Pracujem v poradenstve – špeciálnopedagogickom poradenstve, čiže s deťmi a rodinami, ktoré sú niečim iné. Pracujem však aj so “zdravými” deťmi.
Pri mojej práci sa stretávam s rôznymi ľuďmi – s deťmi rôzneho veku, rodičmi, učiteľmi, študentmi, asistentmi učiteľa, odborníkmi.
Aj nedávno som absolvovala jedno stretnutie v kruhu: rodič, asistent učiteľa (ukončený bakalár špeciálnej pedagogiky) a učiteľ. A poviem Vám narovinu … som zhrozená. Zhrozená z vedomostí, resp. nevedomostí. Zhrozená z toho, čo vypúšťajú naše pedagogické fakulty, na čele s ospevovanou najstaršou a najväčšou fakultou.
Kompetencie bakalára?
S hrôzou som zistila, že kompetencie bakalára sú: pracovať ako vychovávateľ, ale na praxi boli len na náčuvoch, nepracovali samostatne s klientmi.
Teoreticky by mohli pracovať aj v materskej škole, ale tam prax ani neabsolvovali, takže nevedia, či by ich riaditelia zamestnali … možno ak by mali strednú pedagogickú.
Pre mňa to znamená: áno, deti som videl, ale vlastne neviem, čo môžem od nich čakať, či ako s nimi pracovať. A takýto človek (určite to nie je chyba tejto konkrétnej osoby, nakoľko táto mala aspoň záujem sa zlepšovať) sa má starať o naše deti.
Vlastné dieťa by som zverila tak….
Uznávam, vždy som vedela, že z 30tich mojich študentov na odbore by som vlastné dieťa zverila asi tak piatim bez obáv, ďalším piatim s miernymi obavami a ďalším piatim pod mojim dozorom. Ostatku radšej nie, ale aspoň mali vedomosti.
V tomto prípade som bola zhrozená. Slečna bakalárka si s nadšením zapisovala (ako novinku), kam môže ísť dieťa po ukončení nejakého stupňa školy (napr. zo základnej môže ísť na strednú školu alebo gymko). Nehovoriac o spomenutí nejakej metodiky, ktorú by mala mať v malíčku.
Vždy na mňa to chúďatko pozeralo, že ono nevie a vlastne o tom ani nikdy nepočulo. Zároveň podotýkam, že toto sú študenti, ktorí majú nakoniec vyššie vzdelanie ako bežní pedagógovia, mali by radiť bežným pedagógom, pracovať s odlišnými deťmi počnúc nadanými deťmi, prechádzajúc cez deti s poruchami učenia, či správania a končiac pri deťom s rôznym druhom a stupňom postihnutia.
Dávame im do rúk vlastné deti!
A tak mi vyvstáva otázka: Prečo sa my, rodičia, ktorí dávame takýmto ľuďom do rúk svoje deti, nebránime. Prečo od nich nechceme viac, vyššie vzdelanie? Neviem teda, ako pre vás ostatných, ale mojou predstavou nie je nechať dieťa 8 hodín niekde, kde vlastne ani neviem, čo s ním robia. Kto to s ním robí a hlavne ako to vplýva na moje dieťa.
Prečo sú rodičia ” iných “ detí lepší
Pri nekonečných rozhovoroch s rodičmi “iných” detí mi začalo akosi vychádzať …. oni sú lepší rodičia ako my. Moje dôvôdy:
1. bijú sa za svoje deti
2. presadzujú svoje deti
3. chcú pre svoje deti viac a samozrejme zdarma (ak ja chcem pre svoje dieťa viac – aspoň menší počet detí na jedného učiteľa – musím dať dieťa do súkromného zariadenia)
4. chcú pre svoje deti vzdelaných ľudí, tlačia na to, aby boli vzdelaní – ak nie sú, idú inam, vyberajú si ….
Rodičom bežných deti akoby bolo jedno, kto a ako ich vedie
My to nerobíme. Rodičom bežných detí akoby nezáležalo na tom, kto ich vedie, ako ich vedie, v akých podmienkach.
Túto skutočnosť som si všimla už pri maminkách malinkatých detí. Chodia na rôzne bábätkovské kurzy plávania, hudby, pohybu … ale častokrát nevedia, kto ich vedie. Či má vôbec nejaké vzdelanie (aj keď vždy hovorím: prvotný je prístup, vzdelanie sa dá dohnať).
