Prečo sa mi konečne darí byť dobrou mamou aj manželkou?

Dobré krízy nie sú zlé

Niekedy je vlastne dobré sa zrútiť. No dobre, ideálne je tomu predchádzať, nedostať sa do takého stavu, ale všímať si kontrolky, keď nám hlásia, že to s nami ide dolu vodou. Snažia sa, upozorňujú nás, lenže máme tendenciu ignorovať ich.

Až sa jedného dňa zložíme a prefacká nás to tak, že pochopíme, že to ďalej takto nejde.

»»»»»» Prečítajte si aj: 13 vecí, ktoré psychicky silné ženy nerobia.

Všetci máme 24 hodín denne

Tých 24 hodín, ktoré máme každý deň k dispozícii, nie je ani málo, ani veľa, je to stále rovnako. Rozdiel je iba v detailoch. Čomu venujeme čas. Čo sú naše priority, pre ktoré ostatné veci a možno aj najbližších ľudí odsúvame preč.

Keď som sa prinútila pozrieť a preskúmať, ako trávim dni a spísala som si, čo zvyknem robiť, pomohlo mi to zistiť a pomenovať, čo mi ukrajuje najviac času: našla som tam kopec vecí, ktoré mi neprinášajú radosť, iba som z nich permanentne v strese.

Mala som toľko povinností, ktoré som musela zvládnuť. Ale naozaj som musela?

Čo mi robí radosť a čo už nie

Bolo by super, keby som si mohla z diáru rozšafne vyhodiť svoju prácu – veď tá mi tiež už dávno neprináša radosť, iba veľa stresu. Lenže z jedného platu domácnosť neutiahneme, peniaze potrebujeme (míňať ich mi napríklad robí radosť).

To bol aj dôvod, prečo som začala pracovať pomerne skoro, nečakala som na koniec rodičovskej. Aby som stíhala deti, domácnosť, a muža, aby som nezabudla, že aj jeho tam niekde mám, uchýlila som sa k tomu, čo mnohé iné ženy, ktoré tak trochu gniavi aj pocit viny, že si dovolili ísť do roboty. Skrátila som si úväzok na 6 hodín.

Ono je to taký mačkopes, lebo každý od vás očakáva, že za tých 6 hodín stihnete urobiť to, čo ostatní za 8, len máte o dosť nižší plat. Ale ste tak strašne vďační, že vám to vôbec dovolili, tak zatnete zuby a makáte ostošesť. Každý deň s blbým pocitom zabuchnete dvere, ostatní sa na vás dívajú, že už zdrháte (no vy sa ale máte dobre!)

Keď za vami príde šéf alebo kolega a požiada vás o láskavosť, nepoviete nie, ale vyhoviete, aj keď sa vám do toho nechce. Aj keď viete, že ste už dávno mali bežať domov, kde vás bude čakať namrzená rodina a pýtať sa: „Nemáš náhodou skrátený úväzok? Lebo sa mi to nezdá…“

»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolná mama, ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť.

Vedieť povedať nie bola moja slabina

Zvykla som sa cítiť veľmi unavená. Nielen fyzicky, ale aj psychicky, čo bolo niekedy oveľa horšie. Povinnosti sa mi len kopili, nabaľovali, nevedela som si nič poriadne naplánovať a dodržať to, čo mi deti vždy parádne otrieskali o hlavu a mali pravdu, pretože vždy sa pritrafilo niečo neočakávané. Niečo ďalšie.

Bola som vždy k dispozícii. Mame, ktorá je v mihu sekundy schopná rozhodnúť sa, že treba okamžite upraviť otcov hrob alebo vymeniť v celom byte vodovodné batérie. Švagrinej, ktorá náhle potrebovala vyzdvihnúť a postrážiť deti, lebo nestíhala prísť po ne z práce niekedy každý druhý deň. Svokre, ktorej bolo treba chodiť každý týždeň povysávať a keď mala náladu, aj umyť okná.

Keď sa na rodičku mal zvoliť zástupca rodičov, nikomu sa do toho nechcelo a ani neviem ako, ale prischlo to mne. Keď bolo treba napiecť koláče na škôlkarsku akciu, zbierať peniaze na výlet, či ísť tam ako dozor, padlo to na mňa.

