Čo chýba chlapcom?

         Ťuk, ťuk, …buch! Trošku vzdychne elektrická píla, zahučí vŕtačka. Nedeje sa nič zvláštne – iba: prišiel k nám majster stolár primontovať drevený obklad.

         Už len to, že z výťahu vyložil kvantum náradia v obrovskej taške a ešte väčšej bedni, našim chalanom zauzlilo jazyk. Ba dokonca im dovolil odniesť lišty na „miesto činu“, z čoho boli úplne nadšení a oči im svetielkovali.

         Sedeli pri ňom bez pohnutia, po chvíli skontrolovali všetky vrtáky, meter, dláto… a iné veci sme radšej vysvetlili, že do ruky takí malí pomocníci neberú. Tak po nich aspoň riadne bľuskali očami.

         Môj najmenší teraz spí – hoci mu to trvalo riadne dlho, lebo uši mal za rohom, kde sa ozývali tie pre chlapcov čarokrásne zvuky. Jeho miesto zaujal náš tretiak, tvári sa veľmi dôležito a ja mám radosť, že konečne stále nevzdychá, že sa nudí, že čo má robiť a že nemusí byť odkázaný „len na umývanie riadu“.

         Nakoniec – takéto chlapské nadšenie zavládne u nás vždy, keď k nám nejaký majster svojho remesla zavíta, alebo – keď sa v rámci svojich schopností na neho hrám ja, hoci oficiálne som baba a maľovanie, pílenie, vŕtanie, montovanie, oprava sifónov a iné veci sú vyslovene chlapské záležitosti.

         Ale stále cítim, ako práve našim chlapcom chýba to, čo bývalo samozrejmou súčasťou života predtým – majstrovanie.

         Niežeby bol môj manžel proti tomu. Problém je len to, že vyrastal v čisto intelektuálnej rodine a hoci jeho tato bol poklad, k manuálnej práci tohto rázu mal veľmi ďaleko. A tak to môj milý nemal od koho ani nachytať, nadôvažok zdedil gény inteligenta, ktorý síce nepohrdne záhradou a drobnými opravami, ale rozhodne sa nehrnie do „kutilstva“.

         A tak naši chlapci, ktorí – okrem najstaršieho – zase tie gény majú majstrovacie po mojom otcovi, sú skoro zúfalí z nedostatku príležitostí klepnúť si po prste pri klincovaní bedničky či inej veci. Titul „panelákové“ deti im vôbec nesedí a nakoniec, ten panelák je len z núdze čnosť, hoci nás značne obmedzuje práve v možnostiach na tvorivé búchanie, zliepanie, maľovanie a iné hobby.

         Sedím a trochu nad tým špekulujem… Koľko škôl /zédeešiek/ má veľmi šikovného školníka… a hoci sa deti potom učia technické práce, nič nie je viac, ako možnosť byť zapojení priamo do „vážnej práce“ s niekým, kto to robí naozaj, a nie iba preto, že to predpisujú učebné osnovy.

         Môj sen je takýto: to, čo treba v škole opraviť a nesúri to, urobí pán školník po vyučovaní na krúžku majstrovania s chlapcami, ktorí chcú vedieť, čo ako sa robí a baví ich to – bez ohľadu na vek. Držať kombinačky je niekedy tiež vzrušujúce, keď je človek súčasťou diania…

         Myslím, že nielen pre mojich chalanov by takáto – alebo možno trošku iná možnosť – bola požehnaním a darom. Nakoniec – aj pre nás, „panelákových“ či „intelektuálnych“ rodičov. Mať doma spokojné dieťa s prognózou rastu domáceho majstra nie je na zahodenie. Nie?