Otec? V žiadnom prípade!

Mgr. Lucia Čopíková 13
Otec s dcerkou

Tak ako druhú májovú nedeľu oslavujeme Deň matiek, tretiu júnovú nedeľu si pripomíname Deň otcov. Tieto dni nám hovoria o nenahraditeľnosti a potrebe oboch rodičov pre deti. Myslím, že o to viac to platí, keď musí byť dieťa z nejakého dôvodu hospitalizované. Nie vždy matka môže ísť s dieťaťom do nemocnice. Druhým v poradí, kto nám napadne, je otec. ALE… 

Príbeh prvý, Bratislava

Dvojročný Paľko dostal zápal pľúc. Mama má mesiac do pôrodu. Potrebuje kľud, aby donosila v termíne jeho súrodenca. Kto pôjde s Paľkom do nemocnice? No predsa otec, nie? NIE. Aj keď si ocko vybaví dovolenku, môže s ním ostať len cez deň. Prečo nie aj v noci? „Lebo nemáme na to možnosti.“ znie odpoveď z oddelenia na Kramároch. A pritom okolo je kopec voľných postelí! Zavolali teda šesťdesiatročnú babku. Cez deň sa ho snaží zabaviť hračkami, v noci mení prepotené pyžamo, ukľudňuje ho, keď plače a volá maminu a tatina, „bojuje“, aby doňho dostala celú dávku antibiotík. Je to poriadne vyčerpávajúce. Aj tridsaťročný rodič má v takýchto prípadoch čo robiť, nieto keď máte šesťdesiat… 

Príbeh druhý, Bratislava

Bežná štvorčlenná rodinka. Rodičia, dva a polročná Martinka a trojmesačné bábätko. Jedného dňa sa Martinkina tvár pokryje vyrážkami. Nik nevie prečo. Musí byť hospitalizovaná na alergologickom oddelení na Kramároch. Mamina s ňou ísť nemôže – dojčí a je veľké riziko, že by sa bábo nakazilo. Ocko nevidí problém – pôjde on. Ha! Maximálne po dvere izby! Nemôže ostať s Martinkou ani cez deň, ani v noci. Odpoveď je rovnaká ako v prvom príbehu. „Niet možností.“ Resp. možnosti pre matku s dieťaťom majú, ale otec? V žiadnom prípade! Aj oni povolajú babku… 

Príbeh tretí, Košice

Obyčajný deň v Košiciach. Až kým dvojročná Dorotka nezačne vracať a hnačkovať. V trme – vrme starostlivosti okolo nej na sekundu nechajú bez dozoru deväťmesačného Števka. Ten na seba stiahne obrus a obarí sa horúcou polievkou. Utekajú dvoma smermi. Mama so Števkom na „popáleniny“, kde je nutná ich hospitalizácia. Otec s Dorotkou na infekčné, kde skonštatujú črevnú chrípku, nariadia pobyt a infúzie, lebo Dorotka nebola schopná udržať v sebe žiadnu tekutinu. „Neboj sa, Dorotka, mamka musela ostať so Števkom, ja budem s tebou. Idem sa spýtať, čo potrebujeme.“ Odpoveď už poznáte. „Vy tu zostať nemôžete. Návštevy na izbe sú zakázané a s ňou na izbe ostať tiež nemôžete.“ „Ako to? Veď som jej otec!“ „Ale my nemáme miesto pre otcov.“ „Ale veď umožňujete pobyt RODIČOV s deťmi?!“ „To platí len pre matky. Ako k tomu príde dvanásťročné dievča, že je s chlapom na izbe?“ odpovedá nevrlo sestrička. „A ako k tomu príde dvanásťročný chlapec, že je so ženou?!“ zakontruje otec. „To je niečo iné!“ Otcovi padne sánka, vzdychne si, zatelefonuje babke. Tá sa ihneď uvoľní z práce. Pri odchode vidí smutné Dorotkine oči: „Ocko, ale ty si mi sľúbil, že budeme spolu, ty si ma oklamal!“ To bolelo najviac. Od daného okamihu prestala Dorotka komunikovať s okolím a hlavne s babkou. Nepomáhalo dohováranie mamy ani otca cez mobil. Stav sa upravil, keď sa vrátila domov. 

