O mamách, ktoré svoje dcéry nenaučili variť

Kde sú dcéry

Muži, takí naozajstní, akosi nie sú voľne v obehu, tvrdia dnešné ženy až podozrivo často. Nezostáva im veľakrát nič iné, ako čakať. Kým chlapci dospejú.

Ony medzitým dokončia školy, precestujú svet, vyskúšajú zopár vzťahov na nečisto. Mohli by pri tom písať vlastné epizódy Sexu v meste. Dúfajú, že toho pravého nájdu skôr, ako bude neskoro. Hoci dnes už nemusí byť neskoro, ani keď je neskoro. Dajú sa zamraziť vajíčka. Pre istotu. A potom použiť skoro ako nové, keď sa konečne objaví v ich živote pán dokonalý.

S nekonečne rozširujúcimi sa možnosťami, ktoré majú v dosahu, pretože, chvalabohu, nie sú odkázané na to, aby žili s prvým buranom, ktorého si narazia na dedinskej diskotéke, stúpajú nielen nároky na kvalitu potenciálneho partnera. Možno rovnako rastie aj neistota, či dokážu rozlíšiť, s ktorým mužom – alebo aj chlapcom – stojí za to zaviazať sa k záväzku. Ktorému chlapcovi “odpustiť,” že nie je úplne dokonalý, že ešte potrebuje čas trochu “narásť.” Priznať si, že sú na tom úplne rovnako – nedokonalé, s potrebou dorásť. Je to niečo, na čom môžu pracovať spoločne.

Lenže ani dnešné dievčatá, ženy, dcéry, nemusia vedieť, ako sa to robí. Nikto ich neučí, ako byť ženami. A už vôbec nie “gazdinkami,” to sa nejako moc nenosí. Znie to zúfalo staromódne desivo.

Sú dôležitejšie veci ako to, či vieš navariť špagety, povedali by nám mamy. Len sa choď učiť, posielajú nás preč od sporáka. Možno preto, že chcú pre nás lepšie veci. Chcú, aby sme študovali, videli svet, mali plnší život, využili všetko, čo sa ponúka. No akoby nám unikali základy. Niečo, na čom sa dá stavať. Potom sme dlho iba deti. A ešte dlhšie dospievajúce deti.

Prečítajte si aj:

Skôr, ako vám rodičia zničia manželstvo

Dospievame 20 rokov

Moja kamarátka, volajme ju Nina, preto skončila s chlapom, ktorý bol od nej o dvadsať rokov starší. A v tom čase ženatý. Samozrejme so svojou rovesníčkou. Zahodila päťročný vzťah, ktorý ťahala počas vysokej školy, pretože sa jej zdalo, že jej “chlapec” nie je dosť zrelý, ani vyspelý.

Starší muž ju priťahoval práve tým, že on “vedel.” Mal už so životom skúsenosti, o ktoré sa s ňou ochotne delil. Namiesto chlapca, ktorý zabudol prísť na rande, pretože sa hral na počítači, mala zrazu muža, ktorý ju uniesol z nudnej prednášky, len aby sa s ňou poprechádzal po nočnej Prahe a spieval jej “Všichni mi tě, lásko, závidí.”

Dodával jej sebavedomie už len tým, ako sa na ňu pozeral a čo v nej videl. Nina bola pre neho taký neobrúsený diamant. Často jej hovoril, že môže robiť čokoľvek, čo chce. Znelo to lákavo. Pretože vnútri sa toho, čo bude po škole, ako bude vyzerať jej život, ktorý stratil dovtedy nalinkované obrysy, veľmi desila.

Nemala v tom jasno Nina, nemal v tom jasno ani jej chlapec. Neboli si oporou navzájom v tom nejasnom. Nepovedali si, to nevadí, je to v poriadku, spoločne na to môžeme prísť. Podržíme jeden druhého. Vybrala si radšej mentora. S ním to vyzeralo byť ľahšie, jednoduchšie. On ju potiahne nahor.

Podržať sa navzájom je viac

Nina až neskôr pochopila, že išla do nerovného vzťahu plného úskalí. Opustená prvá žena bývalému manželovi okrem detí posielala na víkend aj parené buchty alebo sviečkovú na smotane. Celkom zámerne. Nina vedela uvariť nanajvýš cestoviny alebo palacinky. Jej muž vždy s úsmevom opakoval, že ani jeho prvá žena zo začiatku nevedela variť. Nikto ju to doma nenaučil. Rovnako ako teba, podotkol.

