Školstvo stále funguje ako za Márie Terézie

Na jednom z prvých seminárov sa nás vyučujúca pýtala: Prečo vôbec študujeme pedagogiku? Naše odpovede zneli optimisticky, z lavíc zaznelo: „Od školstva sa všetko odvýja. Chceme zlepšiť spoločnosť. Cítime, že treba pomôcť a začať niečo robiť. Chceme vedieť ako na to.“ Naivné, systém sa nám nezavďačí.

Autorka článku navštevovala pedagogické vysoké školy na Slovensku, v Nemecku a v Rakúsku

Sme naivné študentky pedagogiky?

Pre prednášajúcu zrejme áno. Ak si myslíme, že niečo zmeníme – sme tu nesprávne. Štáty a školstvo sú takto nastavené už storočia. S tým sa pohnúť nedá. Jej názor nám argumentovala tvrdením, že špecialisti sa učia od špecialistov. Učitelia sa učia od učiteľov a že z toho nie je cesty von. Všetko, čo sme sa kedy naučili, bolo ovplyvnené tým, že sa to tiež niekto rovnakým spôsobom naučil. A dookola.

Budeme mať teda naveky školstvo ako za Márie Terézie?

Systém školstva je tak pevne ukotvený v štáte, že je ťažké a takmer nemožné ho prebudovať. Dovolím si tvrdiť, že školstvo naozaj potrebuje inovovať. Školstvo nemôže zostať stáť na mieste, keď všetko okolo napreduje. Dnešné technológie a výskum lietajú do vesmíru, zatiaľ čo školstvo stojí na mieste, ktoré mu určila Mária Terézia.

Už vieme toľko nového o tom, akým spôsobom prebieha vývin dieťaťa, ako dlho sa dokáže sústrediť a omnoho viac. Čo z toho je zapracované do vyučovania?

Samotní žiaci nestagnujú, tí predbiehajú školstvo. Učia sa, píšu úlohy s pomocou umelej inteligencie, videí a interaktívnych úloh, ktoré si našli sami na internete. Diskutujú o dôležitých témach mimo školy, pretože tam sa im neponúka priestor vyjadriť sa a mať vlastný názor. Školstvo stojí, skúša žiakov starým metrom. No oni už majú iné vedomosti, ktoré budú pre budúcnosť potrebné.

Môže ťa zaujímať aj: Čo som sa naučila na základnej škole?

Zabehnutý školský sýstem sa bojí všetkého nového

Sme zaseknutí vo vlastnom systéme. Systéme, ktorí vytvorili ľudia, ľudia ako my. Školstvo má svoje postupy na všetko, vývija sa len vo vlastnej krabičke. Ak príde niekto s novým inovatívnym nápadom, prvá reakcia znie: „To sa nedá! Jediný možný postup, ktorý nám dáva istotu je taký, aký poznáme.“ Jedná sa o strach z nového, že to staré sa rozpadne. Aj z tohto dôvodu samotný štát žiadny veľký krok neurobí.

Mali by sme sa skôr pýtať: Akým spôsobom by sa to dalo?

Len zopár z možných otázok: Musíme hodnotiť všetkých žiakov rovnako? Nemalo by byť možné, aby si žiak vybral vyšší, nižší stupeň predmetu? Nevyučovalo by sa tak lepšie? Nenaučili by sa žiaci lepšie? Venujeme sa v škole aktuálnym témam? Naozaj musí byť vyučovacia hodina dlhá 45 minút? Stihne sa prebrať látka, pochopiť ju, diskutovať o nej?

Musí. Opýtam sa: Prečo musí? Pretože tak fungujú školské sytémy vo viacerých krajinách, ktoré na seba nadväzujú? Pretože je to tak nastavené a funguje to? Zamyslime sa, naozaj to funguje? Akým spôsobom to funguje? Čo si žiaci zoberú zo školy ako výbavu?

Učitelia a žiaci sa prispôsobujú systému. No samotný školský systém by sa mal prispôsobovať im.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...