Sladká pusa alebo vrecko na kabáte?

Po náročnom dni si sadám k televízii.

Opäť všade dávajú nejaký seriál a keďže tie moc nemusím, popustím uzdu svojim myšlienkam.

Pozerám sa na toho “tvora” vedľa seba. Koľko rokov sme to už vlastne spolu? Randenie, manželstvo… Roky ubiehajú ako keď lúsknete s prstami a niekedy sa nenazdáte a tých lúsknutí môže byť už 10, 20…

Snažím sa nájsť podobu medzi ním a tým mladým, vtipným chlapcom, s ktorým som sa kedysi zoznámila.Irónia je, že už vtedy sa mi zdal starý. Ale, teraz to vidím inak.

Nie navonok, tam sa až tak nezmenil. Iste, narástlo mu brucho, zase pozerá do svojho notebooku, oči neprítomné.(Keby sa tak občas pozrel aj na mňa, tiež s takým záujmom a počúval ma, čo mu hovorím.)

Mohol by sa aspoň oholiť. Ale načo by to pre “pánajána” robil ?! Veď je doma, v teplúčku, o deti je postarané, večera zjedená, ponožky a slipy čo nechal v kúpeľni sa už starostlivo perú aj s jeho tričkami.

Skôr som mala na mysli inú zmenu – tú vnútornú. Nezdá sa aj Vám že ste sa kedysi spolu viac smiali ?

A kam sa podel ten záujem, pozornosť? Hodiny čo sme spolu pretelefonovali o ničom aj o všetkom, rozhovory do rána. Nemyslím si, že by sme sa už nemali o čom spolu rozprávať, skôr že platí staré známe: “Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú !”

Alebo keď sme plánovali kam všade spolu pôjdeme. Aké to bolo slobodné, nasadnúť (vtedy ešte bez detí) do auta a ísť niekam spoznávať krásy Slovenska. Alebo keď sme sa len tak zbalili a zo dňa na deň odišli do Holandska. 12 hodín v aute, ale predsa nám bolo super. Všetko bolo také jednoduché, išli sme kam sme chceli, robili sme čo sme chceli… Prečo som sa vlastne chcela vydávať ?

No iste, aj som musela. Ale vtedy ma vôbec nenapadlo, aký iný je rodinný život a aký iný je ten, keď spolu len “chodíte”.Pokiaľ mal malý rok-dva, ešte mi to tak nedochádzalo. Veď ho stačilo dať do kočíka a ísť kam sa nám zachcelo. Ale teraz?

Syn musí chodiť do školy, treba sa učiť, do toho druhý syn niečo potrebuje, ráno ich treba odviezť do škôlky a školy, ja práca, poobede pre nich, domácnosť.. Naozaj som po tomto vtedy tak strašne túžila !?

Pozerám na môjho “starého”, ten netušiac akým kritickým okom hľadím na jeho chlpy v ušiach a v nose spokojne si zamľaská, poškriabe sa. Čo by sa mu stalo, keby si to ostrihal? Koľkokrát som mu vravela, že to tak mávajú starí dedovia. A on? NIČ. Pozrel sa na mňa ako keby som od neho žiadala nech si ide zabehať…Mohla by som mu ich potiahnuť a pár mu vytrhnúť, v svojej zaujatosti počítačom by si to zrejme vôbec nevšimol.

Rozmýšľam čo pekné spolu ešte zažívame. Roky ubiehajú, my chátrame…

Kedysi sme snívali o tom, ako spolu odletíme žiť niekam, kde bude celý rok teplo, žiaden stres, ani bývanie v betónovej “klietke”.

Teraz vidím že to boli len reči, prázdne reči. Pomaly sa mi zatváraju oči, o nezhodách medzi nami sa mi nechce ani písať.

Prepáčte, trochu som sa zasnívala…

A teraz keď tie oči otvorím, stane sa jedna z týchto dvoch vecí, môžete si vybrať:

a) Pribehnú synčekovia a zaspievajú mi pieseň pre mamičku, podarujú obrázok “happy family” a vlepia takú pusu, až sa zahanbím nad predchádzajúcimi myšlienkami.

b) Vojdem do chodby, oblečiem si kabát, rukou siahnem na horné vrecko a ubezpečím sa že je tam. Letenka! Rozhodnutie, ktoré vo mne rástlo rokmi, pomaličky, no tak dlho, až sa stalo skutočnosťou a teraz je tam. Schované vo vrecku na kabáte…