Dieťa potrebuje zvládať svoje emócie - ako to má vyzerať? | Vychovávame deti | Vychovávame

Zvládate svoje emócie? Ako rodičia by sme si určite želali, aby zdravým spôsobom dokázali zvládať pocity aj naše deti.

Od psychologičky dr. Siggie Cohen rodičia často chcú poradiť, ako v praxi vyzerá, keď niekto „zvláda svoje emócie.“ Pýtajú sa je, čo sú zdravé spôsoby zvládania? Ako to deti máme učiť? A chcú od nej aj konkrétne príklady.

Najskôr tým však myslia rôzne techniky, ako napríklad dychové cvičenia alebo pomalé počítanie, čo dr. Siggie nespochybňuje. Občas môžu byť užitočnými nástrojmi. Avšak sama by ponúkla oveľa jednoduchší spôsob, ako zvládať emócie. Ak chcete naučiť dieťa zvládať emócie, skúste rozprávanie, radí.

Rozprávanie je spôsob, ako zvládať emócie

Podľa psychologičky Siggie Cohen je rozprávanie jeden z najsilnejších spôsobov, ako sa deti – ale aj dospelí – učia spracovávať a zvládať svoje emócie.

„Keď hovoríme o tom, ako sa cítime, pomáha nám to emócie uznať, spracovať ich a postupne sa cez ne preniesť. Rozprávanie prináša uvoľnenie. Keď pocity zostávajú uzavreté vo vnútri, stávajú sa silnejšími a ťažšie zvládnuteľnými. Keď ich však pomenujeme slovami, nastane dôležitá zmena,“ tvrdí Cohen.

Nejde len o jej psychologický postreh. Takto reálne funguje náš mozog. Keď sme zaplavení emóciami, vládne nám amygdala (centrum emócií a strachu). Vo chvíli, keď sa pokúsime pocit pomenovať a vyjadriť ho slovami, aktivujeme prefrontálny kortex (racionálnu časť mozgu). Tento proces sa v psychológii nazýva „name it to tame it“ – pomenuj to, aby si to skrotil.

Často sa stáva, že sa rozprávať bojíme, pretože nechceme emóciu „živiť“. Paradoxne, je to práve mlčanie a potláčanie, čo jej dodáva silu. U detí rozprávanie o pocitoch vytvára pocit bezpečia a učí ich, že žiadna emócia nie je „zlá“ alebo zakázaná. U dospelých to buduje hlbšiu intimitu a pochopenie vo vzťahoch.

Prečítajte si aj:

„My sme dostali po zadku, a sme tu, nikomu to neublížilo.“ Bežné hlášky, ktoré sú nebezpečné

Ako to môže vyzerať v praxi s deťmi?

Siggie Cohen vysvetľuje, ako to môže vyzerať v praxi napríklad pri malom dieťati. Keď na vás kričí napríklad: „Som strašne nahnevaný!“ alebo „Nepáči sa mi to!“ namiesto toho, aby sme rozhovor zastavili, psychologička radí zapojiť sa.

„Vidím, že si veľmi nahnevaný. Počujem ťa. Povedz mi viac o tom, aký si nahnevaný. Si nahnevaný ako revúci lev?“

Cieľom je povzbudiť dieťa, aby komunikovalo svoje pocity spôsobom, ktorý mu dáva zmysel. Spôsobom, ktorý ho zapojí. Zrazu už dieťa nie je len zahltené emóciou – ono ju vyjadruje, hovorí Cohen.

Mnoho rodičov vníma emócie ako problém, ktorý treba vyriešiť alebo zastaviť. Preto sa zaujímajú viac o „techniky,“ lebo chcú, aby dieťa prestalo plakať alebo kričať. Rozprávanie nezastaví emóciu okamžite. Avšak premení ju na niečo zrozumiteľné.

Deti často nevedia, čo sa v nich deje. Keď im povieme: „Vyzeráš nahnevane, lebo tá veža spadla,“ dávame im nástroj, aby nabudúce rozumeli sami sebe. Ak dieťa naučíme o pocitoch hovoriť, dávame mu celoživotný nástroj. Technika (napr. počítanie do desať) je len náplasť, ale rozprávanie je liečba príčiny. Prenáša zodpovednosť z „hľadania zázračného triku“ na „budovanie vzťahu“.

Keď dieťa vie, že môže o hocičom rozprávať bez toho, aby bolo súdené alebo umlčané, jeho nervová sústava sa začne upokojovať prirodzene. Podobne to funguje aj nám dospelým. Keď máme zlý deň v práci, nepotrebujeme, aby nám niekto dal „techniku“, potrebujeme, aby nás niekto vypočul.

Prečítajte si aj:

Škôlkarsky plač. Prerušiť adaptačnú fázu, či vydržať za každú cenu?

