Materstvom ovplyvnený mozog. Rast, alebo demencia?

Materská demencia je zaužívaný pojem, nad ktorým sa už ani nik nepozastaví.

Alebo pozastaví?

Prečo nehovoríme o materskom raste, ak sa nám majú počas materstva preukázateľne vytvárať nové prepojenia v mozgu, ale naopak oháňame sa terminologicky pojmom označujúcim závažné poškodenie mozgu?

 

#1 Materský rast

Dnes mi dcérka rozliala čaj. Po mne, po sebe, po celej kuchyni (švihom, ktorým dcérka dislokovala zo stola šálku s čajom, obsah šálky zasiahol značné územie môjho kuchynského teritória, vrátane ľudských obetí). To najhoršie ale ešte len príde: dcérka rozliala predmetný čaj PO TOM, ako som ju niekoľkokrát upozornila, aby sa s tou šálkou nehrala a nepostrkovala ju k okraju stola.

A moja reakcia? Ponorila som na chvíľu tvár do dlaní, zhlboka som sa nadýchla. Veľmi zhlboka. A síce zjavne bez akéhokoľvek nadšenia v hlase, ale relatívne pokojne som predniesla: nevadí.. upraceme.. zostaň sedkať, kým dekontaminujem aspoň cestičku von.. vyzliekla som seba, vyzliekla som dieťa, pustila som sa utierať…

..toto, dámy moje drahé, je materský rast!

Pri mojich skôr narodených ratoliestkach by som totiž taký kľud rozhodne pri sebelepšom odhodlaní v tejto exponovanej chvíli nezachovala. Dokonca pri tej celkom prvej, by určite aj susedia počuli moju „radosť“ a dieťaťu by som vytmavila, že doprčícnehovorilasomtito???? …s celou kanonádou dramatických a útočných „prečo“ v závese (ako napríklad prečo sa s tým musíš hrať, prečo sa nevieš normálne napiť, prečo poriadne nesedíš, prečo nič nepočúvneš, prečo je problém odložiť šálku ďalej od rohu stola, prečo nie je jeden blbý deň bez týchto „prekvapení“, prečo nie je jupiter v konjunkcii so saturnom, prečo sa všetko se.. kazí chcem povedať …a tak akosi…)

..áno áno.. materský rast.. to je presne toto.. 🙂

 

#2 Materská demencia

Asi dva alebo tri dni dozadu prebiehalo ranné chystanie do škôlky. Vyskočiť z postele, prebrať sa k životu, urobiť raňajky, opatrne a čo možno najtrpezlivejšie zobudiť spiace krásavice a motivovať ich pre začiatok k presunu z postieľok a následne k obliekaniu, pomáhať, lebo by som nechcela, aby to skončilo ako príprava na zajtrajšiu cestu do škôlky, nasmerovať na presun do kuchyne, posmeľovať a pripomínať, že raňajkovať sme sem prišli, popri tom kvôli efektivite česať, odbiehať postlať postele a spraviť niečo s tým, že ja by som tiež nerada v pyžame von šla… bývajú to niekedy emócie povážlivé (drvivá väčšina vecí proste nefunguje a aj tie čo sa daria, postupujú desivo pomaly), ale dávam, dýcham, krotím sa, tvárim sa trpezlivo, prinajhoršom zaškrípem zubami, veď #1 – matersky som už čosi narástla aj inak, než len v páse. Pred odchodom ešte napochytre zabezpečujem, aby mi deti smädom neumreli a zo zvyku vydávam rovno pokyn formulovaný do direktívnej otázky „Napili ste sa?“ ..a jedným dychom siaham po šáločkách (pripravená rozdať ich, lebo ak by som čakala, že dietky zareagujú a nedajboh sa aj dostavia, zmeškali by sme aj autobus na poobedný krúžok) ..a siahnúc po šálke pozerám, že vypité.. aj druhá.. aj tretia.. sánka mi klesá v nemom úžase a spúšťam chválospevy: no vy ste ma prekvapili, super, paráda, šikulky moje…

