodníku 500 eurovku. Odhliadnuc od toho, že kto už u nás bežne stráca bankovky v takejto nominálnej hodnote, ostala som trochu zarazená a v hlave mi šrotovalo, čo tomu dietku povedať?

Vy máte sami za seba odpoveď jasnú? Mne je jasné, že by som si tie peniaze nenechala a že teoreticky by som bola povinná daný nález ohlásiť na polícií. No prakticky by ma to tiahlo urobiť niečo iné.

Keď som chvíľu váhala s odpoveďou, tak ma syn posúril:

„No čo, odniesli by sme ich na políciu?“

Hm, čo mu povedať, o vlastnej dôvere v danú inštitúciu? Popravde, po istých vlastných skúsenostiach ju nemám príliš veľkú, tú dôveru (ak ste nečítali, tak napr. aj tu je jedna skúsenosť).

Čiže ja by som tie peniaze na políciu neniesla a ako prvé mi napadlo, že by som ich venovala na nejakú dobrú vec. Netvrdím, že je to správne a jediné možné riešenie. Položila som preto otázku niekoľkým kamarátkam, čo by v takejto situácii urobili oni (dôvera v štátnu inštitúciu lehce pokulhávala …).

„K polícií nemám dôveru, tam by si to asi nechali. Asi by som dala oznam do lokálnych novín, že som našla peniaze, ale neuviedla by som presnú sumu – aby som mohla identifikovať príjemcu.“

„Úprimne, neviem, či by som bankovku niesla na políciu, jednak tam to ten človek hľadať nebude, druhák podľa mňa nulová šanca, že sa to dostane k tomu, kto to stratil, takže asi by som vymýšľala, ako dať tomu, kto stratil, vedieť, že sa peniaze našli. Inak deti učím, že si nemajú brať, ani čo leží na zemi, lebo sa pre to možno niekto vráti. S bankovkou asi platí, že kto prv príde a nemá zábrany, ten berie …“

„Peniaze by sme použili na nejakú charitu, resp. spoločne s deťmi by sme vymysleli, komu ich darovať, kto ich potrebuje, pokiaľ by sa k nim nikto nehlásil.“

„Keby som našla 500 EUR na ulici v dedine kde bývam, určite by som si ich nenechala, ale by som ich odniesla na OcÚ, keby som ich našla niekde inde, vo veľkom meste tak by som ich asi na políciu neodniesla, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by som ich darovala na dobrú vec (alebo aspoň polovicu).“

Ďalšie tri opýtané dámy by peniažky na políciu odniesli a zrejme by si aj nechali vytaviť nejaký doklad, že ich odovzdali.

Straty a nálezy

Zrejme väčšina z nás už niekedy niečo našla, nejaké doklady, peňaženku a možno už aj stratila. Ten, kto stratil alebo koho o tieto veci okradli, vie, čo to znamená vybavovať nové doklady, rušiť a vybavovať bankové karty, a že vždy poteší, keď sa vám niekto ozve, že vaše veci našiel.

Či vám ich však vráti len tak s dobrým pocitom alebo si vypýta nálezné, toť otázka (podľa občianskeho zákonníka má nálezca právo na nálezné vo výške 10% z hodnoty danej veci).

S nájdenou peňaženkou to majú opýtané moje respondentky jasné. Ak obsahuje nejaké identifikačné údaje, tak by volali, mailovali, googlili adresu dotyčného a nájdené veci by odovzdali. Niekto aj na políciu odniesol – ale uprednostnili by osobné odovzdanie majiteľovi.

Jedna napísala: „Aj keď, keby som našla peňaženku v obchode alebo niekde, kde sa to dá u zodpovednej osoby nechať, tak to tam nechám – ja sa tiež vraciam na miesto, kde som zabudla veci …“

A keďže skúsenosti ľudia majú rôzne, dozvedela som aj aj to, že: „Ak by som našla peňaženku, asi by som sa dopátrala majiteľa podľa preukazu a odovzdala mu ju. Alebo sa to má dávať na polícii? Napadlo ma – jeden môj spolužiak ešte na strednej našiel tašku a odniesol ju na políciu. Bol celú noc v cele predbežného zadržania, lebo ho podozrievali, že ju ukradol…“

Nám sa pred časom stalo, že sme pri bicyklovačke našli peňaženku, s nejakými peniazmi, bez dokladov, len so štyrmi bankovými kartami, kde síce bolo meno slovensky znejúce, ale karty boli nemecké. A ešte tam bol preukaz z Deutsche Bahn. Dotyčného sme nenašli v žiadnom telefónnom zozname, na žiadnej sociálnej sieti. Nuž tak som sadla a napísala mail do Deutsche Bahn, že Hilfe a pošlite prosím svojmu klientovi správu, že jeho veci sa našli a že mu ich opatrujeme.

Týždeň bolo ticho a deti sa každý deň pýtali, že čo teda bude a ako to tomu ujovi dáme. Po týždni zazvonil telefón a dotyčný pán so slovenským menom aj čistou slovenčinou volajúci z Nemecka bol veľmi potešený a po svoje veci si poslal priateľku. Deutsche Bahn mu pre istotu poslali oficiálny list, takže informácie sa k nemu dostávali dlhšie.

Osobne ma potešilo, že vec sme k spokojnosti našej aj dotyčného pána vyriešili a že zároveň sme mohli live deťom ukázať, ako by sa to asi mohlo robiť – a už to nebolo také hypotetické ako s tou päťstovkou na chodníku.

Podobnú skúsenosť mala i moja kamarátka: „Spolu s deťmi, našli sme peňaženku s dokladmi, doma sme sadli k FB, našli podobné mená a napísali správy, či neikto nepostráda doklady (majiteľka mala len 15 rokov). Ozvala sa nám jej mama a zavolala dcére. Tá potom prišla ku nám. Peňaženku jej odovzdávali deti, pre ktoré to bol úžasný zážitok, ako sme pátrali, komu to patrí a hlavne, že sme aj majiteľku našli a vrátili jej doklady 🙂“

Tak, už si len zaželajme, aby sme veci nestrácali a ak, tak nech sa vždy nájdu ľudia, ktorí nám ich vrátia.