„Najprv fara, potom Mara,“ zvykol hovorievať môj starý otec. Znamenalo to tú postupnosť, akú si u svojich detí predstavujú všetci rodičia: doštudovať, potom sa vydať či oženiť a potom deti.
U Verulky to bolo presne naopak. Otehotnela totižto v šestnástich!
Bola vtedy pre teba “témou dňa” interrupcia?
„Zastávam názor, že sex majú mať až zodpovední ľudia. Pre mňa to znamenalo, že ak sa stane, že náhodou ostanem tehotná, musím byť pripravená niesť aj takéto dôsledky. Okrem toho, život si cením najviac zo všetkého!
Cítila si sa už vtedy pripravená mať dieťa?
Nad tým som neuvažovala. Bola som si istá, že ma rodičia podržia, to myslím naozaj, a okrem toho, mala som po boku človeka, ktorému som verila. On ma už vtedy neskonale ľúbil. Ale pripravená nie je žena asi nikdy, na to sa nedá pripraviť…Bez ohľadu na vek.
A je to ten človek, ktorý je s tebou dodnes?
Áno, je to on, sme spolu 11 rokov. Bol to môj prvý a pevne verím, že aj posledný partner.
Ako si zistila, že si tehotná?
Klasicky – meškala mi menštruácia, a tak som šla ku doktorke. Tam som dostala vyvolávačku a aj recept na antikoncepciu. Vraj buď o týždeň dostanem mrchu a použijem recept, alebo prídem na kontrolu a pošle ma na sono.
Nastalo to druhé.
Deň pred ultrazvukom som napísala mame list a išla von. Chcela som jej dať čas na predýchanie celej situácie. Na druhý deň so mnou išla do tej nemocnice. Bolo to zvláštne, keď sme tam sedeli pred ambulanciou. V duchu som sa modlila, nech som…, nech nie som… Fakt silné to bolo.
A potom mi povedali, že tam je srdiečko. Bola som úúúúplne šťastná! Aj Ďuro sa so mnou od úplného začiatku tešil. Čakal ma v hale na Antolskej, nevedel, kam má ísť. Keď som mu to v tej hale oznámila, úplne sa rozžiaril.
Ako reagovali rodičia?
Naši boli v prvom rade šťastní, že sme o interrupcii ani neuvažovali. Otcovi to zavolala mama. Keď prišiel domov, došiel do izby, kde som sa učila, iba sa usmial a pohladkal ma po hlave. Od začiatku to brali ako fakt, že sa stalo, tak sa tešme, že príde nový život a ostatné spolu zvládneme.
A keď sa k tomu Ďuro postavil tak úžasne, bolo to ešte jednoduchšie. Mal vtedy 19 rokov. Študoval na stavarine geodéziu, bol v prvom ročníku.
Zobrali ste sa?
Nie, ja som sa nechcela vydávať. Z viacerých dôvodov: aby si všetci nevraveli, že sa musíme brať, chcela som si svadbu užiť a bola som lenivá, nakoľko by som sa musela úradne splnoletniť, nechcela som to zbytočne siliť.
Kde ste bývali?
Zo začiatku sme bývali každý u svojich rodičov, potom sme bývali u našich s mojimi troma súrodencami a babkou. Mali sme takú mini izbu dva krát štyri metre, kde bol rozkladací gauč, postieľka a skriňa. Byt mal tri normálne izby a dva takéto kumbále. Ale dalo sa, aspoň bolo veselo!
A babka nezalamovala rukami?
Ja ani neviem, nikto mi nedal pocítiť nejaké sklamanie, ani mi netlačili do hlavy, že som si zničila život – teda myslím najbližšiu rodinu. Ostatných som sa naučila neriešiť.
Čo hovorili baby v škole? Určite si bola si “populárna”…
No, to bolo všelijaké. Chodila som do tretieho ročníka na gympel. Na tej škole sa príliš neuznávalo vyčnievanie z radu, a ja som vyčnievala vždy. Väčšina spolužiačok to brala ako super oživenie, ale mala som v triede aj dve veľmi blízke osôbky, ktoré sú v mojom živote doteraz a tie mi veľmi pomáhali.
Učitelia boli presvedčení, že som skončila – žiadna výška, nič, proste koniec… Niektorí boli v pohode, iní hádzali polená pod nohy.
