Generácia snehových vločiek

Snehové vločky: každá je iná, každá je krehká

Pojem snehové vločky býva najčastejšie myslený skôr pejoratívne. Mladí ľudia, najmä mileniáli a generácia Z, sú podľa tejto definície urputne krehkí a citliví ako snehové vločky. Ľahko sa urážajú, nič nevydržia. Nevedia zvládať ťažké životné situácie.

Snehové vločky údajne nie sú ani jedna rovnaká ako iné. Každá je unikátna – podobne ako sa táto generácia prezentuje, že sú jedineční. No zároveň sa vie každá vločka rýchlo roztopiť. V tomto kontexte pojem snehová vločka naznačuje, že mladí ľudia majú nízku odolnosť voči stresu a potrebujú „bezpečné priestory“ (safe spaces), kde sa môžu vyhnúť nepríjemným témam.

Generácia snehových vločiek – samozrejme, nie všetci – sa vyznačuje najmä emocionálnou labilitou a egocentrizmom, zameraním na seba. Sú presvedčení o svojej výnimočnosti, jedinečnosti a myslia si, že majú nárok na to, aby sa s nimi špeciálne zaobchádzalo, vyžadujú si individuálny prístup. Majú problém s názormi alebo faktami, ktoré nechcú počuť, ani prijať.

Podľa psychiatričky Aleny Večeřovej Procházkovej, autorky knihy Pomoc detskej duši, ich môžeme označiť ako ľudí s poruchou narcistického spektra.

Prečítajte si aj:

Od povojnovej generácie k dnešnej. Ktorá je najviac odolná?

Snehové vločky majú odmalička svoje bubliny

Smartón dostáva dnešná generácia detí veľmi skoro. Už v predpuberte bývajú zorientovaní na sociálnych sieťach, kde si hľadajú svoju „bublinu,“ teda rovnako zameraných kamarátov. V bubline ich nikto nefonfrontuje s odlišnými názormi, ktoré aj tak nevedia ani vypočuť, ani prijať.

Deti sú sebastredné a nekritické. Na druhej strane, myslí si psychiatrička, sa medzi sebou neustále porovnávajú a hodnotia samých seba. Nečítajú knižky, o nič sa nezaujímajú, na nič nemajú názor. Majú problémy spolupracovať a dohodnúť sa nielen s rodičmi, ale aj medzi sebou.

Kto vychováva snehové vločky?

Deti generácie snehových vločiek sa podľa psychiatričky Aleny Večeřovej Procházkovej obyčajne rodia starším matkám a v rodinách, kde je menej detí. Často ide o vymodlené deti z umelého oplodnenia, ktoré sa rodia do ekonomicky a sociálne zaisteného prostredia. Preto sa tu aj častejšie vyskytuje ochranársky, hyperprotektívny výchovný prístup rodičov. Ochraňujúca láska, ktorá ale deti zároveň robí neschopnejšími.

Hypeprotektívni rodičia sa riadia predstavou, že dieťa je šťastné, keď sú všetky jeho potreby neustále naplnené, pomaly dopredu uhádnuté. Tiež sa v tejto súvislosti používa termín helikoptérový rodič, pretože rodič ako helikoptéra neustále krúži nad dieťaťom, je mu na blízku, zametá mu cestičku.

Dieťa si zvykne, že rodič je na blízku a robí veci za neho, pre neho. Má vo zvyku rozkázať si, čo potrebuje, prípadne si sťažovať, že nedostalo to, čo by chcelo. Ale samo o sebe nevie využiť svoj potenciál na to, aby sa o seba postaralo.

Prečítajte si aj:

Prečo helikoptéroví rodičia v skutočnosti nemilujú svoje deti?

Bez odolnosti sa snehové vločky roztopia

Deti hyperprotektívnych rodičov sú vychovávané ako predĺžená ruka rodičovských ambícií a vďaka tomu sú od malička závislé na pochvale, na hodnotení okolia. Môžu sa až úzkostne usilovať o dokonalosť. Bohužiaľ, kvôli nedostatku odolnosti akékoľvek snahy pri prvom neúspechu rovno vzdajú. Prepadávajú sa do frustrácie, úzkosti a depresie.

Akonáhle týmto deťom niečo nejde, píše psychiatrička, nerieši sa to tým, že by rodičia učili dieťa, ako byť odolnejšie, ako má viac zabrať.

„Rodičia sami vychádzajú z toho, že im je známe, že u detí narodených starším matkám sa častejšie objavujú dysfunkcie, sami sa cítia previnilo a voči dysfunkciám bezmocní, a preto nesmerujú úsilie k riešeniu problémov, ale k zjednodušeniu podmienok svojmu problémovému dieťaťu. Rieši sa to prehnaným rešpektom k dysfunkcii dieťaťa, vyšetreniam a „pečiatkam“ na špeciálne potreby,“ píše psychiatrička Večeřová Procházková.

A hoci rodičov vedú dobré úmysly a myslia to s úpravou podmienok pre svoje deti dobre, vytvára to do budúcnosti dospelých ľudí bez odolnosti, s narcistickým štýlom. Namiesto výbavy k odolnosti sú krehkí.

