Otec? V žiadnom prípade!

Tak ako druhú májovú nedeľu oslavujeme Deň matiek, tretiu júnovú nedeľu si pripomíname Deň otcov. Tieto dni nám hovoria o nenahraditeľnosti a potrebe oboch rodičov pre deti. Myslím, že o to viac to platí, keď musí byť dieťa z nejakého dôvodu hospitalizované. Nie vždy matka môže ísť s dieťaťom do nemocnice. Druhým v poradí, kto nám napadne, je otec. ALE… 

Príbeh prvý, Bratislava

Dvojročný Paľko dostal zápal pľúc. Mama má mesiac do pôrodu. Potrebuje kľud, aby donosila v termíne jeho súrodenca. Kto pôjde s Paľkom do nemocnice? No predsa otec, nie? NIE. Aj keď si ocko vybaví dovolenku, môže s ním ostať len cez deň. Prečo nie aj v noci? „Lebo nemáme na to možnosti.“ znie odpoveď z oddelenia na Kramároch. A pritom okolo je kopec voľných postelí! Zavolali teda šesťdesiatročnú babku. Cez deň sa ho snaží zabaviť hračkami, v noci mení prepotené pyžamo, ukľudňuje ho, keď plače a volá maminu a tatina, „bojuje“, aby doňho dostala celú dávku antibiotík. Je to poriadne vyčerpávajúce. Aj tridsaťročný rodič má v takýchto prípadoch čo robiť, nieto keď máte šesťdesiat… 

Príbeh druhý, Bratislava

Bežná štvorčlenná rodinka. Rodičia, dva a polročná Martinka a trojmesačné bábätko. Jedného dňa sa Martinkina tvár pokryje vyrážkami. Nik nevie prečo. Musí byť hospitalizovaná na alergologickom oddelení na Kramároch. Mamina s ňou ísť nemôže – dojčí a je veľké riziko, že by sa bábo nakazilo. Ocko nevidí problém – pôjde on. Ha! Maximálne po dvere izby! Nemôže ostať s Martinkou ani cez deň, ani v noci. Odpoveď je rovnaká ako v prvom príbehu. „Niet možností.“ Resp. možnosti pre matku s dieťaťom majú, ale otec? V žiadnom prípade! Aj oni povolajú babku… 

Príbeh tretí, Košice

Obyčajný deň v Košiciach. Až kým dvojročná Dorotka nezačne vracať a hnačkovať. V trme – vrme starostlivosti okolo nej na sekundu nechajú bez dozoru deväťmesačného Števka. Ten na seba stiahne obrus a obarí sa horúcou polievkou. Utekajú dvoma smermi. Mama so Števkom na „popáleniny”, kde je nutná ich hospitalizácia. Otec s Dorotkou na infekčné, kde skonštatujú črevnú chrípku, nariadia pobyt a infúzie, lebo Dorotka nebola schopná udržať v sebe žiadnu tekutinu. „Neboj sa, Dorotka, mamka musela ostať so Števkom, ja budem s tebou. Idem sa spýtať, čo potrebujeme.” Odpoveď už poznáte. „Vy tu zostať nemôžete. Návštevy na izbe sú zakázané a s ňou na izbe ostať tiež nemôžete.” „Ako to? Veď som jej otec!” „Ale my nemáme miesto pre otcov.” „Ale veď umožňujete pobyt RODIČOV s deťmi?!” „To platí len pre matky. Ako k tomu príde dvanásťročné dievča, že je s chlapom na izbe?” odpovedá nevrlo sestrička. „A ako k tomu príde dvanásťročný chlapec, že je so ženou?!” zakontruje otec. „To je niečo iné!” Otcovi padne sánka, vzdychne si, zatelefonuje babke. Tá sa ihneď uvoľní z práce. Pri odchode vidí smutné Dorotkine oči: „Ocko, ale ty si mi sľúbil, že budeme spolu, ty si ma oklamal!” To bolelo najviac. Od daného okamihu prestala Dorotka komunikovať s okolím a hlavne s babkou. Nepomáhalo dohováranie mamy ani otca cez mobil. Stav sa upravil, keď sa vrátila domov. 

