Zaplatila som stovky eur, aby som zistila, že byť nespokojná je normálne

Nedávno sa redaktorke z denníka SME podarilo “preniknúť” do sveta ženského koučingu, ktorý ženám po tridsiatke sľubuje zásadné životné zmeny. Objavte svoju ženskú spiritualitu, silu a energiu a zázračne si do života pritiahnite peniaze, správneho partnera, pozitívnych ľudí a všetko bude iné. Nemusíte robiť nič, len objaviť svoje vnútorné dieťa, ženskú prirodzenosť či niečo podobne alternatívne a život sa konečne zmení k lepšiemu.

Stačí zaplatiť, prihlásiť sa na kurz a máte to. Či na takú blbosť niekto skočí? Stovky a stovky žien, ktoré zo známych slovenských koučiek venujúcich sa poloalternatívnym ženským témam urobili biznishviezdy. Pod uverejneným článkom sa (najmä od mužov) objavilo množstvo reakcií, čo má žena v hlave, ak zaplatí stovky či tisíce eur za také nezmysly. Možno vám moja skúsenosť, podobná skúsenosti iných žien, trochu objasní, prečo ženy vyhľadávajú koučky a zverujú im svoje problémy.

Od frustrácie ku koučovi

Nie, nikdy som nezaplatila nikomu za hľadanie ženskej spirituality. Pozitívne vnímanie sveta a čakanie na peniaze či muža snov od vesmíru nie je moja šálka kávy. Čo ale moje šálka kávy je, je práca. Pracovala som už popri materskej, a ešte mi neodbili posledné hodiny rodičáku, už som zarezávala v práci. Nie preto, lebo nemám nič lepšie na programe. Možno by som aj ja rada brázdila detské bazáriky a hľadala Lindex dupačky v zľave.

Lenže rodinné a finančné dôvody ma dotlačili do toho, aby som aj ja prispievala do rodinného rozpočtu. Nešlo pritom o dovolenky v Dubaji, ale o také veci ako hypotéka a zdravotne náročné dieťa, ktoré si vždy vyžaduje siahnuť hlbšie do vrecka. Lenže v pracovnom procese veľmi rýchlo prídete na jedno – až priveľa pracovných pozícií nie je ohodnotených. Moje pracovné nadšenie klesalo, frustrácia stúpala. K nej sa pridružili účty za návštevy špecialistov, snaha ísť aspoň raz v roku na pár dní na dovču a večné výpadky teplej vody paneláku. A depresia bola na svete. Môj svet sa zmenšil na jedinú tému – účty, príjmy, výdavky. A ako cesta von sa zdalo jediné – lepšia práca. Lenže keď sa živíte kreatívou a bývate na strednom Slovensku, veľa toho nenavymýšľate.

A ste pritom šťastná?

Do toho celého mi ako na zavolanie skočila reklama so známou slovenskou mamičkou, spisovateľkou (a samozrejme blogerkou, lebo kto nebloguje, nekoučuje). Že si sama prešla vyhorením z práce, finančnými problémami a hľadaním samej seba a takej práce, ktorá by jej dala, čo potrebuje. Reklama ako vyšitá, úderná na city aj ženskú sebaúctu.

Lenže predstavte si, ako také niečo čítate vo štvrtok večer. Vodovodný kohútik zasa kvapká a prosí o opravu, práve vám pípla správa, že treba zaplatiť ZRPŠ a decku trčia nohy z legín, ktoré ste pred týždňom kúpili vo výpredaji. Ďalší štvrtok som už sedela na konzultácii. S úcty k tejto žene nebudem hovoriť, o koho sa jedná. Osobne si myslím, že je to inteligentná a slušná žena, ktorá to so mnou myslela dobre. Vitajte na mojom prvom koučingu. Je desať hodín ráno, ja, moja tretia káva a ona. Zblízka veľmi pekná. Nesmelo vykladám svoje pocity z práce. že robím dokola to isté, chcem sa v témach posunúť ďalej. Že by som chcela spraviť v písaní niečo väčšie.

“Čo tak napísať knihu?” spýta sa.