Pohodlným spôsobom života a znižovaním psychickej a fyzickej záťaže sa stávame všetci viac zraniteľnejšími, pripomínajú odborníci.

Prečítajte si aj:

Psychicky odolné deti majú rodičov, ktorí nerobia tieto veci

Čo by mohlo pomôcť deťom k odolnosti

Psychológ Peter Gray spája pokles odolnosti u dnešnej generácie detí s tým, že sa nemajú možnosť slobodne sa hrať. Nemajú možnosť robiť nezávislé aktivity, ako je napríklad chodenie do školy pešo alebo používanie MHD bez sprievodu dospelého. Výsledkom prehnanej ochranárskej výchovy je, že sa deti nenaučia, ako sa chrániť samy.

Podľa Graya sa dnešné deti neučia, ako sa o seba postarať. Neučia sa, že ako si poradiť s problémami. Neučia sa, že problémy dokážu vyriešiť samy. Nemajú kde získať odvahu, ktorú potrebujú na zvládanie prekážok v živote. Deti vyrastajú s predstavou, že sa im hocikedy môže niečo stať a že si s tým nedokážu poradiť, že musia čakať na niekoho, kto ich z toho vyseká. Taký svet potom vyzerá naozaj desivo.

Podľa psychológa Petra Graya sa zručnosti, ako prežiť vo svete dospelých, dajú naučiť tým, že deti necháme, aby sa hrali. Nie však zase raz pod krúživým dohľadom rodiča. Ak rodičia zasahujú do detskej hry, za deti riešia ich problémy alebo im hovoria, ako inak by sa mali hrať, pre dieťa to prestáva mať zmysel.

Deti sa potrebujú hrať bez rodičovského dohľadu. Iba tak sa naučia, ako si samy zorganizovať hru, ako vychádzať s ostatnými, riešiť vlastné problémy, zvládnuť drobné konflikty. Dnes ich však za deti vyrieši vždy niekto iný.

Prečítajte si aj:

10 tipov, aby boli deti psychicky odolnejšie

Neofukujme snehové vločky ako vo vatičke

Psychoterapeutka Amy Morin, ktorá je autorkou viacerých kníh o psychickej odolnosti, hovorí, že deti by sme nemali držať v ochrannej fólii. Potrebujú, naopak, zo svojej komfortnej zóny vyjsť. Chceme, aby sa deti vyhýbali nepríjemným veciam v živote, hrali na istotu, alebo aby mali odvahu čeliť životu, ktorý je neistý a nemôžeme veci v ňom mať vždy pod kontrolou, s odvahou? K tomu by nám chcela povedať možno tieto poznámky:

• Nerobme z detí stred vesmíru. Naučme svoje deti, aby sa sústredili na to, čo môžu ony ponúknuť tomuto svetu a nie na to, čo môžu z neho získať.

• Nepripravme deti o odolnosť tým, že sa ku nim budeme správať ako k seberovným. Nenechajme ich, aby nám šéfovali. Dajme deťom šancu, aby sa naučili, že v živote budú počúvať aj veci, ktoré sa im nepáčia, budú robiť aj veci, ktoré robiť nechcú.

• Naučme deti, že je v poriadku zlyhať. Namiesto túžby po dokonalosti vo všetkom, ich učme, že je dobré snažiť sa byť lepšou verziou samých seba.

• Nechráňme deti pred nepríjemnými pocitmi. Aj tie patria k životu. Potrebujeme zažiť aj trochu nepohodlia. To nám umožní v budúcnosti vyrovnať sa s ďalšími nepríjemnosťami (už som to raz zažil, prekonal som to, zvládnem to aj teraz).

• Nechajme deti robiť chyby. Opravovať deťom domáce úlohy z matematiky, dvojitá kontrola, či sú pripravené do školy, neustále pripomínanie im, čo majú robiť, nie je dobré pre ich budúcnosť. Naopak, dovoliť im zažiť následky toho, keď spravia chybu, znamená dovoliť im poučiť sa. Stať sa silnejšími a odolnejšími.

Menej helikoptér, viac lenivosti

Vráťme sa zase k tým, ktorí snehové vločky vychovávajú. Namiesto krúženia nad deťmi sa od nás rodičov vyžaduje „len“ trochu lenivosti. Tom Hodginson so svojim konceptom „lenivého“ rodiča predstavuje protipól hyperprotektívnej výchovy. Môžeme byť zhovievaví, angažovaní rodičia, môžeme byť dieťaťu oddaní, ale zároveň mať na dieťa aj nejaké nároky.

Môžeme byť dieťaťu prístupní, môžeme byť k dispozícii, ale zároveň od dieťaťa aj očakávať, že si nejakým spôsobom, do určitej miery aj vystačí. Na to od nás dieťa potrebuje voľnosť, napríklad pri hre – minimálny dozor. V tejto filozofii sa nezaoberá až tak veľmi šťastím dieťaťa, ale šťastím rodiča. Predpokladá sa, že keď dieťa vidí a zažíva, že rodič je v psychickej pohode, má pocit bezpečia. Ak je šťastný rodič, je šťastné aj dieťa.

Prečítajte si aj:

Ak nie je šťastná mama, nie je šťastný nikto

(Žiadne hodnotenia)

Loading...