Nikdy nedoženiete čas, ktorý ste im nevenovali

Dostať sa ku knihám o výchove nie je žiadny problém. Je ich vagón a ešte viac, každá je zaručená, písaná odborníkmi z radov pediatrie, psychológie aj psychiatrie. Každá má svoju pravdu. Ale častokrát sa cítime pri ich čítaní ešte viac neschopní výchovy, ešte viac sme zranení, ako vlastne vychovávať nevieme. Tip na niečo, čo nie je hrubé, náročné, filozofické, prísne odborné, dokazovačné, mám.

Čosi o autorovi

Na rovinu prezradím, že autor je kňaz. Ak vás to znechutí, škoda, pretože toto je veľmi, veľmi netypický kňaz. Na rozdiel od môjho drahého som nemala tú možnosť s ním byť osobne, ale z jeho kníh je zjavné, že nie je žiadny „balšoj teoretik“.

Guy Gilbert je francúzsky kňaz, dlhé roky – pretože už má vlastne oficiálne dôchodkový vek – pracuje na periférii Paríža s mladými na okraji spoločnosti. To je jeho „farnosť“ – a má úspech. Jeho vizáž by vás asi mierne šokla: to, že je kňazom, pripomína len jeho kolárik (biely pásik na košeľovom golieri), ak ho má. Dlhé vlasy, ťažká motorka, kožené oblečenie, jednoduchý slovník.

Tak veľmi sa chcel priblížiť „svojim deckám“, že sa vzdal vonkajšej identity, pod ktorou vnímajú bežne ľudia kňazov, a ponechal si len tú podstatnú, vnútornú, predovšetkým obrovskú lásku a prijímanie tých, ktorým akosi nerozumejú ani rodičia, ani spoločnosť. U mladých má neskutočnú autoritu – získanú prirodzene. O jeho skúsenosti s výchovou sa budeme nejaký čas deliť, pretože tak, ako on nedelí ľudí na veriacich a neveriacich, tak aj jeho slová môže prijať ktokoľvek – kto má otvorené srdce.

Pár myšlienok na premýšľanie

Koľko času venujem svojim deťom? Je moja/naša výchova viac o slovách alebo viac o príkladoch? Som či sme ako rodičia nadmieru kritickí? Guy k tomu hovorí toľko: „Nikdy nedoženiete čas, ktorý ste im nevenovali, keď boli v hniezde, malé a zraniteľné. Z toho, čo hovoríte, si nič nerobia. Oveľa viac si všímajú všetko, čo robíte a hlavne, kto ste. Vždy im dajte najavo, že znamenajú pre vás viac, ako iba ich chyby.“

Tento kňaz dostal množstvo puberťákov z vážnych problémov, vrátane drog, násilia, účasti v gangoch, z tragicky prežívanej lásky a ešte tragickejších vzťahov s rodičmi. A zažil aj nemálo zbytočných smrtí – z tých istých dôvodov. Hovorí, že hnacím motorom výchovy musí a má byť Láska a tak sa snaží nepremárniť čas, ktorý máme k dispozícii, aby sme milovali.

Možnosť vychovávať deti je privilégium, aj to len na určitý čas. A je to aj boj. Boj o to, aby naše deti pocítili, že nie sme len tí, ktorí obmedzujú, zakazujú, sú z iného storočia, nechápaví a „out“. Boj o to, aby naše deti pocítili, pochopili, vedeli a počuli, že ich máme radi. Aby nám raz povedali, že ich minulosťou je láska, ktorú sme im od narodenia dávali a ktorú tak veľmi cítili – každý deň.

Byť tu a teraz pre nich

Úloha, ktorá sa zdá byť neuskutočniteľná. Zdá sa nám, že nám čas uteká pomedzi prsty, že niet času ani na základné veci v domácnosti, v práci, o hobby už ani nehovoriac. Našou prioritou nech sú naše deti, aby raz nepovedali o nás toto: „Môj otec, to je iba pokladňa. Nikdy na mňa nemá čas. Mama je stále niekde na večierkoch. Ale keď ju o niečo požiadam, bez všetkého to zaplatí.“ Tento chlapec, ktorý mal všetko, čo si možno jeho rovesníci mohli kedy želať, spáchal samovraždu. Jeho otec trpko nad hrobom pri pohrebe povedal: „Nikdy som tu pre neho nebol“. A už sa to nedalo nijako a na nikom napraviť. Syn bol ich jedináčik.

Mnohí z nás, rodičov, si už veľmi nepamätajú tie hrozné pocity z vlastného dospievania, keď nás mnohé veci dokázali položiť počnúc prvým akné, cez neprijatie v škole či kopačky od veľkej lásky – a asi by sme si to pripomenúť mali. Aj keď vyzerajú byť frajeri, sú mladí veľmi zraniteľní a neistí a potrebujú našu pomoc a sprevádzanie. My sa čudujeme, čo ich to vôbec trápi a neuvedomujeme si, ako veľmi sa doba oproti tej našej zmenila: je tvrdšia, laxnejšia, nevšímavejšia, príliš súťaživá až do extrému (skús nebyť taký dobrý ako ostatní) a hlavne: sme s nimi oveľa menej, ako s nami prežili naši rodičia.

Možno je to nevďačná pozícia, ale máme byť tým oporným kolom, o ktorý sa priväzuje mladý stromček, keď rastie. Ak nie sme tam, strom porastie krivo, a možno sa aj zlomí. Tragédia, ktorá sa na deťoch nedá odstrániť. Čas je dôležitý teda nie len pre džob a financie, oveľa viac je dôležitý pre počúvanie, prijímanie, chápanie, objatie, sedenie len tak pri džúse. Jednoducho byť s nimi a pre nich.

Z knihy „O dětech a výchově“.