O deťoch a výchove II.

Niekedy si človek musí položiť otázku: načo vlastne mám deti? Lebo by mi bolo otupno? Lebo sa to patrí? Lebo mám zodpovednosť za demografickú výmenu? Lebo ich mám rád? Lebo chcem odovzdať dobro ďalšej generácii? Niekedy je ťažké úprimne si zodpovedať na túto otázku: aj podľa Guy Gilberta každodenná prax rodičov hovorí niečo úplne iné.

Náš čas má patriť deťom

Je už deň za vami? Alebo len začína? Často krát je to jedno. Máme pocit, zvlášť ako rodičia, že sa od nás očakáva nadľudský výkon: byť skvelý v práci, vydať zo seba všetko, vyžmýkajú nás ako citróny. Máme pocit, že nikdy dosť nerobíme pre materiálne zabezpečenie rodiny, teda: našich detí. A tak drieme, drieme, makáme… do toho podľa zákona schválnosti prídu iné problémy, vo vzťahu, so zdravím a nie je na nič čas…  A zatiaľ naše deti čakajú niečo úplne iné.

Čakajú na nás a na čas, ktorý bude patriť im. Pretože v tomto virvare každodenného stresu nám unikajú signály, ktoré vysielajú naše deti: „Poď sa so mnou rozprávať. Mám problém. Bojím sa. Nie som taký frajer, ako vyzerám. Nestačí mi len vreckové, čo ako je stále vyššie…“ Keď naraz príde okamih pravdy, často sú rodičia v šoku: čo sa stalo?

Čo je podstatné?

Guy Gilbert z vlastnej mnohoročnej skúsenosti s deťmi na okraji spoločnosti pripomína: „Nechávate sa ovládať peniazmi, plánujete drahé dovolenky. Ale na to vám deti kašlú! Čím viac im budete dávať peniaze, tým viac ich budú chcieť. Pretože v okamihu, ako berú od vás bankovku, ktorú im podávate, na vás mlčky kričia: „Hovor so mnou, nikdy tu nie si!““ Ich stres, ich ťažkosti sa nedajú vykúpiť ani vyriešiť peniazmi, potrebujú iba vašu prítomnosť. Napriek tomu, že máte pocit, že čas sa už viac rozdeliť ani rozmnožiť nedá, že povinnosti vám padajú na hlavu. Kde sú teda naše priority?

Čo je lepšie pre dieťa? Pozrite sa na toto: Jeden muž dostal lukratívnu ponuku stať sa riaditeľom hypermarketu, kariérne by postúpil, rodina by bola finančne skvele zabezpečená. Ale on povedal: Nezobral som to, mal by som na vás doma o dve hodiny menej času, ako doteraz. Budem mať síce nižší plat, ale budeme viac spolu. Všetky jeho deti – už dnes veľké – žijú veľmi pekný život. Tento otec vedel, kde sú podstatné veci, že peniaze, čo ako sa občas treba uskromniť, neriešia to, čo treba pre deti do života.

Je jedno, akú máte školu, vzdelanie, zamestnanie, spoločenskú priečku. Akonáhle prichádzajú deti, potrebujú čas. Nie je ho až tak veľa, keď si uvedomíte, ako skoro sa osamostatnia. Tých 15-20 rokov sa už nikdy nevráti späť, aj keď by sme niekedy veľmi chceli. Lenže napriek všetkým lukratívnym ponukám od práce cez dobrovoľnícku činnosť až po koníčky je práve tento čas dôležitý pre naše deti, kedy sú najzraniteľnejšie a potrebujú našu neustálu oporu.

Miesto záveru

Guy zo svojich častých stretnutí rozpráva aj tento príbeh z letiska, kde sa napriek časovej tiesni na neho doslova vrhla nejaká žena a žiadala ho, aby ju vypočul.

Hovorila mu: „Práve som priletela z Londýna. Po dlhej dobe som sa videla so synom. Päť rokov ma nechcel ani vidieť, tak som sa k nemu vnútila násilím. Otvoril dvere a povedal mi: „Ja ťa raz zabijem. Nikdy si tu nebola, večne si mala na práci niečo dôležitejšie. Nenávidím ťa. Zmizni!“

Táto žena sa ma pýtala, čo má teraz urobiť…

Nech sa to raz nemusíme pýtať niekoho o pár desiatok rokov my.

Z knihy „O dětech a výchově“.