Uf, priatelia. Napísať knihu. Prisahám, že ako redaktorka toto počujem aspoň raz za týždeň. Preto jej (rovnako ako každému raz za týždeň) vysvetľujem, že kniha je niečo iné ako krátke texty s vypointovaním, že nemám žiadnu známosť, cez ktorú by som dala veci von a ani nejaký nápad, o čom by som mala písať. Môžem síce vydať knihu o tom, ako mi nič v živote neklape a všetko sa sype, ale predsa tento typ literatúry vychádza pravidelne. Volá sa to tuším vydavateľstvo Evita. Hovorím o písaní a o tom, ako nič iné extra robiť neviem, na čo sa koučka spýta:
“A ste pritom šťastná?”
“Hmm..,” hovorím jej, “žeby som bola s vypnutou vodou a odstavenou elektrikou šťastnejšia?”

Domov odchádzam s odporúčaním, aby som si po poobediach našla program, ktorý ma bude baviť (a nie je to Netflix) a skúsila napísať niečo nové. Napríklad knihu. Posedela som si pár večerov nad otvoreným počítačom, aby som sa uistila, že nemám v hlave jedinú serióznu myšlienku. Potom sa priečinok s názvom KNIHA zrušila a pokračovala s utápaním v žiali a nespokojnosti.

Mentálne v koncoch

Prišla korona a ako to už chodí, život rozhodol za mňa. Ukázalo sa, že písaním sa už tentokrát jednoducho neuživím. Skoro rok som sa potĺkala od jednej spolupráce k druhej, až kým mi definitívne nedošli sily, nápady a inšpirácia, čo je pre každého spisovateľa to isté , ako vizitka od pohrebnej služby. Presne v tom čase, som natrafila na inzerát. Hľadá sa niekto do kreatívnej práce v našom meste.

“Fajne,” povedala som si, “zásah zhora.”

Konečne som bola medzi ľuďmi. Mohla som sa pekne obliekať do práce, riešiť veci, písať maily a dvíhať telefóny. Jediné, čo ma nikto nevaroval – bola som zamestnanec štátnej správy. A štátna správa sa s kreativitou skrátka nekamaráti. Stačilo pár mesiacov a bola som mentálne v koncoch.

Tú jedinú vec, ktorá mi šla, som nerobila. Zato som robila všetko, čo mi absolútne nešlo – prepočítavanie financií, organizovanie a komunikácia s ľuďmi, ktorí mi na konci dňa dali jasne najavo, že moja doba určitá môže byť oveľa kratšia, ako si myslím. A tak som popri silvestrovskej depke natrafila presne 31. januára na rozhovor so ženou, ktorá mala kariéru prekladateľky, pár svojich a pár adoptovaných detí, všeličo zažila a precestovala a dnes pomáha ženám rozbehnúť kariéru. Napísala som jej, ešte kým novoročné zvony odbili rok 2022.

Ešte ste to ani neskúsili

Tentokrát som vyskúšala koučing online. Na prvom sedení som asi dvadsať minúť vyplakávala, ako mi chýba kreatívna práca, že nerobím, čo viem, a robím milión vecí, ktoré neviem. Aká som ubitá a nešťastná. Pani bola veľmi milá a chápavá. Prikyvovala a písala si poznámky. Potom sa ma spýtala, prečo teda neskúsim písanie.
“No pretože sa ním neviem uživiť.”
“Ako to viete? Ešte ste to ani neskúsili.”
“Skúšam to permanentne roky.”
Prisahám, že som na stotinu zazrela, ako prevrátila očami. Potom mi povedala, že vyzerám nešťastne, a že možno by som mohla začať riešiť, čo iné ma ešte robí spokojnou. Dostala som za úlohu ďalšie dva týždne zapisovať, pri ktorých aktivitách vo voľnom čase som šťastná.

