Milí rodičia teenagerov!

Teraz k vám hovorím predovšetkým ako učiteľka a chcem sa vám zdôveriť s niečím, čo ma dlhodobo trápi. Ale ešte predtým sa vás chcem opýtať: Ako by ste reagovali, keby za vami vaše dieťa prišlo a požiadalo vás, aby ste ho objednali k psychiatrovi? Prosím, porozmýšľajte o tom chvíľu!

Určite viete, že pani učiteľky v materských školách vedia o rodinách detí vo svojej triede kadečo možné aj nemožné, pretože malé deti nemajú zábrany a porozprávajú napríklad aj o tom, že otecko vždy na záchode strašne prdí a babka minule vyhrešila maminku kvôli tomu, aké topánky si kúpila. Staršie deti sa už dokážu kontrolovať a vedia čo je a čo nie je vhodné hovoriť cudzím ľuďom.

Študenti mi na hodine začnú rozprávať skutočne veľmi intímne a skutočne veľmi ťažko sa počúvajúce veci zo svojho súkromia…a tým činom z časti aj z vášho súkromia. Verte mi, najradšej by som si vtedy zapchala uši a bežala preč.

Napriek tomu sa mi stane, že mi moji študenti na hodine začnú rozprávať skutočne veľmi intímne a skutočne veľmi ťažko sa počúvajúce veci zo svojho súkromia…a tým činom z časti aj z vášho súkromia. Verte mi, najradšej by som si vtedy zapchala uši a bežala preč. Najradšej by som ich odbila nejakou zľahčujúcou vetou a pokračovala v precvičovaní frázových slovies. Ale nemôžem.

Viete prečo? Pretože dlho predtým, než sa tieto polodospelé deti nadýchli aby mi povedali, že sa režú a pália, že už mesiace jedia iba raňajky a pijú litre vody, že sa boja vyjsť z domu, že nedokážu spať, že sú denne svedkom násilia v rodine, že trpia každé ráno masívnymi záchvatmi paniky, že plánujú ujsť z domu, že majú sluchové halucinácie, že nevidia zmysel v ďalšom živote, že sú homosexuálne orientované, že ich niekto dlhodobo šikanuje, som vedela, že niečo nie je v poriadku. A nemôžem od toho odísť a ignorovať ich, pretože si uvedomujem, koľko sily a odvahy ich stálo, kým sa odhodlali vyrozprávať sa.

A tak počúvam

A počúvam. Keď sa hrádza pretrhne, voda sa valí bez prekážky a na mňa sa vyvalí všetko, čo by mal počuť terapeut. Alebo ich rodič. Alebo doktor. Počúvam a rozmýšľam, čo mám so všetkým čo mi bolo zverené urobiť. Navrhnem školského psychológa (ak na škole existuje). Navrhnem Linku dôvery, IP-čko. Navrhnem rozhovor s rodičmi. Navrhnem rozhovor s učiteľom v ich škole. Pýtam sa, či majú kamarátov, súrodencov alebo niekoho, kto ich vypočuje a vie ich podporiť. Pýtam sa, aby som zistila do akej miery sú tieto deti v bezprostrednom ohrození a či náhodou len zbytočne nezveličujú. Pýtam sa, či mám zavolať ich rodičom a vysvetliť im situáciu. Ešte nikdy mi nikto nepovedal, že môžem.

Mojou snahou je, aby mladý človek vyhľadal pomoc, ktorú potrebuje. Teší ma, že dnešná generácia mladých ľudí nemá zábrany navštíviť psychológa, terapeuta alebo psychiatra. Nezdráha sa hľadať pomoc v internetovej či telefonickej poradni. Niečo sa po telefóne vyriešiť dá, ale niečo už nie a tu prichádza problém: Dieťa do 18 rokov si nemôže dohodnúť stretnutie u terapeuta alebo psychiatra bez súhlasu zákonného zástupcu. Prečo je to problém?

Pretože mnohí rodičia kategoricky odmietnu objednať svoje dieťa k psychológovi

Pretože…

(Ani jeden z vyššie uvedených rodičovských dôvodov prečo nepomôcť svojmu dieťaťu nie je vymyslený. Bohužiaľ.)

Tieto rozhovory nenávidím, pretože sa cítim absolútne bezmocná

Polodospelé dieťa potom príde a povie mi, ako pochodilo. A že vlastne nepochodilo. Ibaže teraz už rodič vie, že má nejaký problém a je z toho v rodine veľký rozruch. Tieto rozhovory nenávidím, pretože sa cítim absolútne bezmocná a pred sebou mám mladého človeka, ktorého nemám kam ďalej nasmerovať a nemôžem mu nijako pomôcť. Tak robím, čo môžem a je toho zvyčajne naozaj veľmi málo. Hlavne počúvam a snažím sa započuť aj to, čo sa práve nezmestí do slov. Pre istotu.

Milí rodičia teenagerov, ja viem, že to máte ťažké.

Chápem, že niekedy je skoro nemožné rozoznať či si vaše dieťa vymýšľa aby získalo pozornosť, alebo ide o ozajstný a závažný problém, alebo je to len prechodný poryv pubertálnych nálad, ktorý sa vygradoval na zbytočnú drámu. Tiež rešpektujem to, že niektorí z vás máte vnútorný blok voči odborníkom na mentálne zdravie. Ale v mene všetkých duševne trpiacich detí, ktoré vám dôverujú natoľko, aby vás požiadali o pomoc, vás prosím: Dajte im šancu a doprajte im prístup k pomoci ktorú si pýtajú. Zdravie máme iba jedno. Možno sedenie u psychiatra nakoniec zrušíte, pretože všetko sa napraví aj samé. Možno bude cesta k psychológovi zbytočná. Možno áno a možno nie.

S úctou,

Obyčajná učiteľka, ktorá by bola najradšej, keby sa deti dokázali vždy so všetkým zveriť svojim rodičom a boli vypočuté.

Chat . O čom si píšu v „triednom chate“ spolužiaci

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...