Každý príbeh je iný. No ako mám porozprávať príbeh o živote, ktorý vlastne nikdy nezačal? 

Niekedy okolnosti privedú človeka k rozhodnutiam, ktoré nemusia byť správne. Aj keď sa v danom momente javia ako tá najlepšia možná varianta príbehu.

Ja som také rozhodnutie učinila. Rozhodnutie, ktoré rozhodlo o osude nenarodeného človeka.

S Leom sme sa spoznali cez zoznamku.

Žil v Írsku a prišiel sem za mnou na Slovensko. Bola to láska na prvý pohľad. Potom sa vrátil naspäť, nakoľko tam viedol život už niekoľko rokov. Naša narastajúca láska nám pomohla prekonať aj bariéry covidu, ktorý nám zabránil v začínajúcej láske sa vídať. Napriek tomu sme si však k sebe našli cestu a počas lockdownu sa za mnou presťahoval. Poznali sme sa pol roka, keď prišiel za mnou bývať.

Vždy som si myslela, že keď nájdem svojho vysneného muža, vezme ma preč .

Preč z rodinného domu, kde som žila. V rodine tak komplikovanej kvôli otcovi tyranovi, ktorý vždy ničil a ničí celú rodinu. Snívala som o vyslobodení. Ale nestalo sa tak. Leo sa prisťahoval do môjho rodičovského domu, kde žili moji rodičia a ja. Nevedel vôbec hovoriť po slovensky a ja som neovládala zasa jeho jazyk. Leo v Írsku iba žil, ale národnosť má inú. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa naučili rozumieť jeden druhému, nakoľko sme rozprávali iba v angličtine, ktorá ani jednému nebola vlastným jazykom. Napriek tomu sme sa veľmi milovali. Obaja sme cítili, že je to to pravé.

Ale Leo mal za sebou už jedno nepodarené manželstvo. Na jeho duši ostali škrabance, ktoré boli nezhojené, nakoľko počas nášho spoznávania sa Leo rozvádzal a ešte predtým, než sa ku mne nasťahoval, sa aj rozviedol. Ja som sa tešila z novej lásky, na ktorú som čakala celý svoj život. Vedela som a cítila, že je to ten pravý. Obaja sme cítili, že chceme bábätko a tak sme si prestali dávať pozor. Čistá nezodpovednosť vedená čírou láskou, ktorú sme chceli premeniť v ľudského tvora. Leo sa vzdal celého majetku v Írsku pre urýchlenie rozvodu.

Prišiel za mnou žiť s jednou cestovnou taškou.

Bez znalosti jazyka, bez prostriedkov, ale s veľkou nádejou v lepšiu budúcnosť vďaka láske, ktorú sme obaja cítili. Ja som žila u rodičov, ktorí sú vo veku starých rodičov.

Môj otec bol večný tyran. Vždy ubližoval mne, mojim súrodencom aj mojej mame. Bil nás a rád týral aj zvieratá. A všetko vždy pred cudzími ľuďmi skrýval. Mal vždy dokonalú masku, ktorú ukazoval svetu. Ako najmladšia som ostala s nimi. V každom prípade, ja som bola bez prostriedkov, Leo tiež a žili sme v dome s mojimi rodičmi.

Neviem prečo sme neuvažovali skôr, než sme sa pustili do nášho vysnívaného plánu otehotnieť.

A div sa svetu, podarilo sa to hneď na prvý krát. Keďže rodičovský dom sa nachádza v lesoch v horách, a nie v meste, bez auta sa tam nedostanete. Leo nemal ani vodičský preukaz a ani auto, a keďže sa len presťahoval, nemal ešte ani prácu.

Keď sa nad tým racionálne zamyslím, uvedomím si, aké to bolo všetko nezodpovedné. Asi je Vám jasné, kam to celé smeruje. Áno, k potratu. Pretože sme nemali peniaze. A lebo sme obaja vedeli, aké by to bolo náročné žiť v dome s takým človekom aký je môj otec a pritom vychovávať dieťa. Teraz si uvedomujem, že všetko sa dalo vyriešiť. Nakoniec si už teraz môj manžel, našiel prácu. Dokonca si spravil vodičský preukaz. A aj keď žijeme od výplaty do výplaty ako mnohí obyčajní ľudia, nakoniec by sme to boli zvládli.

Ale vtedy sme sa rozhodli inak. Nebolo to iba moje rozhodnutie. Aj keď bolo v mojom tele.