A ako si prežívala to prvé tehotenstvo? Mladučká, zaľúbená, s podporou partnera a rodiny, v malej izbičke…
Úplne úžasne, bolo to nezabudnuteľné obdobie. Ďuro bol stále pri mne, staral sa o mňa, dával na mňa pozor. Mne nebolo zle, opeknela som, počas celého tehotenstva ani jeden problém, každá poradňa bola ukážková, tlak 120/80 a plus 1 kg… Za celé tehotenstvo som pribrala ukážkových 9 kg. Termín pôrodu som mala ideálne cez prázdniny, takže som dokončila ročník a porodila v kľude.
Aký bol pôrod?
Ako sa môj lekár vyjadril, ja som na rodenie stvorená. Prišla som deň po termíne do nemocnice trolejbusom a na kontrole zistil, že sme na 4 cm otvorení. Tak prebehla príprava a o deviatej som prišla na sálu, že do večera porodím. Ale prišlo to skôr – o 10,45 som na jednu kontrakciu vytlačila svoju milovanú dcérku Andrejku. Mala 51cm a 3700 g. Ďuro bol pri tom a veľmi mi pomohol.
Keď sa dcérka narodila, čo ťa prekvapilo, šokovalo či zaskočilo?
Mňa šoklo, ako dlho dokáže byť také malé dieťa hore… Ale nie, prekvapilo ma úplne všetko, ale hlavne to, ako ma to Ajka naplnila, ako ju neskonale ľúbim, ako sa z obyčajných uletených ľudí stanú milujúci rodičia…
Dojčenie nám bohužiaľ nevyšlo – v pôrodnici nám moc nepomohli a tak som si ju zle prikladala, okrem toho mala veľmi silný sací reflex, takže jedno s druhým. Pri prepustení z pôrodnice mi povedali, že vracia krv z bradavky a že mám aspoň každé druhé kojenie odsávať – bol to začiatok konca- šesť týždňov sme odsávali a potom bol koniec.
A v zlom? Sem – tam mrzeli opovrhovačné pohľady, keď sme úplne šťastní a hrdí tlačili náš kočík…
A kedy ste sa vzali?
Keď mala Ajka rok. Povedali sme si: do roka a do dňa. Tak najbližšia sobota bola 7. autusta. Hneď po svadbe sme už boli sami – dostali sme byt od svokrovcov.
Aký bol Ďuro tatinko od začiatku?
Super, taký, aký je stále – on deti miluje a deti milujú jeho, lebo je s ním stále sranda. Ale jasné, že vie byť aj prísny.
V septembri si nastúpila do ďalšieho ročníka.
Áno, čakala ma maturita. S mamou sme sa dohodli, že ostane doma na materskej a ja pôjdem na individuálny študijný plán. Čiže som chodila len na písomky a dohodnuté preskúšania, klasický vysokoškolský systém. Tak sme sa trošku potrápili, lebo Ajka bola a je, tak ako všetky naše deti, nespavá a veľmi aktívna. Ale zmaturovala som s 10-mesačnou kočkou na samé!
Ty si naozaj šikulka!
Ja tvrdím, že mám len dobré podmienky a okolnosti a tiež kopu šťastia.
Po maturite si išla hneď na výšku?
Po matúre som sa dostala na angličtinu na pedagogickú, ale hneď po pár týždňoch som to nechala, lebo som bola na dennom a strašne ma mrzelo, keď som išla na celý deň od malej. Tak som povedala, že budeme mať ešte jedno bábo a potom škola. Ale nemyslela som to vážne… Zato Riško áno, a tak sa vypýtal trošku neplánovane do bruška.
Aké bolo druhé tehotenstvo v porovnaní s prvým?
Druhé bolo trošku iné, lebo som bola zo začiatku unavená, ale inak všetko v pohode, len to si už všetci klopkali na čelo a mali nemiestne narážky, že či nepoznáme antikoncepciu. Ten čas som si krásne užila Ajku, veľa sme sa spolu túlali. Otehotnela som v osemnástich a porodila ako devätnástka. Medzi deťmi sú dva roky a 2 mesiace.
Kedy si začala študovať?
No, plán bol, že keď bude mať Riško rok, tak si podám prihlášku, ale on ochorel a ja otehotnela. Opäť. Takže sa to odložilo – podľa mnohých na NIKDY.
