Hranice nie sú: “Povedala som, že máš prestať!”

Upozorňovanie nie sú hranice

Predstavte si troj-štvorročného chlapčeka, ktorého celá rodina upozorňuje, aby prestal kričať, lebo inak zobudí malé bábätko, s ktorým je mama vo vedľajšej izbe. Otecko vysvetľuje, že sa to nerobí. “Bábätku to vadí.” Babka začne vydierať: “Prestaň, lebo ťa nebudem ľúbiť.” Dedko, ktorému vrieskanie lezie na mozog, sa zaženie na chlapca palicou.

Myslíte si, že prestane? A bude ticho, lebo ho o to žiadali rôznymi spôsobmi? Veľmi pravdepodobne nie. Každé “prestaň” a “nerob” ho môže akurát tak burcovať do ešte hlasnejšieho, neznesiteľného zavýjania. Pokiaľ mu nikto z jeho publika nedá hranice.

Upozorňovanie, vyhrážky, oháňanie sa palicou nie sú hranice. Toto nefunguje, toto nie je páka na dieťa. Vo výsledku je celá rodina voči správaniu dieťaťa bezmocná. A zrejme aj súrodenec bude dávno hore.

Prečítajte si aj:

Keď sú naše hranice od detstva prekračované, v dospelosti ich už ani nepoznáme

Prečo je to dieťa zlé ako čert?

Väčšinou je zadávanie hraníc, aj skúmanie emócií okolo nežiaduceho správania, práca rodičov. Je dobré, keď vedia prísť na to, čo sa naozaj skrýva za správaním (Napríklad v prípade chlapčeka – potreba pozornosti? Preťaženie?) Pretože potom mu vedia pomôcť v ťažkej situácii.

No spravidla skúmanie toho, čo sa vlastne s dieťaťom deje, ide do úzadia a rieši sa to, čo je vidno len navonok. Napríklad kričanie. Alebo bitie súrodenca. Rodina sa čuduje, čo tomu dieťaťu je, prečo je také “zlé,” prečo sa dnes správa ako čert. Riešia jeho “škaredé” správanie. A to, ako ho umlčať.

Čo sú hranice a čo nie sú hranice

V čom spočíva rozdiel medzi hranicami, dohováraním, kričaním “nerob to,” “nesmieš,” “prestaň?” Klinická psychologička dr. Becky Kennedy má na to pomerne jednoduché vysvetlenie. “Hranice nie sú o tom, že deťom máme hovoriť, čo nesmú robiť. Hranice sú o tom, že povieme dieťaťu, čo urobíme my.”

Ak dieťaťu hovoríme “prestaň kričať,” alebo “prestaň hádzať hračky do brata,” alebo “okamžite sa prestaňte biť” alebo “neutekaj! Povedala som ti, že nemáš utekať!” Toto nie sú hranice. Toto sú požiadavky na dieťa. Prosby, ktoré sa v drvivej väčšine nestretnú s úspechom. Pretože “nedokážeme kontrolovať niekoho iného – môžeme kontrolovať len samého seba,” hovorí Becky Kennedy.

V príklade, ktorý sme použili, ujo neprosí chlapčeka, aby bol taký milý, prestal kričať a nezobudil bábätko. Ide z terasy preč. Ak by nastúpili s hranicami rodičia, možno by to boli oni, kto by zobral kričiaceho chlapca preč z terasy aspoň na chvíľu bokom. Namiesto “prestaň kričať” by však museli povedať slová ako “Nedovolím ti…” “Nenechám ťa…”

Dávať hranice je práca rodiča

Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestanťe sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás. A ešte sa čudujeme, prečo tie deti neposlúchajú. Prečo nepočúvnu ani na pätnástykrát! Prečo nevinný problém eskaluje do ďalších a ďalších výbuchov hnevu.

Pri slove hranice si je naozaj treba predstaviť hranice, mantinely, ktoré dieťa potrebuje pocítiť. Keď hovoríme, že dieťa nemá hranice, v skutočnosti nemá pevného dospelého, ktorý by ho udržal v bezpečí. Lebo je ponechané samé na seba, aby si poradilo so sebou, aby dostalo svoje správanie pod kontrolu. Jeho rodič mu hovorí, musíš to urobiť za mňa, lebo ja to neviem. Ja neviem, čo mám robiť. A to je pre dieťa dosť desivé.

Hranice sú prejavom lásky

Keď dieťa stráca pôdu pod nohami, podľa dr. Kennedy potrebuje, aby mu dospelý stanovil bezpečné, pevné a jasné hranice. Tieto hranice sú formou lásky.

“Je to, akoby ste povedali: “Viem, že si vo vnútri dobrý, len máš náročnejšiu chvíľku, keď nemáš správanie pod kontrolou. Budem mantinelom, ktorý potrebuješ a zabránim ti, aby si sa takto ďalej správal. Ochránim ťa pred tým, aby emočná nestabilita prevzala opraty nad dvojím správaním.”

Udržať dieťa v emocionálnom a fyzickom bezpečí, nastavovať hranice, pristupovať k dieťaťu s uznaním a empatiou, je v popise našej rodičovskej práce. A ak zase deti testujú, koľko toho vydržíme, to je pre zmenu ich úlohou v rodinnom systéme.

Prečítajte si aj:

Hranice „papuľovania“ – čo musí vedieť tínedžer a čo rodič

(Žiadne hodnotenia)

Loading...