Ak má dieťa problém s vyjadrením emócií

Keď dieťa (alebo aj dospelý) prežíva silnú emóciu, jeho racionálne myslenie je „vypnuté“. Otázky typu „Prečo plačeš?“ alebo „Čo sa stalo?“ sú v tej chvíli príliš ťažké, pretože vyžadujú analýzu, ktorej dieťa v afekte nie je schopné.

Väčšina z nás má tendenciu ticho „zaplniť“ radami alebo otázkami, lebo nás detský plač či krik znervózňuje. Siggie nás učí uniesť to ticho a len tam „byť“ ako bezpečný prístav.

Ak dieťa nevie vyjadriť svoje emócie, Siggie by sa mu prihovorila takto:

„Premýšľam, či to pre teba nebolo veľmi frustrujúce. Ak áno, úplne tomu rozumiem. Znie to ako niečo, čo teraz cítiš?“

„Keď ponúkame slová nenásilným spôsobom, pomáhame deťom nájsť výrazy, ktoré ešte možno nepoznajú alebo ich zatiaľ nechcú vysloviť. Niekedy zvládanie emócií jednoducho znamená vytvoriť priestor na rozhovor:

„Keď budeš pripravený rozprávať sa, som tu. Neponáhľaj sa. Keď budeš pripravený.“

Táto technika „ponúkania slov“ funguje zázračne aj v partnerských vzťahoch. Namiesto „Čo ti zasa je?“ môžeme skúsiť „Mám pocit, že si dnes mal náročný deň a si vyčerpaný. Je to tak?“. Ten rozdiel v reakcii je okamžitý.

Posunúť pocit z tela do jazyka

„Keď deti začnú svoje pocity pomenúvať slovami, emócia sa stáva zrozumiteľnejšou a zvládnuteľnejšou. Rozprávanie pomáha presunúť pocit z tela do jazyka. A jazyk pomáha mozgu usporiadať a spracovať to, čo sa deje vo vnútri,“ vysvetľuje psychologička.

„Postupne sa deti učia, že emócie sa dajú cítiť, vyjadriť a spracovať. A práve to je podstata zdravého zvládania emócií. Nie odstrániť pocity alebo ich okamžite „opraviť“. Ale naučiť sa nimi prechádzať zdravým spôsobom. A veľmi často je prvým krokom jednoducho rozprávanie,“ opisuje svoju „najúčinnejšiu“ techniku.

Cieľom výchovy nemá byť „šťastné dieťa“ (ktoré sa nikdy nehnevá), ale odolné dieťa, ktoré vie, čo so svojím hnevom urobiť. Deti sa týmto prístupom učia tú najdôležitejšiu lekciu pre život: „Pocity sú dočasné.“ Ak o nich hovoríme, vidíme ich začiatok, priebeh aj koniec. Zisťujeme, že nás nezničia.

Najväčší dar, ktorý môžeme dieťaťu dať, nie je život bez bolesti, ale istota, že o tej bolesti môže vždy niekomu povedať. Čo oslobodzuje aj nás, rodičov. Pretože nemusíme mať na všetko pohotové odpovede. Niekedy stačí, že tam sme. A že počúvame.

Prečítajte si aj:

„To máš od koho? To si sa kde naučil?“ Prečo tieto otázky vo výchove nefungujú

Hranica medzi „cítim“ a „robím“

Siggie Cohen však hovorí zároveň aj toto:

„Zvládanie emócií prostredníctvom jazyka a komunikácie neznamená nekonečné kričanie, nadávanie alebo nevhodné vykrikovanie pod zámienkou „vyjadrovania pocitov“.

Komunikácia neznamená, že je dovolené všetko!

Ak má dieťa 3,5 – 4 roky, už má vek na to, aby sme ho viedli k tomu, ako vyzerá zdravá komunikácia. V tomto veku sa u detí rozvíja kognitívna schopnosť porozumieť, že ich slová majú dopad na druhých. Už to nie je len o nich a ich nepohodlí, začínajú chápať koncept vzájomnosti.

Našou úlohou ako rodičov nie je len prijať všetky pocity našich detí, ale aj pomôcť im tieto pocity vyjadrovať rešpektujúcim a konštruktívnym spôsobom. To je veľká časť učenia sa zvládať emócie, dodáva Siggie Cohen.

Môže to vyzerať aj takto:

Uznanie sily emócie: „Vidím, že si taký nahnevaný, že máš chuť kričať.“ (Validácia)
Nastavenie mantinelu: „Ale nedovolím ti kričať na mňa urážlivé slová. To bolí moje uši aj srdce.“ (Hranica)
Ponuka nástroja: „Skús mi povedať: ‚Mami, som veľmi nahnevaný, lebo si mi to nedovolila.‘ Tieto slová počujem lepšie ako krik.“ (Vedenie k zdravej komunikácii)

Zároveň by sme mali byť pre deti najlepším príkladom. Ak my ako dospelí dokážeme povedať: „Teraz som frustrovaný, potrebujem chvíľku ticha, kým budem môcť v pokoji rozprávať,“ dávame im ten najlepší živý manuál.