Tu sú moje odpovede:

keď fotím (ale nebaví ma nastavovať na foťáku clonu a svetlo, preto fotím automatiku)
keď hrám Aktivity a Dámu
keď pijem kávu
keď pozerám na Youtube videá o upratovaní
keď počúvam podcasty

Vášeň verzus príjem

Na ďalšom sedení sme sa rozprávali o vášni. Že je v živote najviac robiť, čo vás nadchne. Nemusím hovoriť, že môj zoznam plný pasivity ju práve nenadchol. Ešte sme sa vrátili k písaniu, aby som mohla povysvetľovať, aké je ťažké uživiť sa ako redaktorka a keď robím z domu, mám depky, že nie som medzi ľuďmi, nemám sa pre koho obliekať, ani si s kým (sviatočne) zaflirtovať. Uzavreli sme stretnutie s tým, aby som si premyslela, či chcem nasledovať svoju vášeň, alebo potrebujem len finančný príjem. Tretie stretnutie už nebolo. Keď sa ani po tej druhej žiaden AHA moment nedostavil, rozhodla som sa, že je čas prestať ju aj seba trápiť. Ak ste si mysleli, že som bola dostatočne poučená, musím vás vyviesť z omylu.

Svoju tretiu koučku som stretla v práci. Stačilo, aby prehodila, že má certifikát a už ma oblial pot a údes. Hneď prvý neplánovaný koučing som dostala náhodou, spoločnou cestou na služobku. Mladá baba mi vysvetlila, že problém nie je vo mne. Naozaj vraj pracujem v toxickom prostredí a sama mala skúsenosti s tým, aké je pokúšať sa posunúť niekam veci v štátnej správe. Potom ma upozornila, že sa nemám ospravedlňovať za to, ak sa necítim dobre v tom, kde som. Naopak treba veci pomenovať, aj keď ich neviem práve zmeniť. Na sebe mala šperky od Petry Toth, dokonalé šaty a kabelku zo Sashe. Skrátka, bola to žena, s ktorou som sa chcela baviť o živote.

Kľúčom je zažiť pochopenie

Prvé a posledné stretko sme si dali v čajovni. Pýtala sa, kým sa cítim v práci. Ukazovala mi obrázky, ja som si vyberala, čo ma zaujala a cítila som sa pri tom ako na seánse u veštice. Koučka číslo tri mi povedala, že je so mnou všetko v poriadku. Som nespokojná, lebo mám v povahe byť nespokojná vždy, keď veci nejdú tak, ako by som chcela. Je normálne, že mi nesedí práca, kde sa necítim ľudsky v pohode a kde nerobím, čo viem. Keď som začala hovoriť o finančných istotách a mojom neistom živote, prikývla. Poznamenala, že by mi možno sadla práca, kde budem mať fixný príjem, čas, rutinu a zároveň čistú hlavu. Keď prídem domov, môžem sa denne hodinku dve venovať písaniu na niečom vlastnom. Bez stresu, že by som kvôli ťukaniu do klávesnice zomrela hladom či na nedostatok liekov.

Cítila som sa nejako inak. Nie naštartovaná alebo sebavedomejšia. Ale pochopená. Na to ďalšie stretko som už ale nešla. O pár dní som dostala novú pracovnú ponuku, dala výpoveď a začala po večeroch zase písať. Zrejme by sa to stalo tak či tak. Ale (možno aj vďaka koučke) som vedela, že táto ponuka mi bude vyhovovať. Teraz už len napísať po večeroch tú knihu a konečne sa presláviť.

Dobrá rada stojí groš. U koučky od tridsať do osemdesiat eur

Ak sa pýtate na ceny, každý kouč má v tomto smere iné sebavedomie. Tá prvá aj posledná si za svoje služby vypýtali po tridsať eur na hodinu. Samozrejme, vždy šlo minimálne o dvojhodinové stretnutie. Koučka číslo dva mala taxu osemdesiat eur na hodinu, najmä preto, že koučing bol v tom čase jej jediný príjem. Všetky tri mali certifikáty o tom, že môžu svoju prácu vykonávať. Nahliadla som aj do ďalších cenníkov, kde sa ženy bežne pohybujú od päťdesiat do osemdesiat eur za jedno sedenie.

Koučovanie mi život nezmenilo. Sebatrýzeň mám zrejme skrátka v povahe a v práci to so mnou tiež nie je jednoduché. Na druhej strane verím, že mnoho ľudí, ktorý nemajú priestor na to byť vypočutý a zažiť, že s jednu hodinu točí vesmír len okolo nich, koučing ocení. Mne nezostáva iné len prijať, že ja môj dream job máme pred sebu ešte dlhú cestu.