Ďalšie bábo tak rýchlo? Tretie?
No vtedy som ostala aj ja šoknutá – zabudla som 1 tabletku antikoncepcie!
Ty si fakt “zrodená na rodenie”:)
Však vravím…
A Riško ochorel veľmi vážne?
Zrútila sa mu imunita a počas nasledujúceho roka mal, pokiaľ si pamätám, 19 krát zápal pľúc!
Celé tehotenstvo som strávila behaním po lekároch s Riškom, ležali sme na pľúcnom, brali mu mandľu… Lekári nevedeli, prečo sa to deje, až potom sa zistila alergia na kravské mlieko. Po prísnej diéte sa z toho dostal a teraz je len bežný alergik a evidovaný astmatik, ale nijaké príznaky nemá. Proste si to odkrútil ako maličký. Vždy prišli horúčky, chrapoty na pľúckach, antibiotiká a za 2 dni bol ok. Po dobratí liekov bol do piatich dní opäť v infekte…
Mala si teda dosť! Takže si tretie tehu ani nevnímala…
Ani nie, nebol čas, našťastie to bolo opäť bez problémov, až nato, že som prvý mesiac brala antikoncepciu a absolvovala röntgen – Riškovi fotili pľúca a nestihli mi dať ani zásteru…Ale ja som vedela, že to bude dobré. Chodila som len na poradne.
Do toho bol môj muž v poslednom ročníku školy a čakali ho štátnice. Veľa toho vtedy bolo, miestami som myslela, že už nevládzem, ale potom ma koplo bábo alebo mi nakreslila obrázok Ajka, Riškovi sa polepšilo alebo ma podržal Ďuro a šli sme.
Ako ste to zvládli finančne? Podporovali vás rodičia?
Ďurova mama je tiež geodetka, takže Ďuro chodil na brigády, ale jasné, podporovali nás – zväčša nie priamo finančne, ale skôr tak, že na návštevu došli s obrovským nákupom. Pomáhali ako naši, tak aj jeho rodičia, inak by Ďuro nemohol dokončiť školu…
Taká bola dohoda, že ak sa nebude dať, tak pôjde do roboty. No a zo mňa sa stal profesionálny rozpočtár… Teraz si to už neviem predstaviť – žiť z tcýh pár peňazí štyria ľudia – ale vtedy sa dalo, na seba som si síce dlho nič nekúpila, ale nehladovali sme, boli sme čistí a hlavne šťastní… Naučila som sa vážiť si každú korunu a poriadne a ekonomicky rozmýšľať.
Všetko ide, keď sa chce alebo – kde je vôľa tam je cesta. Mali sme rodičovský príspevok a príplatok na životné minimum. A manžel začal podnikať. Založili s mamou firmu a robia geometrické plány pre fyzické osoby aj pre veľké firmy na stavbách. Makajú poriadne, ale zatiaľ to ide.
A kedy sa narodilo tretie bábo?
Tri týždne po promócii sa narodil Radko, akurát vtedy bol Riško 3 mesiace zdravý, tak som si odskočila porodiť.
Kedy prišla na rad tvoja škola?
Ja som si dala prihlášku, keď mal Radko 11 mesiacov. Potom sme vymenili 3-izbový byt v Lamači za 4-izbový v Petržalke a od septembra sa zo mňa stala opäť študentka – externe na Ekonomickej univerzite.
Tá ekonomická, to ti pomohlo to počítanie každej korunky, že?…
To neviem, to ma naučil život. Nikdy som na ekonomku ísť nechcela, ale potom sa to zmenilo – je to škola so širokým uplatnením a okrem toho mala externé štúdium len počas sobôt.
Ak to dobre počítam, tak si otehotnela počas výšky – v piatom ročníku?
Presne tak, v septembri sme šokovaní – viac ako v šestnástich – zistili, že čakáme bábo. Ja som veľmi chcela, ale až po škole, ak by sa mi podarilo muža ukecať. Toto bol šok o to väčší, že mi termín pôrodu vychádzal na 4.mája a chvíľu nato som mala mať štátnice! No teraz viem, že opäť prišlo bábo v pravý čas.
Ako to vieš?
