Prečo (ne)nálepkovať deti

Dnes je už skoro v každej triede nejaký dysgrafik alebo dyspraktik, nejaká dyslektička alebo dyskalkulička, žiak či žiačka s mimoriadnym intelektovým nadaním, a pravdepodobne aj nejaké dieťa, ktoré má v poznámke pri svojom mene písmenká ako ADD, ADHD, PAS, FAS či NKS.

Žiaci a žiačky, ktorým boli oficiálne diagnostikovaný niektorý z vyššie spomenutých (alebo mnohých ďalších) stavov a odovzdajú škole správu vypracovanú Centrom poradenstva a prevencie, majú teoreticky nárok a právo na úpravu podmienok výchovy a vzdelávania podľa svojich potrieb.

Na diagnostiku väčšinou odporúča žiaka či žiačku všímavá učiteľka, a najčastejšie až vtedy, keď nastanú u dieťaťa problémy. Sú rodičia, ktorí akúkoľvek diagnostiku v Centre poradenstva a prevencie alebo dokonca návštevu neurológa či klinického psychológa odmietnu.

Potom sú rodičia, ktorí svoje dieťa vyšetriť dajú, ale odmietnu integráciu, a teda individuálne začlenenie dieťaťa do triedneho kolektívu spolu s vypracovaním individuálneho vzdelávacieho programu (IVP). Učiteľ s tým nemôže veľa urobiť – rozhodnutie zákonného zástupcu prebíja všetky odporúčania.

Ponúka sa otázka: Prečo sa rodič takto rozhodne? Prečo nesúhlasí s tým, aby jeho dieťa bolo vyšetrené, zdiagnostikované a integrované? Odpovedí je určite viac, ale najčastejšie počujem túto:

Nechcem svoje dieťa nálepkovať. Nechcem, aby málo nálepku.

Učitelia neskáču od radosti….

Poďme sa na to pozrieť z inej strany: Učitelia, aspoň z mojej skúsenosti, určite neskáču od radosti, keď im do triedy pribudne žiak s IVP. Prečo? Pretože je to pre nich iba práca navyše. Keď je v triede 20 detí a z toho jeden je autista, jeden je hyperaktívny, dvaja sú dyslektici, ďalší má problémy s priestorovou orientáciou, ďalší nevie poriadne po slovensky a jeden je tam úplne normálne a nediagnózovo plachý, učiteľ nemá šancu venovať sa každému dieťaťu tak, ako by to potrebovalo.

A tak učiteľ rezignuje a úprava podmienok na základe diagnózy sa v praxi nekoná. Pretože aj učiteľ je len človek a musí učiť celú triedu, robiť dozor na chodbe, robiť dozor v jedálni, mať na poriadku papiere, opraviť diktáty, nachystať pomôcky na ďalší deň, pripraviť písomku, chodiť na porady, chodiť na preškoľovania, komunikovať s rodičmi, viesť poobedňajšie krúžky, zastrešovať projekty, plánovať výlety, školy v prírode, exkurzie a vychádzky. Pre všetky deti.

Potom príde rodič, a sťažuje sa …

Potom príde rodič a sťažuje sa, že sa nedodržiava individuálny vzdelávací program ich syna či dcéry. Chápem, aj ja by som sa. Ale to je téma na iný článok. Výsledkom je konflikt medzi rodičom a školou, kde každý má svoju pravdu; nad oboma pravdami stoja nerealistické smernice a metodické usmernenia od niekoho kto asi nikdy neučil triedu so živými žiakmi; spoza rohu sa smeje štát, ktorý nie je ochotný zabezpečiť škole dostatok fundovaných asistentov a uprostred toho trpí dieťa. Aj s rodičom. Aj s učiteľom.

Rodičia bezdiagnózových detí sa tiež netešia…

Apropo, rodičia bezdiagnózových detí sa spravidla tiež netešia keď v triede ich dcéry či syna začnú pribúdať spolužiaci, ktorí potrebujú špeciálny prístup. Dôvod je jasný: čím viac sa učiteľka musí venovať „špeciálnym“ deťom, tým menej času jej ostane na ich dieťa. A navyše sú ľudia, ktorí dokážu závidieť aj tú diagnózu a nedokážu sa preniesť cez to, že niektoré deti majú zvýhodnenia a ich deti nemajú. Pri väčších disciplinárnych a medziľudských problémoch v škole sa potom deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami stávajú, paradoxne, zraniteľnejšie, pretože títo nespokojní rodičia im v mene ochrany svojich vlastných „normálnych“ detí radi zavesia na krk vinu za všetko. Pre istotu.

