Stredoškolaci…Kde sa stala chyba? Dá sa s tým ešte niečo urobiť?

Dnes som mala zlý deň, pretože sme mali 3 hodiny angličtiny. Učiteľka ma vyvolala, musela som odpovedať, a potom aj zahrať takú scénku so spolužiačkou. Vždy keď som niečo povedala po anglicky, niektorí spolužiaci vyprskli od smiechu, opakovali po mne celé vety a búchali sa do čela. Strašne som sa hanbila.

Keď vojdem ráno do triedy a pozdravím sa, spolužiačky sa tvária, že ma nevidia a nepočujú. Ak som v triede prvá, tiež predstierajú, že tam nie som.

Nenávidím prestávky, pretože časť mojich spolužiakov vtedy postáva v hlúčiku, ohovára ostatných, prevracajú oči a otvorene sa na nich smejú. Mňa ohovárajú často a vôbec sa to nesnažia skryť. Čím viac je mi to nepríjemné, tým viac ich to baví.

Moji spolužiaci nechápu, že nefajčím. Ani nežujem tabak. Podľa mňa je to hnusné. Nevadí mi, že oni to robia, ale vadí mi, že stále idú do mňa a presviedčajú ma, aby som si s nimi šiel zafajčiť. Pýtajú sa ma, prečo nefajčím. Stále dookola sa ma to pýtajú a dávajú mi najavo ako mnou pohŕdajú, pretože som také decko, pretože nefajčím.

Išla som po schodoch a spadla som. Mala som v ruke knihy, zošit, mobil a peračník a všetko sa rozletelo. Udrela som si kolená aj lakte. Chvíľu mi trvalo, kým som sa pozbierala. Chodba bola plná študentov. Všetci po mne divne pozerali, alebo sa smiali. Pozorovali ma, keď som si zhľadávala veci zo schodov, a potom sa vrátili k svojim mobilom.

Keď som 2 týždne chýbal v škole, snažil som sa od spolužiakov získať poznámky zo všetkých predmetov. Vlastne sa mi to nikdy nepodarilo: tvrdili mi, že ich práve teraz nemajú, alebo že si ich zabudli písať, alebo nevedia kam ich dali, alebo že sa žiadne poznámky nepísali, alebo sľúbili že mi ich odfotia a pošlú keď prídu domov. A neposlali. Pýtal som sa viacerých, ale nikto nebol ochotný mi ich ukázať alebo priniesť.

Niekedy zo zdravotných dôvodov vynechám na deň alebo dva školu. Vždy sa potom spýtam spolužiakov, či sme dostali zadanú nejakú úlohu, alebo či budeme písať písomku. Často sa stane, že mi síce povedia že nie, ale nakoniec zistím, že to nie je pravda. Je lepšie spýtať sa priamo učiteľov.

Včera som odpovedala z dejepisu. Dostala som blok a nedokázala som skoro nič povedať, aj keď som sa učila. Spolužiaci v prvej lavici mi našepkali, ale bolo to úplne zle…čo by mi doplo, keby som nebola v takom strese. Ja som to však povedala nahlas a učiteľka sa dosť naštvala. No a moji spolužiaci sa na tom zabávali do konca hodiny.

Niektoré moje spolužiačky sú dosť divné. Niekedy sa správajú ako keby sme boli najlepšie kamarátky a o týždeň na to sa na mňa ani nepozrú. Neviem sa v tom vyznať. Neviem, komu v triede môžem naozaj veriť. Niekedy sa mi zdá, že nikomu, pretože tie baby sa správajú každú chvíľu inak – podľa toho, ako sa im chce alebo hodí. Ešteže také nie sú všetky!

Nenosím značkové ani módne oblečenie. Nepotrebujem to. Ja som s tým v pohode, ale znamená to, že som automaticky vyradená z väčšiny „elitných“ skupín v našej škole. Naša škola je prevažne dievčenská a tie dievčatá naozaj zaraďujú a posudzujú ľudí podľa toho, čo majú oblečené. Určite nezmením svoj šatník kvôli nim, ale niekedy mi to príde ľúto.

Mám určité úľavy v škole, pretože som dysgrafik a dysortografik. Veľa vecí sa mi nehodnotí alebo som od nich úplne oslobodený. Nie je mi to vôbec príjemné, najradšej by som bol posudzovaný ako všetci ostatní. Ale to by som potom prepadol, takže to nejde. Povedal by som, že asi polka triedy mi to nevie odpustiť…že mám úľavy. Príde im to nefér a dávajú mi to pocítiť vždy keď sa dá.

Je to peklo – ísť každý deň ráno do školy. Niekedy z toho chytím záchvat paniky a musím to rozdýchať. Nikdy neviem, čo si na mňa moji spolužiaci zasa vymyslia, ako ma ohovoria, akú nepravdivú storku o mne pustia do sveta, ako sa budem musieť pozerať keď sa budú o mne baviť, ukazovať na mňa prstom a smiať sa. Viem že zas budú mať poznámky na moje oblečenie, postavu, vlasy aj tašku. Neviem, prečo so mnou majú problém. Nikdy som im nič neurobila.

Moji spolužiaci, hlavne chalani, používajú extrémne veľa vulgarizmov. Sú medzi nimi aj rasisti, homofóbi a xenofóbi. Ja nehovorím, že ja nikdy v živote nepoviem škaredé slovo a že mám všetkých úplne rovnako rád, ale toto sa nedá počúvať. Niekedy to už ani nechcem počúvať a najradšej by som im jednu vrazil. Učitelia ich aj upozorňujú, že by sa mali trochu kontrolovať a zdržať niektorých prejavov, ale to vôbec nepomáha.

Kto za to môže? A dá sa s tým ešte niečo urobiť?

Vždy keď také počujem, rozmýšľam, kde majú deti z týchto mini-príbehov rodičov. Akí sú ich rodičia? Vedia, že ich dieťa sa takto správa? Ak to vedia, vadí im to a robia s tým niečo? Alebo sa správajú presne tak isto? Vedia učitelia, čo sa deje v ich triedach? Kde sa stala chyba vo výchove a socializácii týchto detí? Kto za to môže? Rodičia? Učitelia? Niekto iný? Dá sa s tým niečo urobiť?

Vždy keď také počujem, dúfam, že moje deti nepatria k tej skupine študentov, ktorá provokuje, šikanuje, zraňuje, je necitlivá, neúctivá, zákerná a bezcitná. Pretože to nemám ako vedieť naisto. Snažím sa vyhradiť si čas na to, aby som ich mohla počúvať vždy keď sú pripravení a ochotní hovoriť o svojich životoch, a aby som mohla zachytiť hocijaký, aj ten najmenší, odklon od toho, čo považujem za správne, žiadúce a morálne. Aby som minimalizovala šancu, že sa raz budem musieť hanbiť za to, že sa moje deti nesprávajú ako ľudia. Neviem, či to stačí.

(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...