Proste spätne ak hodnotím, tak všetky prišli v najlepší čas:
- keby sme nemali Ajku, tak by sme ešte dlho nemohli byť s Ďurom tak naozaj spolu, Riško prišiel, aby Ajka nebola sama a
- Radko mi pomohol nezrútiť sa, keď bol na tom Riško zle- kvôli brušku som si nemohla pripustiť zlé scenáre.
- No a Ron mi prišiel ukázať, že štátnice sa dajú zvládnuť aj bez zbytočného stresu a kofeínu!
Šok to bol preto, lebo som brala antikoncepciu a nezabudla som ani jednu tabletku, takže ja som tá mini výnimka. Ale ja si myslím, že som už jednoducho tak veľmi túžila po bábätku, že jednoducho prišlo.
A ako si to zvládla – tie štátnice a tehotenstvo? Keď iní finišujú, tak sa narodilo bábo…
No neviem, akosi postupne, chodila som do práce (robila som ako tajomníčka na 30-hodinový úväzok v súkromnej škole), starala sa o deti a nestresovala sa dopredu, však ak by to nešlo, tak prerušiť alebo preložiť si školu sa dá vždy.
Takže som pekne dokončila zimný semester, nastúpila na materskú, napísala diplomovku, odovzdala, porodila porodila svojho najmladšieho Ronúšika 23.4 a potom sme sa spolu s bábom učili na štátnice.
Aj v pôrodnici som mala plnú posteľ papierov. No a 12.5 som naklusala pred komisiu a úspešne zoštátnicovala. Ďuro mi veľmi pomáhal, poobede bral deti von, aby som sa mohla učiť alebo si pospať, chodil na nákupy, proste všetko. Bez neho by to nešlo.
Dokonca aj na štátniciach bol so mnou a pred školou kočíkoval Rona, ktorého som tam aj kojila. Ale tehotenstvo bolo iné – aj mi párkrát zle bolo, tlak som mala nižší, bruško veľmi skoro vybehlo, celkovo som sa cítila, že som o minimálne mesiac viac tehotná, ako to bolo v skutočnosti… Ale ku koncu sa to unormálnilo. Nemala som žiadne extra problémy, len okolo Veľkej noci som mala tvrdnutie bruška.
Keď sa pozrieš späť, nenapadne ti niekedy, čo by bolo, keby si vtedy nebola otehotnela? Neľutuješ?
Ja nič neľutujem, všetko čo sa mi stalo ma posunulo dopredu a som neskonale šťastná… Čo som si mohla užiť viac ako prítomnosť milovanej osoby a našich detí? Žúrky? Flákanie? O nič som neprišla, spoločensky som žila stále…
Von som chodila v pohode – postrážil Ďurko, naši, svorkovci. Plány som mala iné, ale v porovnaní s realitou boli úplne úbohé. Všetci chceme stráviť život s osobou, ktorú nadovšetko milujeme – mne sa podarilo nájsť Ďura trošku skôr, ako je bežné, ale to na veci nič nemení… Nikdy by som nič nezmenila! Možno by zo mňa bola bohatá, vzdelaná egoistka alebo pravý opak. To je jedno, nič lepšie ako to, čo mám, by sa mi stať nemohlo…
Máš nejakú radu pre šestnástky, ktoré sú tehotné?…
V prvom rade by som odporučila netehotným šestnástkam milovať sa len v prípade, že sú ochotné niesť si prípadné následky… Ale to odporúčam všetkým ženám. Proste byť zodpovedné za svoje rozhodnutia a činy.
A mladučkým tehuľkám? To je ťažké, ale ja s myslím, že existuje kopa dobrých ľudí, ktorí pomôžu. A ja by som si Ajku nechala aj ako slobodná mamina. Neodsudzujem nikoho za to, že ide na potrat, je dobré mať možnosť voľby, ale… Dieťa je úžasný zdroj sily, matky dokážu aj nemožné. Kopa mladých báb si bábo nechá, ide do zariadení pre mladé matky a pobijú sa zo životom. Tie si zaslúžia neskonalý obdiv a môj majú.
A študovať s babom je podľa mňa v pohode, baby sú vtedy poctivejšie. Pokiaľ je tehuľka ok a aj bábo je zdravé, toto sa pri dobrom plánovaní dá zvládnuť. Však moja generácia sa pomaly celá narodila počas štúdia rodičov!
Mnohí mladí ľudia však nemajú doma takú podporu, ako si mala ty!