Jednoducho, nevedela som nikomu povedať nie. Lenže to si vyžiada po čase svoju daň. A ja som mlela z posledného.

Milovať budeš svojho blížneho

Pamätám si, ako som plakala na jednej spovedi, keď mi múdry kňaz pripomenul, že v Biblii je napísané „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Ale nie je tam napísané, že ho musíme milovať viac alebo menej ako seba. Tam však treba začať.

Nečakala som, že ma povzbudí k tomu, aby som prestala vychádzať každému v ústrety, že to nikto od nikoho nevyžaduje.

Ale dávalo to zmysel: ako z toho mohlo vzísť niečo dobré, keď som sa na sklonku dňa cítila zle? Keď som ani nevedela, odkiaľ sa vo mne berie toľko hnevu, len som kričala na deti, aby už konečne išli spať, aby mi všetci dali pokoj. Áno, aj muž, ktorého som v záchvate zúrivosti poslala hľadať žehličku, nech si svoju košeľu láskavo ožehlí sám, lebo ja už fakt končím!

Prečo som potrebovala stále niekomu vyhovieť?

Keď som pátrala, čo je za mojou nezdravou ochotou zavďačiť sa ostatným a vyhovieť, asi som sa chcela vyhnúť konfliktu. Nechcela som, aby sa na mňa niekto hneval, či bol sklamaný, cítila som sa zodpovedná za to, ako sa bude druhý cítiť.

Nezvládala som svoje vlastné pocity, keď by malo prísť ku konfrontácii. Bolo pre mňa príjemnejšie počúvať pochvalu. Tým som sa utvrdzovala v tom, že som predsa „dobrý človek.“ Nie egoista, ktorý si hľadí svojho.

Lenže keby som si hľadela svojho, hľadela by som si aj svojich potrieb. Keby som nekašľala na svoje potreby, nemala by som pokašľanú ani náladu. Na sklonku dňa by sa mi deti vyprevádzalo do postele inak, lebo by som nemala naložené v batohu zbytočne ťažké kamene, ktorými som sa sama rozhodla gniaviť. Aj mužovi by som dokázala ukázať, kde nájde žehličku, so širším úsmevom.

Naučiť sa povedať nie môže byť drina

Musela som si ujasniť, čo je naozaj dôležité. Naučiť sa nekývnuť automaticky hlavou „áno,“ ale dopriať si čas premyslieť si to, položiť si otázky:

• naozaj to chcem urobiť?
• Čo ma to bude stáť, na úkor čoho to bude?
• Aký budem mať z toho pocit?
• Bude ma hnevať, keď vyhoviem a nepoviem nie alebo ma to bude tešiť?

Mojou prioritou bola predsa rodina.

V práci som začala používať hodinky a dodržiavať pracovný čas, za ktorý som bola platená. Na rodičku som tiež okúsila, aký je to pocit, keď nenadviažem očný kontakt, keď sa nikto nehlási za dobrovoľníka na výlet do ZOO.

Mame som dala najavo, že ak ju spontánne napadne nejaká aktivita, nemusím byť zrovna vtedy voľná a naučila som sa povedať: „Pozriem sa, či tam už náhodou niečo nemám a dám ti vedieť.“

Svokre som povedala, že veľké upratovanie si dohodneme spoločne dopredu, aby sme nemuseli rušiť naplánovaný program s deťmi. A švagrinej som navrhla, aby sme sa striedali pri vyzdvihovaní detí z inštitúcií.

Posilnilo ma to

Nehovorím, že to zafungovalo hneď a bez bolesti. Ale voľakedy by mi stačilo už len pomyslenie na to, že sa na mňa niekto bude hnevať a nespala by som. Zmieriť sa s tým, že je to v poriadku, ak sa aj niekto nahnevá alebo bude sklamaný, mi dalo zabrať, ale v konečnom dôsledku ma to posilnilo.

Vedomie, že tu nie som na to, aby som iných robila šťastnými, že nie je mojou povinnosťou niekomu sa zavďačiť, mi prinieslo väčší pokoj a slobodu. Samozrejme, aj menej stresu a tlaku. Znova mám pocit, že mám svoj život pod kontrolou.

»»»»»» Prečítajte si aj: Žena, ktorá na seba zabudla, žije život svojho muža a detí.

(8 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...