Príbeh štvrtý, Banská Bystrica

Do nemocnice prichádzajú rodičia s trojročnou Zuzkou, u ktorej je po páde podozrenie na zlomeninu ruky, otras mozgu a vnútorné poranenia. Zlomenina sa potvrdila ihneď röntgenom, na vylúčenie otrasu mozgu a vnútorných poranení sa však vyžaduje niekoľkodňový pobyt v nemocnici na pozorovaní. Mama musí ostať s ročným synom, ktorého kojí, tak chcel s plačúcou Zuzkou ostať v nemocnici otec. Tak ako v predchádzajúcich prípadoch – nedalo sa, na noc môžu ostať iba mamy. A keďže tá nemohla, lebo v noci musela niekoľkokrát kojiť, plačúcu Zuzku v noci utišovali spoluležiaci z izby a sestrička. Otec smel byť s dcérou iba cez deň. Našťastie sa podozrenia nepotvrdili a po dvoch nociach bez rodičov bola Zuzka prepustená domov iba so zlomenou rukou. 

Príbeh piaty, Humenné

„Vážená pani primárka,

píšem Vám tieto moje úvahy a budem rada, ak sa nad nimi pri čítaní budete zamýšľať nielen pohľadom ženy a lekárky s dlhoročnou praxou, ale aj pohľadom rodiča a človeka otvoreného pre nové a moderné postupy. Vopred ďakujem.

Dnes sme sa rozprávali o prítomnosti otca na Vašom oddelení ako doprovodu pre hospitalizované dieťa. Charta práv hospitalizovaných detí hovorí: “Deti v nemocnici majú vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu“ a túto možnosť zakotvuje aj Charta práv pacienta v Slovenskej republike (prijatá Vládou SR 11.4.2001).“ Na toto sa odvolávam a hoci Vy ste dnes urobili na oddelení menší prieskum medzi matkami, výsledkom ktorého bol jednoznačne odmietavý postoj, som presvedčená, že veľmi veľa záleží od spôsobu podania informácie.

Celkom inak totiž reaguje žena, ak sa jej opýtate, či by jej neprekážala prítomnosť cudzieho muža na izbe a celkom inak reaguje matka, ak jej oznámite, že spolu s ňou bude na izbe otec iného dieťaťa, ale intimitu zabezpečíte aspoň plachtovou zástenou, keďže možnosti nemocnice sú obmedzené.

Neviem si predstaviť matku, ktorá by chcela zabrániť inému dieťaťu mať pri sebe rodiča-otca, keď už nemôže mať pri sebe matku.

V živote človeka sa vyskytne niekoľko situácií, keď sa musí zachovať inak, než bol doposiaľ zvyknutý a keď je odkázaný na toleranciu cudzích ľudí. Bolo by smutné a najmä sebecké odsunúť na vedľajšiu koľaj potreby chorého dieťaťa a uprednostniť vlastnú pohodlnosť (?). Nemocnica v prvom rade nie je hotel a neposkytuje hotelové služby. V nemocnici sa predovšetkým zachraňuje zdravie a život a tam ide bokom pohodlie nejakej netolerantnej osoby. Verím, že každé dieťa je rado, ak má v cudzom prostredí pri sebe oporu v rodičovi. Používanie spoločnej sprchy alebo WC je vždy vec dohody. Aj žena žene môže byť prekážkou, ak nemá základné hygienické návyky a nie je ochotná sa ústretovo správať.

Preto som presvedčená, že doprovod dieťaťu nie je vecou pohlavia rodiča, ale vecou ľudského prístupu v nemocnici. Pacienti sú vždy nútení prispôsobiť sa vnútornému poriadku nemocnice a záleží len na vedení zariadenia, do akej miery sa bude správať ústretovo k pacientom a najmä k detským pacientom.