Deti sa tvária nechápavo. Niekde na pozadí pod podvedomím sa mi spúšťa automatický validačný proces, rekonštrukcia fragmentov udalostí, príčinno-následné dedukčné pokusy.. bum.. záblesk.. vypadne výsledok.. Prázdne šáločky nie sú nemé svedectvo toho, ako moje deťúrence konečne jeden úkon zvládli nieže bez naháňania, ale dokonca celkom samé od seba – pripadám si ako debil, že ma to vôbec napadlo, akoby som si snáď tie deti ani nepoznala – prázdne šáločky, rovnako ako pohľad detí po mojich natešených pochvalách, hovoria: šibe ti?? rozložila si nás tu síce, ale čaj si už naliať akosi opomenula..

..toto, žienky moje, je materská demencia. 😉

Materská demencia je zaužívaný pojem, nad ktorým sa už ani nik nepozastaví.

Alebo pozastaví?

Prečo nehovoríme o materskom raste, ak sa nám majú počas materstva preukázateľne vytvárať nové prepojenia v mozgu, ale naopak oháňame sa terminologicky pojmom označujúcim závažné poškodenie mozgu?

Genialita má blízko k ……

Pretože materský rast jednoducho so sebou prináša aj materskú „demenciu“. Idú pekne ruka v ruke. Akokoľvek oba termíny hovoria priamo či prenesene o stave a kondícii mozgu, a vyzerajú zdanlivo nezlučiteľne až priam protichodne, sú tu. Oba. Nemožno si vybrať, ktorý sa rozhodneme používať, nemožno jeden uznať a druhý vytesniť. Sprevádzajú nás spolu našim životom materským… ako anjelik s čertíkom v jing-jang formácii. 🙂

Možno zvládame viac vecí, vlastne určite(!), ale rozhodne sa na všetky nemôžeme naplno 100% koncentrovať. Asi máme v mozgu dokázateľne viac prepojení, ako pred materstvom, ale asi nie dostatočne viac na to, ako nám zhektičtel bežný deň a ako nás zavalili podnety domáhajúce sa našej pozornosti a spracovania. A tak aj pri našich materských superschopnostiach vieme občas na nejakú drobnosť pozabudnúť – napríklad na dvojročné dieťa na autobusovej zastávke. (..mačkajúc zbesilo tlačidlo na otvorenie dverí si uvedomíte, že toto napríklad určite nie je prejav materského rastu a materstvom podmienenej bystrosti umu..)

Proste sú tu spoločne. Aj materský rast, aj materská „demencia“. Sú to dve súčasne existujúce diametrálne rozdielne veci, prepojiteľné snáď len tým, že „podrastená“ matka je schopná s nadhľadom vtipkovať o vlastných nedostatkoch.

Istý slovenský stand-up komik rád vtipkuje, často aj dosť drsne, o vlastnej imobilite. Nechal sa už ale počuť, že fakt, že sám s prehľadom vnáša tieto vtipy do svojich verejných prezentácií, neznamená, že je v poriadku, ak si takýmto spôsobom zavtipkuje na jeho účet niekto iný (a že vraj dosť ľudí si vezme za svoje, že na vlnu tohto humoru môžu naskočiť a ešte sa cítia ako borci, čo sa chytili). Myslím, že s materskou demenciou je to podobné.

Každá z nás si o tom rada zavtipkuje. Je to predsa neklamný znak, že sme schopné nevtipkovať o druhých, nikoho nezosmiešňovať, ale začať u seba a urobiť si srandu na vlastný účet. Že sebareflexia nám nie je cudzia, že vieme hodiť kritikou do vlastných radov a nabudiť pocit akejsi skromnosti. Na tom predsa nie je nič zlého. Okrem iného, pomáha nám to preniesť sa cez mnoho vecí s úsmevom a nadhľadom. Neznamená to ale určite, že samé seba urážame, znevažujeme, či nejak dehonestujeme.

