Bolestné emócie. Čo nám chcú povedať?

V článku Čo s negatívnymi emóciami sme si vysvetlili, že bolestné emócie nie sú skutočným problémom, ale predovšetkým upozornením a výzvou pre náš život.

Ak hovoríme o bolestných emóciách, mám na mysli najmä hnev, strach, smútok, zármutok, sklamanie, nenávisť, závisť, bezmocnosť, beznádej, žiarlivosť, pocit viny, znechutenie, obavy, atď.

Čo nám chcú tieto emócie, okrem toho, že sú pre nás bolestné, povedať?

Shutterstock

V minulom článku sme sa čiastočne posunuli od dualistického vnímania pocitov (dobré-zlé, pozitívne – negatívne), a je pred nami ďalšia výzva, a to – detailnejšie očistenie hodnotenia pocitov na príjemné – nepríjemné (resp. bolestné).

Prečo? Lebo to celkom nie je pravda, lebo stále budeme mať tendenciu vyhýbať sa „bolestným“ emóciám, a budeme ich riešiť ako problém a zároveň sa ich budeme chcieť zbaviť. Lebo nebudeme chcieť ich počúvať a skúmať, ale budeme ich buď potláčať, ventilovať, alebo vytesňovať.

O senzoroch si nemyslíme, že sú negatívne alebo bolestné

Predstavte si, že si chcete kúpiť moderné auto a chcete, aby malo čo najmodernejšiu výbavu. Už vám nebudú stačiť airbagy, automatická prevodovka, dažďový a svetelný senzor, či klimatizácia. Aj keď vyhrievané sedadlo a volant vnímame ešte ako luxus.

Určite sa poobzeráte aj po asistenčných systémoch ako front assist, či senzor mŕtveho uhla, alebo po kamerách s asistentom parkovania. A ak chcete byť naozaj moderní, tak budete hľadať aj balík autonómneho riadenia vozidla, ktoré je plné radarov a senzorov.

Všetky tieto senzory určite nevnímame ako negatívne, či nepríjemné. Dokonca sme ochotní za ne priplatiť, nevraviac o tom, že ich prítomnosť a funkčnosť v aute nám dodávajú väčšiu pohodu, istotu a bezpečie pri jazde.

V prenesenom význame tie asistenčné systémy sú tie spomínané „bolestné“ emócie. Už som vás presvedčil, že nazývať ich „bolestnými“, nie je ani užitočné a ani pravdivé?

Bez bolestných emócií sa blížime ku katastrofe

Absencia akejkoľvek z vyššie spomínaných „bolestných“ emócií môže viesť ku katastrofám v našom živote. Prítomnosť a hlavne funkčnosť týchto emócii nás chráni a zabezpečujú nám nielen bezpečie. Ale aj také dôležité veci v našom živote, ako osobnostnú integritu, sebahodnotu, chránia nás a blízkych ľudí, vzťahy, hodnoty, ktoré vyznávame, náš majetok, prostredie v ktorom žijeme.

A mám pre Vás dobrú správu, za tieto „asistenčné systémy“, ktoré sú súčasťou autonómneho riadenia vášho života nemusíte priplácať. Máte ich už v základnej výbave.

Naše pocity ako asistenčné systémy

Keby som mal nájsť iné pomenovanie pre tieto „asistenčné systémy,“ ostal by som pri jednoduchom pomenovaní – pocity alebo emócie. Bez toho, aby som ich nejako preferoval, hodnotil, triedil, všetky pocity, ktoré prežívame – a je ich neúrekom, majú svoj význam.

Existuje približne dvetisíc emócii, ktoré vieme popísať a vyjadriť v jazyku. Každá emócia má svoj individuálny príbeh, má svoju funkciu, prichádza so špecifickým posolstvom, a má svoj jedinečný účel a význam.

Rozpoznať to celé, započuť, porozumieť a uchopiť, prináša človeku veľa dobra v jeho živote. Nebojím sa povedať, že emócie sú viac ako len emócie. Oni sú mentori, ktorí nás môžu viesť na ceste nášho života.

Emócie sú ako naši dobrí mentori

Aby sme mohli naozaj rozpoznať a započuť, čo nám chcú naše emócie povedať, musíme najprv zastaviť ich ventilovanie, potláčanie a negovanie – tieto spôsoby spracovávania emócii som popísal v predchádzajúcom článku Čo s negatívnymi emóciami.

Následne môžeme pristúpiť krok za krokom k sebareflexii.

Sebareflexia – supervízia seba samého

Sebareflexia nie je to isté ako vyjadrovanie pocitov. Často sa vyjadrovanie pocitov približuje skôr k ventilovaniu, a to je opačný smer. Sebareflexia je obrazne vziať reflektor a posvietiť si na seba. Je to viacmenej supervízia, ale seba samého.

Inými slovami – pozerať sa na to, ako sa pozerám.

Nie je to to isté, ako mať nadhľad. Nadhľad sa približuje k negácii či potláčaniu, a to je tiež opačný smer ako sebareflexia. Sebareflexii sa treba učiť, a to krok za krokom. Nie je ťažká, len sa jej potrebujeme učiť postupne v krokoch.

Poznámka autora: ak chcete porozumieť mojím článkom, treba si ich čítať od začiatku, lebo budú na seba nadväzovať. Na budúci týždeň skúsime prvý krok v sebareflexii. Dovtedy si treba zapamätať, že každá emócia nám hovorí niečo veľmi dôležité pre náš život a našou úlohou je učiť sa ich počúvať. Držím palce.

Prečítajte si aj Prvý diel série o emóciách z dielne Kamila Bartka: Čo s negatívnymi emóciami.