Čo je veľa, to je dosť. Chcem dovolenku od detí!

Jednoducho to tak niekedy je:

sú dni, kedy sa obrovská nádoba mojej materskej trpezlivosti, lásky, pochopenia, nehy, otvorených uší a náručia nieže vyprázdni, ale je ohrozená jej existencia…

Jednoducho mám pocit, že mi nervy prasknú, nemám síl pohladiť, nechcem už nič chápať, skôr potrebujem ja nežnosť, uši mám ohučané a ruky otlačené z premnohých pokusov sa tam uvelebiť rôznymi kaskadérskymi spôsobmi.

Sú dni, kedy mi vadí už 101 x počuť:

 „Ja budem dobý…“ a potom vzápätí grimasa, zavrčanie a vzdor

„Zase len ja, jej nepovieš nič!“ – a miesto upokojena situácie ofučanie sa č. 2

„Povedz mu niečo, mami, no povedz mu niečo!“ – a pritom sa do seba strkajú a pokúšajú, jačia a vôbec ma neberú na vedomie

„Nechcem, nebudem, nepôjdem, nepoviem… a iné „Ne““

Fistulový výkrik v extémne vysokých oktávach: „Maaaaaaaaaaaaaaamíííííííííííííííííííí!“ pre každú blbosť a muší prd

„Si mi sľúbila toto…“ – že si oni nepamätajú druhú časť sľubu so záväzkami pre nich, je divné.

„Nikdy nič… nebude to ani o 100 rokov… … no jasné, to poznáme… zase?“

A iné „veľmi povzbudzujúce“  hlášky.

Priznávam, že vydržím veľa, a mám nie konskú, ale doslova osliu výdrž, ba priam ako mulica, ktorá bude kráčať isto aj v extrémnych podmienkach.

 

Ale čo je veľa, to je príliš.

Mám chuť odísť na mesiac na Mesiac.

Alebo aspoň na týždeň na Mallorku.

Alebo aspoň na deň na druhý koniec republiky bez dosahu mobilného operátora.

A pekne to mojim deťom poviem: „Mám vás akurát dosť! Príde ocko a vyberám si dovolenku a vy si tu s ním robte, čo chcete – ja si pôjdem niekde oddýchnuť!

Moje ratolesti sa toho dosť boja. Že či sa vrátim? Že kam pôjdem? Že oni budú… dobrí.

 

No veď hej

Príde šéf famílie a ministerka práce, sociálnych vecí, prvej pomoci, bútľavých vŕb, podateľňa žalôb na Európsky súdny dvor, kancelárka pre zázraky na počkanie a neviem čo ešte ústne podáva žiadosť o preventívne zdravotné voľno.

Niekedy mi to pomôže len takto nahlas povedať.

A niekedy si ozaj zavriem dvere z druhej strany sama. A idem si do obchodu kúpiť niečo pekné, zjem bez výčitiek dva zákusky a zalejem hektolitrom džúsu, a neberiem ohľad na šetriaci režim našej štátnej kasy.

Niekedy je totiž dobre vedieť, že nie som len mama a manželka, kamoška a suseda … ale predovšetkým JA SAMA.

Tak.

(78 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...