Zvonku by sme to určite nepočuli rady a nepovažovali za vtipné. Totiž aj keď to rady používame, určite to neznamená, že sa cítime dementné. Naopak. Epidémiou mamičkovania je skôr úplne opačný problém – drvivej väčšine mamičiek narastie do astronomických výšin nie skromnosť, pokora a sebareflexia, ale práve sebavedomie a sebaistota. Možno nehovoríme o materskom raste, ale vyrastené sa cítime až až až…

Už s rastúcim bruškom rastie naša dôležitosť. Možno utrúsime poznámku, aké sme hrošice, alebo ako nemožne nás rozcíti absolútna banalita, veď hormóny, no nie. Hi hi ha ha – trochu to chce byť vtipné, trochu je to príprava pôdy – aliby, aby nám mohlo všetko prejsť. Pravdou ale je, že miesto navonok prezentovaného „podceňovania sa“ sa v skutočnosti dostávame do výšky, z ktorej pozeráme na druhých s nahlas nevypovedaným ‚ty ak si nenosil brucho so srdcom pod srdcom, tak ticho seď a šúchaj nohami – ničomu nerozumieš‘.. a pôrodom táto časovaná bomba našej dôležitosti ešte len vybuchne – zrodí sa nielen nové dieťa/deti, ale tiež nadbytosť vševediaca, pri ktorej si treba dávať setsakra pozor nielen na slová, ale tiež pohľady, intonáciu a akýkoľvek pohyb.

Žiadna mamička, akokoľvek unavená a neistá, si o sebe nemyslí, že je dementná – v žiadnom slovazmysle. S rovnakým nadsadením, s akým hovoríme o materskej demencii, by sa dalo prehlásiť, že hocjaká mamička má v drvivej väčšine najrôznejších otázok takpovediac patent na rozum. Má ho predsa vytunený. Fungl novými neurologickými prepojeniami. 😉 Schválne – skúste si debatu na rôzne témy s nami-mamičkami. Rýchlo zistíte, že máme skoro vo všetkom tak jasno, že vlastne priestor na debatu bezmála neostáva. 😀 A ak chcete obetovať život tomuto výskumu, naznačte drobnú nepatrnú otázku, že ešte toť sme skloňovali pojem demencia a teda či nechceme upustiť od jednoznačnosti našich postojov a nechať aspoň malilinký priestor možno iným interpretáciám, či iným vhľadom do problematiky… 😀

O materskom raste môžeme hovoriť, ak sa staneme rozvážnejšie, dostaneme pod kontrolu aspoň nejaké emócie, prehodnotíme rebríček hodnôt a priorít, začneme tráviť čas viac k spokojnosti svojej a svojich najbližších (čo môže byť pre niekoho tak viac času s deťmi, ako pre inú vyhradenie si naopak času pre seba), ak nás materstvo naučí trpezlivosti, vniesť efektívny timemanagement, správne návyky a život zjednodušujúce rutiny, ak dáme deťom viac dôvery, slobody, lásky….. áno, vtedy rastieme. Pribúdajú nám skúsenosti, meníme spôsob uvažovania, prijímame zodpovednosť, vnímame, na čom všetkom nezáleží a na čom záleží skutočne veľmi.

Ak sa ale nesústredíme, zabúdame veci a robíme nelogické až doslova hlúpe počiny, musíme pripustiť, že je to tiež niečo, čo so sebou jednoducho materstvo prináša. Materstvo totiž prináša aj chaos, stres, prameniaci z nutnosti zvládať viac, spracovávať viac. A keďže nie sme stroje, prináša aj zlyhania. A aspoň pri tých drobnejších zlyhaniach, keď si uvedomíme, ako sa nám podarilo niečo nie veľmi rozumného, kľudne sa spolu zasmejme na tejto našej materskej demencii.