Nakoniec sú tu ešte deti, ktoré doma zabudli vychovať a vo svojej bezprostrednosti a prirodzenej priamosti kopírujú to, čo vidia a počujú vo svojom okolí: Miesto prijatia inakosti vo svojej triede sa „onálepkovaným“ deťom vysmievajú, ukazujú prstom, zazerajú, ohovárajú, vyčleňujú z kolektívu, šikanujú a v niektorých prípadoch ich úplne vytlačia zo školy.

Tak a teraz späť k rodičom, ktorí odmietajú oficiálne onálepkovať a prípadne aj integrovať svoje dieťa:

Rodič sa zamyslí a uvedomí si veľké riziko toho, že učitelia to budú brať ako bremeno a ich frustráciu si odnesie dieťa.

Uvedomí si, že taká vec sa dlho neutají, rozkríkne sa medzi spolužiakmi a môže naštrbiť vzťahy v triede.

Rodič sa tiež môže obávať, že dieťa bude časom svoju diagnózu brať ako ospravedlnenie svojej lenivosti, čo len prehĺbi negatívny postoj učiteľov a spolužiakov.

Možno sa chce vyhnúť tomu, aby sa všetky problémy, nezdary a zvláštnosti v správaní jeho dieťaťa odteraz až navždy zvaľovali na diagnózu (=na dieťa), miesto toho aby sa hľadal reálny zdroj a dôvod problémov.

Ďalším dôvodom odmietnutia diagnostiky býva to, že rodič nechce dieťa trápiť návštevami poradní a doktorov a nechce mu tým dávať najavo, že je problematické alebo iné ako ostatní.

Po zvážení všetkých PRE a PROTI sa rodič rozhodne, že bude možno lepšie dieťa nenálepkovať a neintegrovať. Najmä ak ťažkosti dieťaťa nie sú neúnosné.

Je to správne rozhodnutie , dieťa „nenálekovať “ ?

Ako učiteľka hovorím: Nie. Nie je. Ak aj nedokážem dieťaťu ponúknuť úplne na mieru šitú výučbu a podporu, aspoň som informovaná o tom, aké sú obmedzenia a limity tohto dieťaťa a môžem sa vyhnúť zbytočnému preťažovaniu a traumatizácii. Informácia o stave môjho študenta mi pomôže pochopiť jeho správanie v rôznych situáciách a umožní mi správne sa k nim postaviť.

Ako nositeľka niekoľkých takýchto nálepiek hovorím: Nie.

Čo by som dala za to, keby som už v školskom veku vedela, že nie som “normálna“ a všetko čo sa mi deje, čo cítim a čo nedokážem má svoj dôvod, meno, a číselko v Medzinárodnej klasifikácii chorôb! Že nie som hlúpa, lajdácka a nedostatočná. Môj život by vyzeral úplne inak.

Ako matka onálepkovaných detí hovorím: Nie.

Naše deti berú svoju inakosť ako súčasť seba. Neskrývajú sa za ňu, neľutujú sa, nepoužívajú ju ako výhovorku. Od malička transparentne a priamo komunikujeme o ich obmedzeniach a o tom čo im do života prinášajú. Poznanie vlastného stavu im dáva možnosť správne sa rozhodnúť o svojej budúcnosti, voliť vhodné voľnočasové aktivity a učí ich aby mali sami so sebou trpezlivosť a boli k sebe láskaví.

Ako vonkajšia pozorovateľka a svedok toho, ako to v školách občas funguje hovorím: Hmm… možno áno.

Možno je niekedy naozaj lepšie nikomu nič nepovedať. Nikomu, okrem dieťaťa. Príde mi veľmi neférové zatajovať pred dieťaťom niečo, čo je a celý život bude súčasťou jeho identity.

Dostávame sa teda k tomu, že nálepkovať je vlastne fajn, pretože môže pomôcť učiteľom, rodičom aj dieťaťu. Ale zároveň nie je až tak fajn, pretože môže urobiť zo života peklo učiteľom, rodičom aj dieťaťu. To, ktorý z týchto dvoch scenárov nastane závisí od konkrétnych ľudí – učiteľov, rodičov aj detí. Nemalo by to tak byť. Dieťa má právo na vzdelanie s prihliadnutím na svoje špeciálne potreby. Toto právo by malo mať šancu byť naplnené bez ohľadu na osobnosť a špecifiká osobnosti všetkých zúčastnených.

Riešenie momentálne neexistuje. Rozprávať by o tom vedeli stovky rodičov po celom Slovensku. Integrácia je v školstve často len nepochopené slovo, inklúzia sa ani nenachádza v pasívnej slovnej zásobe. Na záver vám poviem, čo ma trápi úplne najviac: Že na školách sú učitelia a učiteľky, ktorí by tú integráciu a dokonca aj inklúziu detí krásne zvládli, keby ich v tom vedenie školy, zvyšok pedagogického kolektívu a štát aspoň trochu podporili.