Čo budete robiť o 20 rokov?

Odkedy sme spolu začali chodiť, intenzívne sme sa zaoberali predstavou našej staroby. Písali sme si o nej v listoch a rozprávali sme, čo budeme robiť, keď sa naše roky budú končiť na –desiat…

O nejakom nudení sa nikdy nebola reč, na to by nás nik nedostal.

Táto téma je nakoniec zdrojom vášnivých zábavných debát v našej domácnosti. Neuverili by ste, ako sa aj našim deťom páči rozprávať o tom, ako si s nami starobu užijú.

Lebo, my dvaja plánujeme toto:

• veľa cestovať, túlať sa po svete a vidieť všetky tie miesta, ktoré sme ešte nemali šancu uvidieť,
• veľa spať!!!!
• veľa sa smiať, čítať, tvoriť, hrabať sa v záhrade,
• určite nezabudneme ani na to, čo sa deje bežne za dverami manželskej spálne, na to sme jednoducho prihorúci,
• budeme ohovárať s vnúčatami rodičov, bomzneme na nich všetky tajné hriechy a budeme ich patrične rozmaznávať,
• ja budem skákať na švihadle a môj drahý mi popritom bude kontrovať z hojdačky.

Skvelá predstava, nie?

Ale nezabúdame, že to môže byť aj trošku inak, a tak pri spoločnom rozhovore s deťmi som realista: možno budem na vozíčku, budem stará, unavená, nevrlá, uhundraná a bude ma treba prebaľovať, dávať mi lieky, voziť na vyšetrenia a budem čím ďalej tým viac infantilnejšia.

Ste zvedaví, čo nato naše deti?

Po prvé: neveria mi, že by som mohla ostať taká protivná – na tom som vraj veľmi neposedná a akčná. Asi až tak, ako vraví o svojej mame jedna pani riaditeľka – v požehnanom veku je nie že hyperaktívna, to slovo nestačí, oni ju volajú, že je rádioaktívna!

Po druhé: keď ich pokúšam s domovom dôchodcov, jednoznačne mi oponujú. Žiadny domov dôchodcov nebude – ty si naša a pekne u nás ostaneš! Dokonca sa bijú, kto ostane pri nás bývať… ale čo bude, ukáže čas.

Po tretie: už teraz si rezervujú miesta na opatrovanie detí, ak budú chcieť ísť do divadla alebo na nákupy, či len tak na rande. A my nevravíme nie.

Staroba môže byť krásny čas

a ja ho tak s mojím drahým vidím. Jediné, o čo sa trochu bojím a za čo sa modlím, je, aby zo mňa nebola protivná, najmúdrejšia, do všetkého zasahujúca SVOKRA. Aby som dokázala rešpektovať, že niekto, kto si vezme moje dieťa, má iný názor, iný spôsob práce, iný štýl života, inú výchovu, inú kuchyňu. A že je to tak pre nich dvoch dobré, práve tak, ako to bolo pre nás. Chcem si stále pamätať, ako to bolo ťažké pre nás, keď  nás nevedeli pochopiť naši rodičia.

Asi na tom ale treba už teraz pracovať… a nezabudnúť rásť do lepšieho človeka a neprestať sa smiať – na sebe a na všetkom, čo za to stojí… neprestať vnímať to krásne, čo je v nás a okolo nás… nech nás staroba teší.

(23 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...