Každý má v sebe X- faktor

Zdravotní klauni

Anninu izbu sme si nechali ako poslednú a pred vchodom do jej izby nás stretol pán primár, no povedal, aby sme asi radšej pacientku nenavštívili. Hovoril o jej chorobe, že dostala silné lieky a asi nás ani nebude vnímať. Preto sme zostali najskôr len medzi dverami…

Annina mamička nás však privítala s veľkým úsmevom a jemne sa prihovorila Anne, že má návštevu. Desaťročná Anička ležala na boku, oči mala otvorené, ale jej tvárička bola bez výrazu, nerozprávala a najprv na nás ani nepozrela. Nuž, podala som svoju ruku mamičke, predstavila sa, môj kolega, doktor Špenát, takisto. Priestor medzi zárubňou bol mierne tesný, takže som stavila na slová … veď slová hýbu svetom.  J

Ja, Mandľa, som vysvetlila, že veľmi túžim ísť do telky, to je môj veľký sen  a práve  preto sme prišli za Annou, aby práve ona posúdila, či mám šancu, lebo ešte nikdy som nespievala pred porotou. Takú trému som mala, že aj pesničku som zabudla a v tom okamihu som sa tak zasnila až som zaspala. Špenát s pípatkom ma ale zobudil … a bola som veru prekvapená, že pískam. Špenát však povedal, že to preto, lebo „je vo mne X – faktor!“

Nepískala som však len ja, ale aj mamička. Veľmi som sa potešila, lebo to znamenalo, že nemusím vystupovať sama. Mamička povedala, že radšej Anna, lebo ona vie hrať na klavíri, ale nakoniec koncertovala predsa mamička s rytmickým vajíčkom. „No skvelé, máme teda kapelu!“ Zaspievali sme si veselé pesničky a po koncerte sme sa Aničky spýtali, koľko bodov by nám dala ona.

Veľmi pomaličky si zdvihla jej krehké a predtým nehybné prsty na obidvoch rukách a s pohybom rúk pohli sa i kútiky jej úst. Úsmev – bol to krásny moment. 🙂 Bola som veľmi šťastná a ďakovala Anne, veď ešte nikdy od nikoho som nedostala 10 bodov.