Stratená vo výchove

Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá. Autora tejto myšlienky veľmi rada zoznámim s mojimi deťmi.

Stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace

Prvý deň po pôrode som v nemocničnej izbe prebaľovala malé bábo a vravela si:
“Jemniky, čo okolo tých detí ľudia toľko narobia? Však je to úplne ľahké. Zrejme som na to materstvo stvorená.”

Na tento moment spomínam často. Napríklad, keď na deti hučím tak, až sa rozblikajú žiarovky na vianočnom stromčeku. Alebo keď vypením pre ľuďmi, lebo decká behajú po DM-ke s minikošíkmi a zrazia dôchodkyňu, ktorá kupuje prášok na pranie.

Neviem, čo mám robiť, keď mi dieťa nad rozhádzanými hračkami povie: “Nebudem upratovať, lebo ma to NEBAVÍ!”

Každý deň stojím nielen pred hrôzami, ktoré som ako bezdetná vídala možno v študentských hororoch – desivé súrodenecké potýčky, puberta od kočíka, rev nad hračkami, ale aj mojimi každodennými reakciami.

Pretože ak moje deti robia zle, tak ja stopercentne reagujem stokrát horšie.

	Prečítajte si aj: Ako si dieťa ustelieš, tak budeš spať (o hraniciach a dôsledkoch)

Na tie s materstvom súvisiace veci predsa len genetickú výbavu nemám.

Aké detstvo, taký dospelý

Mala som fajn detstvo. Mama, oco, sliepky na dvore a sestry. Ale čím som bola staršia, tým viac sa na mne začali odrážať “drobnosti”, chvíľky, ktoré naši celkom nezvládli, ale ktoré mňa formovali ako človeka – ako manželku, mamu, kamarátku, toho, kým dnes som.

Boli to maličkosti, ktoré si rodičia neuvedomovali, ale ktoré mi dodnes robia obrovské problémy. Napríklad dobre myslené rodičovské pripomienky. Vždy som bola spontánna, hlučná a ubehaná. Aby zo mňa vyrástla dáma, a aby ma naši vôbec vydali, s láskou ma napomínali:

“Nebehaj toľko, “nešaľ sa”, hovor tichšie. Živelných dievčat sa chalani boja.”

Preto sa mi dodnes stáva, že sa zastavím a pomyslím si: “Nepreháňam to? Nie je ma zrazu všade veľa? A rýchlo sa stiahnem.

Jedna z vecí, s ktorými mám dodnes problém, je klasický výchovný stereotyp – si najstaší, tak sa staraj. Boli sme tri sestry a ja som mala za úlohu byť tá vzorná. Dohliadala som, kočíkovala, robila so segrami úlohy a každý piatok ich odprevádzala na tenečnú a čakávala ich v kaviarni.

Zvykla som si na dve veci – na piatkové kávičkovanie a na to, že sa vždy pre ostatných obetujem. Som tá, čo si nájde čas, čo oželie vlastný program a kedykoľvek pomôže. Ak mám povedať nie, okamžte sa dostavia výčitky svedomia.

Akurát včera som požiadala muža, aby za mňa spravil večeru a okamžite sa dostavil hrozný pocit: “Čo si ty za ženu? Chudák chlap, ešte si aj variť musí.”

No z detstva si môžete doniesť aj hlbšie zranenia než len sklony k obetavosti, ktoré vám dokážu život pekne skomplikovať.

Mám kamošky, ktoré sa vydali, lebo nevydržali samé, lebo im chýbalo, keď ich v detstve nemal kto objať a povedať im: “Si pre mňa best.”

Dnes sú vydaté a nič sa nezmenilo. Nevyliečené emócie sa len prehodili zo vzťahu ja/otec do vzťahu ja/môj muž, v ktorom väčšinou trpia ďalšie malé stvorenia.

Na výchovu stačí intuícia. Väčšinou

Keď sa mi narodili deti, povedala som si, že na materstvo žiadne kurzy nepotrebujem. Po skoro ôsmich rokoch viem, že ani doktorát nestačí, aby som vedela riešiť všetko, čo výchova prináša.

Nechcem im dusiť sebavedomie, no aj tak si musím zahryznúť do jazyka, aby som nepovedala: “Pozri, ako sa Zuzka s Luckou majú radi, a vy sa len tlčiete o bárbiny”.

Snažím sa nekričať a kričím, snažiť sa byť spontánna a zábavná, a aj tak často skončím na gauči a deckám pustím telku.

Ale mám aj pozitívne momenty. Napríklad keď dám babám handričku, rozprašovač a kus zodpovednosti a oni spolu so mnou upratujú, lebo sa cítia ako veľkáčky, nie komandované vojačky.

Ale pri nich sedím, nehemžím sa, nekukám na Instagram a dieťa sa uvoľní a rozpráva. Že Laurika sa im v škôlke smiala, alebo že pani učiteľka im čítala o mravčekoch, ale oni sa mravcov staršne boja!

Toto som neobjavila intuitívne. Normálne čítam výchovné knihy a pomaly sa zisťujem, ako na to. Učím sa predchádzať niektorým rodičovským chybám, iné naprávam.

O výchove sa toho popísalo veľa. Mne osobne najviac sedia skúsenosti Niky Macinskej, ktorá si dvadsať rokov v úlohe mamy vyskúšala všeličo.

Ak u vás intuícia vypne v momente, keď deti stodvadsiaty raz rozlejú džús, a nechajú na zemi ponožky, lebo mama uprace, kniha Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú, môže byť pre vás to pravé.

Ja som sa napríklad naučila, že mamy sa smú za tie ponožky aj hnevať, a viete? Výchovne to vážne pomohlo.