Bolo to naše spoločné rozhodnutie, lebo sme nevideli v návale emócii a hlavne strachu, z toho čo by sa mohlo stať, nič iné. Nevideli sme iné východisko. A keďže som zistila, že som v šiestom týždni a že potrat je potrebné urobiť čo najskôr, moc času som naozaj nemali. Preto ty, ktorá budeš čítať tieto riadky, nech ťa vedú k tvojmu rozhodnutiu akékoľvek okolnosti to urobiť, zastav sa. Ostaň stáť v jednej chvíli, popremýšľaj nad tým, či to naozaj takto chceš.

Lebo naozaj vždy sa dá všetko vyriešiť. To je jediné pravidlo vesmíru. Že sa vždy všetko zmení.

A teda s nimi aj okolnosti. Vždy mi bude ľúto činu, ktorý som urobila. 

My sme sa museli rozhodnúť sotva behom jedného týždňa, či to urobíme. A to je naozaj veľmi krátky čas na to, že to ovplyvní celý tvoj ďalší život. Tri roky mi trvalo, kým som túto tajomnú Pandorinu skrinku znova otvorila a rozhodla sa vysporiadať s pocitmi viny, ktoré som v sebe dlho tajila a dusila. A rovnako môj manžel. Tá bolesť, že sme vysnívané dieťatko zabili, lebo nás naša ekonomická situácia priviedla k takémuto rozhodnutiu, je nepredstaviteľná. To nebolo tak, že by sme ho nechceli, ani si nedokážem vyčítať dôvod, prečo sme to urobili.

Možno to bolo nezodpovedné. Ale viedla nás k tomu láska a túžba premeniť našu lásku v malého anjelika. A ten teraz večne spí niekde v energiách vesmíru a ja dúfam, že mi odpustilo. Že nám odpustilo to, čo sme mu urobili. Nedokážem premýšľať o tom ako „o tom“ ako o veci, ale o „niekom“ kým mohlo byť.

Do dnešného dňa si vybavujem okamih, ako som ležala na stole pod lampami obklopená doktormi, a kričím na seba v duchu, aby som z toho stola zliezla.

Vstala a utiekla von pred budovu a objala svojho manžela, ktorý ma kvôli covidu čakal po celý čas vonku. Objala by som ho a povedala mu, že spolu to zvládneme. Že si ho necháme. A že to bude v poriadku. Nech ťa vedie, drahý čitateľ k potratu čokoľvek, premýšľaj. Možno sa ti to v daný moment javí ako správne rozhodnutie, ale nie je. Lebo súčasť Teba v danom momente odíde. A tá bolesť, ktorú som cítila po prebudení, bola najhoršia v mojom živote.

Až v daný moment po prebudení som pocítila, že mi z tela zobrali niečo, čo bolo naozaj len moje. V prvých týždňoch si neuvedomuješ tú bytostnú súčasť toho malého stvorenia, ktoré v tebe rastie, ale ono tam naozaj je. A keď mi ho vzali, v tom momente som chcela umrieť, lebo už som mu nemohla vrátiť život, o ktorý som ho pripravila.

Nech ťa nedefinuje jeden moment po celý tvoj život.

Ak som mala toto prežiť iba kvôli tomu, aby si na základe toho prečítal niekto môj príbeh, a mohla som tak pomôcť zmeniť jeho rozhodnutie, je to krásny pocit zadostiučinenia toho, čo sme spravili. Možno jeden život odišiel, ale možno sa mnohé tým zachránia.

Preto ak čítaš tieto riadky, nech ťa vedú akékoľvek okolnosti, ver, že nič nie je hrošie ako urobiť tento čin, ktorý budeš navždy ľutovať, pretože navždy v tebe ostane visieť otázka ako tvoj ortiel,

…čo by bolo keby. 

A keďže sme jeden život vzali, ďalší zasadíme v podobe stromu, na ktorý sa budeme vždy pozerať pri dome, v ktorom budeme žiť a ktorý si momentálne budujeme. Ale ten moment, bez peňazí, v strachu, v zúfalstve, s mojím otcom tyranom, ktorý ma prinútil taktiež k takému to rozhodnutiu, lebo som nechcela aby naše dieťa malo detstvo, aké som mala ja. A niečo podobné si prežil môj manžel. Nechceli  sme dieťa priviesť do sveta, v ktorom by sme mu nevedel dať komfort, ktorý si zaslúži. Nechceli sme, aby vzrastalo v strachu.

A pritom sme zabudli, že by sme mu ponúkli to najdôležitejšie, čo máme. A čo nás navždy spojilo. A to je láska. Naša láska.

Ak sa nevieš vyrovnať so stratou nenarodeného dieťaťa, alebo si práve vo fáze, kedy rozhoduješ o živote svojho nenarodeného dieťaťa, môžeš sa obrátiť na odbornú pomoc v Poradni ALEXIS, n.o. 

Telefón: 0911 350 200 , Mail: poradna@alexisporadna.sk