Zostarla som – dospela som

2. januára, 34. Silvester v mojom živote.

Každoročne, teda nemôžem s istotou tvrdiť za roky strávené v látkových plienkach, ale tých posledných 20 určite, dávam si bilančnú hodinku k roku minulému i budúcemu.

Boli také, kedy som si písala list. Život sa zdal stereotypne príliš komplikovaný a tým listom som sa snažila premostiť čas a dúfala, že za rok nájde mňa samú – múdrejšiu a šťastnejšiu.

Tento rok na to nejak nevyšiel čas, deň prefičal na lyžovačke s deťmi, večer rozhovormi s kamarátmi a štvrtá hodina ranná ma našla filozofovať s mužom nad perspektívami robotiky a starnutia populácie.

Zostarla som – alebo lichotivejšie – dospela som.

Ako poznamenal kamarát: „už ma nebaví čítať len príbehy so smutným koncom, som rád, ak na konci nájdem nádej.“

Ťažko sa mi ta zmena vysvetľuje, ale vidím, že postupne postihla všetkých mojich priateľov. Tá, kedysi asi najdôležitejšia rovnica: ľúbi – neľúbi, je vystriedaná: mama – tato, mám Ťa najviac rád.

Happyend?

Ale, keďže nežijeme v happyende, prebleskujú i iné konce a ja tak dumám, ako nenápadne sa z nás pubertiakov stali fotrovci a pri spomienkach na svoje vlastné pitky riešime, ako od toho istého odradiť naše deti. Poučení konkrétnymi osudmi našich kamarátov hráme zrazu za iný tím.

A je toho viac, tých zmien čo cítim, a nechápem, KEDY sa to stalo, že ma zrazu zdravia: teta.

Zostarla som – alebo lichotivejšie – dospela som.

Ale v duši, aj keď mi to nikto neuverí, som všetky tie roky predsa stále tá istá ja, na hrane rokov pozerám dozadu, či som žila dobre a za horizont, čo prinesie.

Ilustračné foto: www.sxc.hu