Ja viem, že nemajú, ale mali by mať… Ľudia by so mali uvedomiť, že napriek svojej “nezodpovednosti, že sa nechali nabúchať”, si zvolili ťažkú cestu, a tak by im podpora pomohla. Nie hádzať polená pod nohy, pozerať cez prsty, krútiť hlavou…
A ty si už s tým rodením skončila?
To je blbá otázka… Ja tvrdím, že áno, lebo mám vytúžene tmavovlasé bábo, ale moc ľudí mi neverí. Fakt neviem, prečo! Muž kúpil pre istotu sedemmiestne auto… Ale už nemám v pláne pokračovať, teraz príde čas aj na mňa.
A čo hovorí manžel na tú vašu 6-člennú rodinku?
On sa teší, jeho to s deťmi baví, vďaka nim sme vkuse v pohybe, neustále niečo podnikáme, vymýšľame a on sa môže realizovať – vyrába zbrane, stavia z lega, kreslí bludiská, podpisuje žiacke knižky. Je to čistý blázon, asi ako ja. Všetky naše deti boli neplánované, ale všetky sú chcené.
Ako sa mení úloha rodičia, keď deti rastú? Tvoja Ajka má 10 rokov, teda máte doma aj školákov – a bábo…
Je to iné, už sú to naši partneri vo všetkom. Sú zvedaví, veľa sa pýtajú, riešime aj životné problémy – vzťahy a tak. Ajka si veľmi uvedomuje, že naša rodina je iná: rodičov má mladučkých, to vidno na rodičovských. Aj naša výchova je trošku iná. Má veľa súrodencov..
Je to veľmi veľká zodpovednosť, teraz sme pod drobnohľadom našich detí… Bábo mi príde teraz veľmi jednoduché – prebaliť, nakojiť, vybozkávať, pomasírovať bruško, porozprávať mu úplne hocičo… Starší už vedú vážne debaty, sú neskonale múdri, koľkokrát viac než ja.
Je základom tvojho života rodina, deti?
Základom môjho života je Ďuro, a z toho vyplýva všetko ostatné… On je stredobod môjho života, môj základný kameň, moje všetko! Vďaka nemu žijem tento úžasný život, mám nádherné deti. Jasné, deti milujem úplne najviac a spravím pre ne čokoľvek, ale bez Ďura by nič z toho nebolo. A samozrejme, že za kopu vecí vďačím výchove mojich rodičov, napríklad sa nevzdávať sa. Všetko sa dá.
Zdá sa, ste tí najšťastnejší ľudia na zemi…
To nie je zdanie, my sme a poctivo na tom makáme, aby to tak ostalo!
Recept?
To je kopa drobností:
napríklad môj muž vie, že neznášam vstávanie, tak vstáva on a chystá raňajky,
on neznáša chystanie von, tak potom preberám štafetu ja.
Budík zvoní o 6,25 – to pre neho, on nachystá raňajky, kávu pre mňa a desiatu pre deti a okolo 6,45-6,50 ma budí.
Ja pobudím deti, vychystám do školy a škôlky. Máme všetko zadelené – napríklad on viac varí, ja umývam riad.
Obaja sme spokojní, že sme sa vyhli tej neobľúbenej práci. A strašne veľa sa rozprávame. Nemám očakávania. Ak niečo chcem, tak mu to priamo poviem – šetrí to čas a sklamania. A spočiatku to chce ústupky, napríklad v deľbe domácich prác.
My sme sa bavili o viere, ja som veriaca, on nie. Povedal mi, že mi nebude protirečiť, ale podrží ma… Tak isto aj ja jeho. Alebo mi napadlo, že u nás sa hovorilo „brázle“ a u nich „prézle“, nakoniec sme sa dohodli na strúhanke.
Môžete byť nádejou pre iných, ktorým to nevyšlo, že sa to dá!
Dá sa všetko, len treba byť otvorený a priamy, hlavne vo vzťahu – aj k deťom. Neklamať, nevymýšľať, priznať chybu. Také bežné veci…
(43 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Deti chcú vyhrať a dosiahnuť svoje všetkými prostriedkami. Nedajte sa!
6 rád pre zdarnú adaptáciu dieťaťa v škôlke
Škôlkari. Môžu byť chorí, lebo sú v strese.
Diktáty pre tretiakov
