Rodiť, ani dojčiť nám nie je až tak prirodzené

Od vecí, ktoré majú byť prirodzené, očakávame, že pôjdu len tak, samé od seba. Bez nejakej zbytočnej námahy. Dýchanie je prirodzené, berieme ho za samozrejmé. Ako aj to, že ženy od vekov rodia a dojčia svoje deti. A že ich prirodzene milujú. Lebo tak to predsa zariadila príroda.

Keď však zažijeme na vlastnej koži, aké dokážu byť inak prirodzené veci strašne neprirodzené, môžeme byť značne rozčarované.

Shutterstock

Vaginálny, ale neprirodzený pôrod

Pri prvom dieťati, zdá sa to byť už ako pravek, som nemala možnosť navštevovať predpôrodný kurz. O to zábavnejšie, a hlavne tragikomickejšie to bolo potom v pôrodnici.

Na mojom prvom pôrode bol prirodzený akurát tak rozhovor sestričiek a doktorky o tom, či sa oplatí mraziť fazuľu, keď mi prepichovali plodovú vodu, aby sa po vyvolaní pôrodu a litroch umelého oxytocínu ešte o niečo urýchlil neprirodzený dej.

Inak som niekoľko hodín strávila v tej najnevyhovujúcejšej polohe ležmo opásaná monitormi od hlavy po päty. Po úspešnej vypudzovacej fáze – odporúčam, aby na vás dýchala sestra, ktorá si pred tým odbehla na dve-tri cigarety, prišlo aj na to krásne „prirodzené“ dojčenie.

Skôr mi to však pripomínalo mechanickú inštaláciu dieťaťa na prsník: predpríprava spočívala v hrubšom povytiahnutí bradavky sestrou a nesúhlasným fŕkaním nad tým, ako je od prírody zle vytvarovaná.

Následne sa na moje prsia vrhli čeľuste tri a pol kilového bábätka, ktoré z nich už po troch dňoch urobili sekanú. Kde tu popraskané, kde tu zakrvácané, bolestivé ako sviňa, presne tak si človek predstavuje prirodzený talent na dojčenie. Občas sme si zvykli pri tom obaja poplakať, ale napríklad už po troch mesiacoch som prestala vykopávať nohou od bolesti, takže všetko sa na dobré obrátilo.

Úplný happy end by to bol, keby sa syn prestal kojiť v roku a pol sám, ale pre niektoré deti je prirodzené skôr budiť sa v noci každú hodinu. Tak ma upriamil na prehodnotenie priorít, po ničom inom som netúžila, iba sa konečne vyspať, lebo, aby sme neopomenuli, aj spať je prirodzená potreba, hoci len úbohej matky.

Takmer prirodzený pôrod

Po dvoch rokoch som mala rodiť druhýkrát. Keďže som si neslávne pamätala celý ten neprirodzený úvod do materstva, mala som nutkanie vykonať niečo veľkolepé. Urobila som niečo, čo väčšina žien neurobí, lebo načo. Išla som na predpôrodný kurz.

Ako druhorodičke mi síce bolo smiešne, načo mi ukazujú na bábike, ako sa kojí, navyše ani zuby nemala, aby ma mohla pohrýzť a rozjatriť staré rany. Ale bol tam priestor zaspomínať si, ako prebiehal prvý pôrod, aké z toho vyplývalo poučenie do ďalšieho pôrodu a čo by sme asi tak chceli inak.

Mne, samozrejme, napadlo, že vôbec neviem, ako zistím, že už rodím, keďže indukcia (nie tá varná doska) pri prvom pôrode bola značne mätúca skúsenosť. Keď mi začali bolesti, išla som do pôrodnice s priblblým úsmevom, či ma nevysmejú a nepošlú preč, že sú to len poslíčky, prípadne zemiaková placka z večere. Ako som mala tušiť, že to je naozaj pôrod a do hodiny od nesmelého zazvonenia na vrátnici budem dvojnásobná matka!

Najviac ma však dostalo to dojčenie. Už mi nikto nenaťahoval bradavky ako cesto na štrúdľu. Vôbec si ma nevšímali, len to dieťa tak ledabolo položili vedľa mňa. Stačilo mi odhaliť isté partie a novorodenec sa priblafol na prsník celkom sám. To bola jediná naozaj prirodzená vec, ktorú som zažila po dvoch pôrodoch a dvoch deťoch.

Skúsenosť je pekná vec

Ak by som sa spoliehala len na svoju predchádzajúcu skúsenosť s kojením prvorodeného, zase by som si navarila bolestivé chvíle aj tenkrát po druhé.

Nácvik s bábikou na kurze ma však priviedol do osvieteného poznania, že ak vás niekto naučí, ako to máte robiť správne – a nespoliehate sa na prírodu a inštinkt, ktorý nemáte – naozaj to nebolí, naozaj to nie je nepríjemné, naozaj si nemusíte „zvyknúť,“ kým sa do toho zase dostanete.

Teraz, keď si po desiatich rokoch potrebujem znova zopakovať a nacvičiť, ako sa má to dieťa inštalovať na prsník, pozerá na mňa kamarátka, laktačná poradkyňa, či som úplne kompletná.

Očakáva sa odo mňa, že už viem všetko to strašne prirodzené. Veď by som mala byť pri takých vykojených prsiach predsa dosť kompetentná! Jedine, že sa prejavia neduhy vyššieho veku a ukáže sa, čo všetko som zabudla. Treba počítať s každou alternatívou.

Keď nás príroda zradí

Niektoré z nás, ledva ochutnali príchuť materstva, už sa obviňujú, že zlyhali v „základných“ veciach. Že sú neschopné, lebo ani len to dieťa neporodili bez pomoci lekárov, ktorí im dieťa vybrali z brucha. Alebo že sú nanič matky, lebo ani len to dieťa nevedia nakŕmiť a bez vymoženosti umelého mlieka by zahynulo od hladu.

Zabúdame, že príroda ani trochu nie je dokonalá, aj keď radi tvrdíme opak. Inak by niektoré ženy neobdarovala úzkou panvou, cez ktoré je dieťaťu nemožné prísť na svet. Takisto by sa deti rodili len v priaznivých polohách. Neboli by otočené zadočkom, nohami, nemali by omotaný okolo hlavy pupočník. Nezomierali by len tak nevysvetliteľne v maternici svojej matky, keď z ničoho nič prestane cítiť pohyby.

Ak by sme všetko nechali len na prírodu, museli by sme jej dovoliť pozabíjať strašne veľa z nás, také by to bolo prirodzené. Ešte šťastie, že nie je. A že sa môžeme tešiť a cítiť vďačnosť, že sme stále tu. Škoda, že namiesto toho tak často upadáme do depresie, lebo to nebolo tak, ako sme si predstavovali. Alebo tak, ako nám niekto vsugeroval, aby sme si to predstavovali.

Čaká ma teda ten tretí pôrod a som si istá, že to bude zase celkom iná skúsenosť, neporovnateľná s predošlými. Nie vždy a na všetko sa vieme pripraviť. Nie vždy a všetko môžeme mať pod kontrolou. Jediné, čo mi príde prirodzené, je len moja číra zvedavosť, aké to bude tentokrát.