Snáď sa nič nestane

Vzorce správania a prežité traumy nás nepustia, pokiaľ sa my sami nerozhodneme sa im pozrieť do očí.

Môj syn má zdravotné problémy a musí byť hospitalizovaný v nemocnici.

Ach, jáj. Neskutočne bojujem s pocitom, ako byť v tejto chvíli dobrou mamou. Prečo si musím vybrať, pri ktorom z nich budem? Malé dieťa, ktoré zvracia, plače, je slabé, dehydrované a má ísť prvýkrát ležať do nemocnice ma potrebuje. Nemal by byť sám v tak náročnej chvíli, teda aspoň podľa mňa…Ja by som si neodpustila, keby som sedela doma a nevedela ako mu je, ako to zvláda v nemocnici s kanylou v ruke…

Ale moje druhé bábätko, novorodeniatko, ma tiež potrebuje, veď sa nám konečne podarilo rozbehnúť kojenie. To krásne čisté puto, ktoré si budujeme, pravidelný kontakt a láska, s ktorou ho vítam na tomto svete. Je pre mňa veľmi ťažké si vybrať, komu upriem právo byť s mamou…

Počkať, veď tieto deti majú aj OTCA. So starším synčekom pôjde do nemocnice manžel. Syn bude v bezpečí, bude mať niekoľko dní svojho ocka len a len pre seba a ja budem môcť v noci pokojne spať, lebo o obe moje deti bude postarané.

Prichádza však rázne zmietnutie môjho fantastického nápadu, kde sú obaja synovia relatívne spokojní, zo stola. ,,Ja do nemocnice nikdy nepôjdem! Ak s ním nepôjdeš ty, zvládne to sám! Svet preto neskončí, prežije. Veď aj ja som to prežil a nič mi nie je. Je to chlap, nerob z neho zas citlivku!“

Ani nevie ten môj muž, ako veľa povedal… V detstve bol hospitalizovaný v nemocnici v podobnom veku, ako je teraz náš syn. Išlo o plánovaný zákrok, vyberanie mandlí. Na izbe bol so svojím mladším bratom, ktorý si prechádzal rovnakou skúškou, rodičia neboli s nimi. Cítil bolesť a nebol tam nikto okrem brata, kto by ho po výbere mandlí pomojkal, objal, zahrnul pochopením a láskou. Keď plakal, mal strach, alebo mu bolo smutno, bol nazývaný citlivkou a zároveň možno v tej chvíli cítil zodpovednosť za malého brata, no túto úlohu nemal ako zvládnuť, veď nevládal, bol ubolený a ani nevedel utíšiť bračeka.

Muselo to byť frustrujúce. Áno, prežil to, vraj sa mu nič nestalo… Ale jeho reakcia v dospelosti na návrh, či pôjde do nemocnice so svojím synom, hovorila za všetko. Vydesený pohľad, krik, hnev, úplný odpor a neochota ísť do toho prostredia, do tejto stresujúcej situácie opäť…

Malé tvrdohlavo zaťaté trucujúce dieťa ostalo kdesi vo vnútri. Zabudlo sa naň.

A dnes nečakane vyskočilo. Má zmysel v tomto smere bojovať? Vzorce správania a prežité traumy nás nepustia, pokiaľ sa my sami nerozhodneme sa im pozrieť do očí. Tiež som bola v detstve v nemocnici bez mamy. Na Mikuláša, v deň svojich narodenín, na Vianoce, na Silvestra… A moja mama mala doma mladšiu sestru a tiež bábätko s kiahňami a nemohla byť so mnou, dokonca ani na návštevu neprišla. Bol to náročný december a dlho som jej to v hĺbke duše nevedela odpustiť. Chápala som to, no bolelo ma to.

Tiež ma ovplyvňujú skúsenosti z minulosti, každého z nás…

Práve preto s ťažkým srdcom a slzami v očiach dávam pusu svojmu zdravému bábätku, naodsávam toľko mlieka, koľko budem vládať a idem s chorým synom do nemocnice. Verím, že o moje drobuliatko bude doma postarané a čoskoro budem môcť zaspávať s v náručí s ním. No dnes ma potrebuje starší syn. A my mamy niekedy musíme voliť ,,najmenšie zlo“. Veď sa nič nestane, snáď…

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...