Neraz som vymazala, či neodpovedala na mail typu: “Dobrý deň, našla som si na vás kontakt na stránke materského centra, či poradne. Viem, že cvičíte s malými detičkami. Aj ja by som chcela začať. Ako na to? Čo mám s nimi robiť?” Neraz mi mamičky hlásili, že ich na predchádzajúcom cvičení cvičiteľka nútila do činností, napriek výhradným protestom, či nechuti dieťaťa, či vytrhla dieťaťu hračku, ktorá ho práve zaujala.
Akoby nám to bolo jedno …
Nevadí nám, že na jednu učiteľku materskej školy je v triede 25 detí. Prečo by moje dieťa nemalo mať také isté podmienky, ako dieťa “iné”? Jedna učiteľka na max 12 detí, eventuélne aj asistent učiteľa, či paralelný učiteľ.
Prečo by moje dieťa nemali posudzovať podľa individuálnych danností a schopností? Ak je jednoducho nadané v matematike (či inom predmete), prečo sa to ďalej nepodchytí, ale je nútené nudiť sa na hodine, prípadne ho vyhlásia za dieťa s poruchou správania, lebo vyrušuje (mám obdobnú skúsenosť, a to je moje 5 ročné dieťa na základnej škole pre nadané deti … individuálny prístup? Moja utópia … ale zase ja som náročný rodič, v pedagogických kruhoch neobľúbený, čo po vzájomnej dohode s manželom znamená asi toľko, že v záujme kľudu našich detí v škole sa pri otázkach ohľadne školy našich detí bude angažovať on – ja s nimi pracujem doma).
Prečo “nepoštveme” na všetky deti odborné metodiky?
Veď tie pomáhajú všetkým deťom, nielen tým “iným”. Ale uznávam, najprv by ich museli kompetentní ovládať, alebo aspoň mať snahu o nich niečo vedieť.
Ak chceme aspoň trochu normálne podmienky, musíme si ich zaplatiť
Už ma začína unavovať, že ak chcem aspoň trochu – podľa mňa úplne normálne podmienky, musím si za ne zaplatiť (a verte, že nie malé peniaze) – či v školstve, či v zdravotníctve. Vlastne sme si minule s manželom uvedomili, že nevyužívame nič štátne. Nie, nemáme veľa peňazí (ja som na rodičovskom, aj keď popri tom pracujem), ale chceme aspoň priemernú úroveň služieb.
Čo tak začať sa biť za svoje deti?
Naša riaditeľka stále prizvukuje rodičom: vo vás je sila. Čo tak sa naozaj konečne rozhýbať a začať sa biť za naše deti. Chcieť pre nich viac. Môj muž tvrdí, že nemáme na to čas, a že rodičia detí “iných” aj tak nemajú čo na práci okrem svojich detí. Neverím tomu, mnoho “mojich” mamičiek pracuje …
Taktiež sa nik nemôže sťažovať, že je málo personálu. Veď pedagogické fakulty ročne chrlia tony absolventov …
Nesúhlasím s tým, aby sa zvyšovali paušálne platy učiteľov.
Akože za čo? Nezaslúžia si ich … aj keď si kydám do vlastných radov. Veď ak nemajú učebnicu, tak sú zrazu stratení … Česť učiteľom, ktorí majú snahu, ktorí sa snažia aj vzdelávať (samozrejme nie ako zapnúť a vypnúť počítač, ale naozaj sa snažia byť lepšími, odbornejšími).
Stačí naozaj málo. Chcieť ASPOŇ štandard v zmysle rozvoja a dôstojnosti detí … ozývať sa. Nepovedať si: veď aj tak nič nevyriešim …
Bola som vyhrešená….
A na margo vzdelanosti našich pedagógov niečo “úsmevné” a pritom smutné nakoniec: Včera som bola viacmenej vyhrešená za to, že robím svoju prácu dobre, že ma to baví.
Nemyslím si, že som taká úžasná. Len sa naozaj zaujímam o klienta, dieťa, rodiča … chcem, aby “rástol”. Konkrétne mi bolo povedané, že som nasadila latku príliš vysoko, rodičia preto idú za mnou a aj keď by sa to takto malo robiť, moji kolegovia (po minimálne dvojnásobne viac odpracovaných rokov ako ja, čo by malo znamenať s omnoho väčšími skúsenosťami) to takto robiť nevedia, a ani nechcú robiť …
Smiešne? Mne sa chce plakať .
(9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...