Ešte raz ďakujem za prečítanie a budem sa veľmi tešiť na čas, keď aj otcovský doprovod na detskom oddelení bude samozrejmosťou.

S úctou…“ 

Rozmýšľam, prečo pre naše zdravotnícke zariadenia nespadá OTEC do kategórie „rodič alebo jeho zástupca“? Alebo je to len o (ne)ochote konkrétnych ľudí?

Máte podobné skúsenosti? Ešte radšej by som uvítala odpovede na otázku: “Poznáte také zariadenia, kde otec môže byť hospitalizovaný po celú dobu spolu s dieťaťom?“ 

Ilustračné foto: www.sxc.hu

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (Žiadne hodnotenia)
Loading...

Komentáre k článku

  1. aj nam sa stalo to iste, bola som tehotna, na rizikovom a 5 rocny syn nechcel ostat sam v nemocnici. ale otec – to nebolo mozne, pri detoch mozu ostat iba matky…a tak som tam ostala ja, aj ked som spala na uplne opacnej strane chodby asi 100m od syna

  2. Nechapem, mne osobne by urcite nevadil otecko choreho dietata na izbe, aj keby sme boli spolu na jednej izbe, zato by mi urcite vadilo chore a opustene dieta v nemocnici, ktore by v noci plakalo za svojimi rodicmi. Neviem, naozaj to mamickam chorych deti vadi, alebo je to vyhovorka nemocnic?

  3. Priserne!

    Stale ale nechapem preco ti rodicia nemocnicu nezaluju????

    Mozno sa im zda ze ked uz je raz po vsetkom nemaju chut na sudne natahovacky, ale fakt je ze sa im to celkom dobre moze stat znovu!!

    A ak su voci ludskosti slovenske sudy imunne, tak rovno na europsky sud, tam je uspech garantovany!

  4. My sme mali inu skusenost – dcerka musela na akutnu operaciu, ja dva dni pred statnicami a doma maly syncek. Na Kramaroch s nou travil noci manzel – viem, ze sa najprv stretol s nejakym „brblanim“ ale dokazal si svoje presadit a nakoniec to nikomu nevadilo a pridal sa k nemu aj otecko chlapca, co bol s malou na izbe… Urcite to je v mnohych pripadoch nakoniec otazka zhovievavosti pritomneho personalu a asertivneho pristupu na strane rodica.

  5. Nechápem, prečo by niečo, na čo mám nárok malo závisieť od dobrej vôle zdravotníckeho personálu, alebo rodičov iných pacientov!! V charte sa píše rodič, nie mama. Ak má niekto obavy z nevhodného správania otca voči iným deťom, môže ich mať aj v prípade matky. Ak má niekto problém, nech teda nedávajú 12- ročnú slečnu a otca s chorým dieťaťom do jednej izby, určite sú aj iné možnosti. Tiež mi to príde iba ako pohodlnosť zo strany personálu. Čo keď ich raz bude obťažovať poskytnúť nejakú inú službu….

  6. ja musím napísať, že práve teraz od piatku je na infekčnom v Košiciach môj švagor s dvojročnou neterou, sestra je tehotná, mali tam šestnásťročného chlapca samého na izbe a tak sú na izbe spolu, mali šťastie, lebo prvá reakcia tiež bola, či nemôže prísť babka, naozaj je to len o konkrétnych ľuďoch na oddelení a ich „moci“

