Niektorí rodičia akoby parafrázovali vetu psychológa Ivana Štúra „Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá“ v rôznych iných obmenách. Stačí pekne dovolenkovať a dieťa sa pridá. Stačí pekne žúrovať a dieťa sa pridá.
Možno preto stretneme toľko rodičov s najmenšími deťmi v lietadlách, v hoteloch, na wellnessoch, v reštauráciách, pivárňach… čím to je, že majú potrebu ťahať aj malé bábätká krížom krážom cez polovicu sveta, či zahŕňať ich do aktivít, ktoré sú skôr „dospelácke,“ keď to poviem škaredo?
Shutterstock Dieťa ako príručná batožina Názor, že decko nie je príručná batožina, asi nebude veľmi populárny. Toľko dôkazového materiálu by sa predsa dalo nájsť na sociálnych sieťach! Nástenky otapetované fotkami z exotiky z opačnej strany zemegule, úsmevy, ktoré hovoria, že všetko sa dá. Aj s deťmi. Život s deťmi nekončí, žiada sa dodať.
Možno je za tým naša potreba legitimizovať svoje túžby, ktoré pôrodom nezomreli. Možno je to súčasť nášho výchovného štýlu, keď jednoducho máme ten názor, že dieťa by malo byť všade tam, kde aj dospelý, lebo tak má vyzerať dobrá starostlivosť o deti.
Sme dokonca presvedčení, že deti si to užijú. Veď more je super, lietadlo je super, hlasná hudba je super, nočný život je super.
Ruku na srdce No ak by sme boli úprimní, naozaj si to tie malé deti tak užívajú? Preto si zvyknú poplakať najneskôr pri vzlietaní, šťastné, že im neodpadli ušká? Naozaj je pre nich úplná nirvána sedieť toľko hodín v lietadle?
Pretože ony to musia zvládnuť, keď v tom veku ešte neriešia opuchy končatín? A najväčší „idioti“ sú spolucestujúci, ktorí na vás hnusne zazerajú, pretože zabudli, aké to je mať deti?
Aspoň takto opisovala cestu do Thajska s ročným dieťaťom kamoška. Ďalšia nechápala, prečo sa jej dvojročná, dávno odplienkovaná dcéra, znova začala pomočovať. Na dovolenke v Chorvátsku vstávali každé ráno o piatej, aby stihli chodiť aj po pamiatkach. Nech z toho majú niečo aj oni, nielen deti…
Ale inak super, pretože Chorváti majú radi malé „bebe,“ to vidno aj v tých reštauráciách, nikto ich neposielal preč, ako keď boli naposledy s deckami v sladovni a prišiel za nimi čašník, nech sa zdekujú, lebo ostatných hostí ruší, že im deti vyliezajú po stoloch.
Oni nemajú radi deti! Nie vždy to je však o tom, že ostatní sú zadubení a nemajú radi deti, nechcú ich v kaviarňach, ani na festivaloch, či na vianočných trhoch. Jednoducho niekedy zabúdame, že deti sú deti. Že môžu byť veľmi rýchlo prepodnetované, preťažené, vyvedené z miery, vytrhnuté zo svojho prostredia, zo stereotypu, v ktorom sa cítia hlavne bezpečne.
A keď to nemajú, veľmi rýchlo sa stávajú nepokojné, vydávajú rôzne zvuky, ktorými dávajú najavo, že nie je pre nich tá situácia ok, prípadne začnú obťažovať svojimi prejavmi ostatných.
To, že nie vždy a všade môžeme dieťa brať so sebou, lebo nie všetko dospelé je aj kids friendly, nie je nevyhnutne o tom, že naša spoločnosť nie je nastavená na deti (na druhej strane, povedzme si pravdu, nie je).
Aj v domorodých kmeňoch, kde sú deti „normálnou“ súčasťou života komunity, platia nejaké pravidlá pre deti od útleho veku. Súčasná generácia rodičov ich však akosi nevidí a nerešpektuje.
K deťom sa niekedy správame naozaj ako k príručnej batožine: sú to deti, vydržia všetko. Rýchlo sa otrasú. Rýchlo si zvyknú.
Pripomína mi to časy, keď sa o deťoch predpokladalo, že necítia bolesť, tak ich v minulosti zvykli operovať bez anestézy. Až sa vďaka moderným prístrojom zistilo, že nielenže malé deti bolesť cítia, ale ju cítia oveľa intenzívnejšie ako dospelí.
Myslime na to, či si tie naše dospelácke nápady deti naozaj užívajú. Alebo či je to skôr o tom, že sa hneváme na to, že náš život po deťoch sa jednoducho zmenil a nevieme prijať, že je to iné.
Loading...