Kto povedal, že tvoje dieťa sa musí obliekať ihneď, že to musí prebiehať rýchlo, že je zlé, ak uteká a skrýva sa?…

Ak cudzí človek hodnotí správanie môjho dieťaťa, tak v skutočnosti pomenováva iba svoje hranice a svoj pohľad na svet. Pokiaľ by ale dieťa poškodzovalo niečí majetok a svojim správaním skutočne porušilo slobodu iných, vtedy naozaj ide o prekračovanie spoločensky nastavených hraníc

To ako vnímame svet, prejavy ľudí a vonkajšiu, ale aj vnútornú krásu a čo vnímame my za hranicou, je len naša vnútorná hranica. Nie je to spoločensky platná norma a neslúži pre dobro všetkých, ako je to napríklad v doprave, kde pravidlo určuje dopravná značka, ktorú je potrebné plošne rešpektovať, aby bol zabezpečený poriadok a určitá ochrana všetkých zúčastnených v danej situácii.

pexels

Podobne je to s lízankou. Svojim deťom ju môžeš kúpiť, pokiaľ to tak vnútorne cítiš, no pokiaľ sa riadiš tým, že ktosi povedal, že cukor deťom škodí a bez rozmýšľania okopíruješ túto hranicu, nebude u Vás doma fungovať, pretože bola umelo prebraná a ty v sebe nemáš dostatok silných argumentov, prečo by mala ovplyvňovať naše životy.

Pri nastavovaní hraníc je teda potrebné myslieť na to, aby slúžili nám, nie my im. Aby život zlepšili, nie s nami bojovali. A pokiaľ budete s vašimi deťmi vytvárať zmysluplné hranice, ktoré sú odkomunikované jasne a sú dohodou, na ktorej vytvorení participovalo aj ono samo, bude sa vám ľahšie dýchať. To mi verte. 