  7. Ja mozem napisat len pozitivnu skusenost s detskym oddelenim Zilinskej nemocnice. Dcera (2.5 roka) dostala crevnu virozu, bola dehydrovana, k tomu sa pridal zapal mocovych ciest… doslova z hodiny na hodinu skoncila v nemocnici. Manzel mal v praci dolezity projekt, kvoli ktoremu nemohol byt pri dcere cely den a ja som mala doma 11 mesacneho syna, ktoreho som este dojcila. Takze sme zavolali babku a aby dcera netrpela odlucenim od rodicov, striedali sme sa. Od rana do poobedia, ked uz bolo treba nakojit maleho (a tiez uz za mnou plakal), som bola pri dcere ja, potom prisla babicka, ktora dovtedy strazila syna a vecer po praci ocko, ktory pri nej bol celu noc. A rano som zase vystriedala manzela ja, aby mohol do prace a aby dcere nebolo smutno, ze mama s nou cely cas nebola. Najprv sice jedna sestricka hovorila, ze by to mala byt stale jedna osoba (a je jedno, ci otec, mama, dedko, babka…), ktoru akoze hospitalizuju s dietatom, ale v praxi to striedanie nikomu nevadilo. Dufam, ze touto reakciou neublizim Zilinskej nemocnici (neviem, ci je to striedanie osob povolene a nemali by s tym problemy). Tymto by som sa velmi, velmi chcela podakovat personalu detskeho oddelenia Zilinskej nemocnice, svojim pristupom nam pomohli zvladnut jedno z najkritickejsich obdobi, ktore sme s detmi mali. Aj tak to na dcere zanechalo stopy a asi dva tyzdne sa z toho spamatavala. Vobec si neviem predstavit, keby tam mala ostat len s babickou alebo nedajboze sama.

  8. dobry, ja mam tiez pozitivnu skusenost, v BA v nemocnici Podunajské Biskupice som lezala s dcerou na detskom so zapalom pluc a viem ze tam bol aj otecko so synom, tam sme mali postele priamo na izbach s detmi a bolo to velmi dobre-dieta a rodic na jednej izbe, súkromie a klud, Druhá skusenost je na urologii Kramare, kde som bola so synom, je tam VIP izba a tam mohol byt otecko s dietatom. Takze myslim ze sa to dá. Teraz ma už asi kazdé oddelenie nejaku VIP izbu, takze otecko tam moze ist.

  9. Máme čerstvú skúsenosť z Kramárov. Dcéra (10) si zlomila ruku, ja som doma s mladšou a tatino mohol bez problémov zostať s dcérou vo dne, v noci, takže tým príspevkom trošku nerozumiem., veď Kramáre sú len jedny… Trošku sa mi zdá, že sa nemocnice stále ohovárajú a všetci vidia len to zlé!

  10. ahojte. môjmu synovcovi vyberali nosnú mandľu – v BA – na Antolskej, informovali nás že počas celej hsopiatilzácie s ním môže byť jedna dospelá osoba a je jedno kto to je – konkrétne dr. vymenoval – mama, otec, babka, dedko, teta. synovec bol so svojou mamou, či tam naozaj oteckovia bývajú, neviem.

  11. Maly bol na prvej internej klinike na Kramaroch a muz mohol zostat s nim bez problemov. Musel sice spat na izbe s nim, na stolicke…Ja som mala doma 3mes. dojca, tak to neslo. Len sestricka bola zlata, elbo ked sa bol muz prihlasit, dosla za mnou a tak diplomaticky sa ma pytala, a do akej miery sa vie otecko postarat? tak dom povedala, ze zvlada kompletnu starostlivost, len ma to v duchu pobavilo, ze co si asi mysleli;-))

  12. Minuly rok bola dcera /2 rocna/ hospitalizovana na Infekcnej klinike na Kramaroch a nebol ziaden problem, ked s nou prisiel a aj celu dobu ostal, otec.

     

    Ale skusenost mojej svagrine ma nikdy neprinuti nechat v nemocnici dieta same. Este ked sa za socializmu nedalo ostat s dietatom v nemocnici, museli ju tam rodicia nechat samu a ona ako 2rocna, si od zufalstva komplete nechatmi rozskrabala tvar az do krvi a cely pobyt preplakala. Takze tak:(

     

    Treba bojovat, diskutovat, nedat sa, dat si zavolat riaditela nemocnice, ist do inej. Hlavne byt tvrdohlavejsi ako ich hlupe predpisy.

Pridaj komentár