Príbeh štvrtý, Banská Bystrica

Do nemocnice prichádzajú rodičia s trojročnou Zuzkou, u ktorej je po páde podozrenie na zlomeninu ruky, otras mozgu a vnútorné poranenia. Zlomenina sa potvrdila ihneď röntgenom, na vylúčenie otrasu mozgu a vnútorných poranení sa však vyžaduje niekoľkodňový pobyt v nemocnici na pozorovaní. Mama musí ostať s ročným synom, ktorého kojí, tak chcel s plačúcou Zuzkou ostať v nemocnici otec. Tak ako v predchádzajúcich prípadoch – nedalo sa, na noc môžu ostať iba mamy. A keďže tá nemohla, lebo v noci musela niekoľkokrát kojiť, plačúcu Zuzku v noci utišovali spoluležiaci z izby a sestrička. Otec smel byť s dcérou iba cez deň. Našťastie sa podozrenia nepotvrdili a po dvoch nociach bez rodičov bola Zuzka prepustená domov iba so zlomenou rukou. 

Príbeh piaty, Humenné

„Vážená pani primárka,

píšem Vám tieto moje úvahy a budem rada, ak sa nad nimi pri čítaní budete zamýšľať nielen pohľadom ženy a lekárky s dlhoročnou praxou, ale aj pohľadom rodiča a človeka otvoreného pre nové a moderné postupy. Vopred ďakujem.

Dnes sme sa rozprávali o prítomnosti otca na Vašom oddelení ako doprovodu pre hospitalizované dieťa. Charta práv hospitalizovaných detí hovorí: “Deti v nemocnici majú vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu“ a túto možnosť zakotvuje aj Charta práv pacienta v Slovenskej republike (prijatá Vládou SR 11.4.2001).“ Na toto sa odvolávam a hoci Vy ste dnes urobili na oddelení menší prieskum medzi matkami, výsledkom ktorého bol jednoznačne odmietavý postoj, som presvedčená, že veľmi veľa záleží od spôsobu podania informácie.

Celkom inak totiž reaguje žena, ak sa jej opýtate, či by jej neprekážala prítomnosť cudzieho muža na izbe a celkom inak reaguje matka, ak jej oznámite, že spolu s ňou bude na izbe otec iného dieťaťa, ale intimitu zabezpečíte aspoň plachtovou zástenou, keďže možnosti nemocnice sú obmedzené.

Neviem si predstaviť matku, ktorá by chcela zabrániť inému dieťaťu mať pri sebe rodiča-otca, keď už nemôže mať pri sebe matku.

V živote človeka sa vyskytne niekoľko situácií, keď sa musí zachovať inak, než bol doposiaľ zvyknutý a keď je odkázaný na toleranciu cudzích ľudí. Bolo by smutné a najmä sebecké odsunúť na vedľajšiu koľaj potreby chorého dieťaťa a uprednostniť vlastnú pohodlnosť (?). Nemocnica v prvom rade nie je hotel a neposkytuje hotelové služby. V nemocnici sa predovšetkým zachraňuje zdravie a život a tam ide bokom pohodlie nejakej netolerantnej osoby. Verím, že každé dieťa je rado, ak má v cudzom prostredí pri sebe oporu v rodičovi. Používanie spoločnej sprchy alebo WC je vždy vec dohody. Aj žena žene môže byť prekážkou, ak nemá základné hygienické návyky a nie je ochotná sa ústretovo správať.

Preto som presvedčená, že doprovod dieťaťu nie je vecou pohlavia rodiča, ale vecou ľudského prístupu v nemocnici. Pacienti sú vždy nútení prispôsobiť sa vnútornému poriadku nemocnice a záleží len na vedení zariadenia, do akej miery sa bude správať ústretovo k pacientom a najmä k detským pacientom.

Ešte raz ďakujem za prečítanie a budem sa veľmi tešiť na čas, keď aj otcovský doprovod na detskom oddelení bude samozrejmosťou.

S úctou…“ 

Rozmýšľam, prečo pre naše zdravotnícke zariadenia nespadá OTEC do kategórie „rodič alebo jeho zástupca“? Alebo je to len o (ne)ochote konkrétnych ľudí?

Máte podobné skúsenosti? Ešte radšej by som uvítala odpovede na otázku: “Poznáte také zariadenia, kde otec môže byť hospitalizovaný po celú dobu spolu s dieťaťom?“ 

Ilustračné foto: www.sxc.hu