Možno tam niekde pri miesení kysnutého cesta, ktoré nikdy nedosiahlo úroveň prvej ženy, Nina pochopila, že nie je možné naučiť sa všetko zo dňa na deň. Že je to proces, ktorý trvá. Možno celé roky. Možno celé prvé manželstvo. Začala mať pocit, že nielenže bude navždy v tomto vzťahu tá druhá, ale celý život sa bude doťahovať na nejaký level, nejakú úroveň, kde bol jej muž už pred dvadsiatimi rokmi. Pripadala si, že je menej. Hrozne jej to uberalo na sebavedomí.

Občas, keď Nina sledovala, ako sa vyvíjal neskorší život jej “chlapca,” zistila, že žiarli na rovesníčku, s ktorou síce tiež chodil možno pridlho a rodinu si založili o desať rokov neskôr, ako ona. Ale v ničom ho nepredbehla. Závidela im to spoločné tempo.

Mamou v 40-ke

Rovnako skončila s o 20 rokov starším mužom aj ďalšia moja kamarátka. Hovorme jej Veronika. Až na to, že v tomto prípade nešlo o mladé naivné dievča po vysokej škole. Ale štyridsaťročnú ženu po “vysokej škole života.”

Veronika bola za celé tie roky na desiatkach svadieb svojich kamarátok, spolužiačiek, rovesníčiek bez toho, aby sa od nich “nakazila” a pristála v manželskom zväzku. Ako sama priznala, ťažko je vydať sa vtedy, keď už tvoj partner doma jednu manželku má. Alebo žije na opačnej strane zemegule.

V priebehu 20 rokov svojho “dospievania” išla aj do takých vzťahov, ktoré boli od začiatku odsúdené na neúspech. Ale aspoň sa jej darilo v práci. Každú chvíľu niekam cestovala. Dokázala si zarobiť celkom pekné peniaze. Nepotrebovala muža, aby vedela zaplatiť hypotéku.

Možno si občas pripadala, že to má lepšie, ako jej skôr vydaté a neskôr rozvedené kamarátky. Napokon tvrdila, že ani svadba nezaručuje krásny, perspektívny život. Najviac však mala depresívne nálady z predstavy, že nenájde nikoho, s kým by mohla mať dieťa. Veľmi túžila po dieťati.

Nakoniec si povedala, že už viac čakať nebude. Že už čas nemá. V štyridsiatke porodila prvé dieťa. Jej partner má šesťdesiat. Soni síce nehrozí, že by mu nejaká “babka” posielala každý druhý víkend spolu s deťmi parené buchty, aby mu pripomenula, čo spoločne počas manželstva vybudovali. No predsa len sa u babky – jej mamy – stravujú. Ani Veronika nevie variť. Iba cestoviny a palacinky.

Keď to majú v réžii mamy a nie dcéry

Presťahovať sa pár blokov od mamy bola pre Veroniku logická voľba, keď sa jej narodilo dieťa. Hodilo sa mať mamu po ruke, pretože mama všetko vie. So všetkým pomôže. A hoci má Veronika vlastný byt, niekedy akoby to bola len taká detská izba, do ktorej sa chodí večer spať.

U babky majú základňu. Babka je tá, ktorá to má pod palcom. Od stravnej jednotky, čo sa bude variť každý deň, po všetky sviatky, narodeniny, Vianoce. Veronika nikdy ani len balón nenafúkne, keď má jej syn oslavu. To má v réžii jej mama. Tá vie najlepšie, ako sa robí nedeľný vývar, či dokonalá ryža. Preto jej dieťa nechce doma jesť nič, čo pripraví ona. Rovnako rád sa u babky stravuje jej muž. A ešte aj ušetria, môžu si povedať na sklonku dňa.

Sú však chvíle, keď si Veronika pripadá nemožná. Neschopná. Chýba jej niečo ženské. Sú to veci, ktoré vyzerá, že prirodzene ovláda jej mama. Ale ju nič z toho nenaučila. Možno ani nedostala priestor, aby sa to mohla naučiť. Rovnako ako sa o synoch hovorí, že ich nemá kto naučiť zatĺkať klince. Že nevedia ani poličku na knihy navŕtať do steny.

A to je to, čo často v debatách o mama-hoteloch a chlapcoch, ktorí odmietajú dospieť, nezazneje. Že sú tu aj dcéry, ktoré môžu mať problém sa osamostatniť minimálne od maminej zástery. Nevedia, ako uchopiť ženské a materské veci. Môžu v tom byť dlho, predlho stratené. Niekedy im však môže pomôcť to, čo pomáha dospieť chlapcom. Vyhodiť ich z mama-kuchyne.

Prečítajte si aj:

Bola som milenka. Nebol to nikdy plán

(3 hlasov, priemerne: 4,33 z 5)

Loading...