„Po ôsmich rokoch manželstva podal manžel žiadosť o rozvod. Ako dôvod uviedol, že už nedokáže ďalej žiť s hysterkou, ako som ja.
V skutočnosti však bol príčinou krachu nášho vzťahu on. To ja som sa vždy usilovala o to, aby mali naše dve deti pevne stanovený režim, aby navštevovali krúžky, aby nepozerali príliš často televíziu a nehrali sa na počítači viac ako hodinu denne. Na všetkých svojich nariadeniach som úzkostlivo trvala a vydupala som si, že ich budú rešpektovať deti i manžel. Išlo mi predsa o ich dobro.
Teraz si ale uvedomujem, že som to asi so svojou precíznou výchovou občas prehnala. Keď sa deti minule vrátili od neho, boli vysmiate a jedno cez druhé mi hovorili, ako sa mali dobre, ako ockovi neprekážalo, že jedli čokoládu, pozerali telku, a dokonca boli aj v kine… Všetko, čo som ja deťom dávala presne nalinkované a zdôvodnené (do kina sme chodili iba vo výnimočných prípadoch za odmenu a sladkosti boli u nás zakázané, deti majú alergie). Keď som ich v ten večer uložila spať, zúrivo som sa rozplakala, sľubujúc si, že urobím deťom fantastický víkend, ktorý tento prekoná!“
Psychológovia však varujú pred tým, že niektorí expartneri sú prehnane citliví na výchovné počínanie svojich bývalých polovičiek. K vojne stačí málo – čin rodiča, ktorý sa ‘vyšvihne vo svojej láske‘ vyššie ako jeho ‘súper‘. Nasleduje kupovanie dieťaťa, ktoré, aj keď sa zdá, že sa kúpiť nedá, v niektorých prípadoch to možné je.
Boj o dieťa tak možno prirovnať k rozhovoru dvoch rodičov v istom ironickom vtipe, ktorý ukrýva veľmi krutú pravdu o správaní sa mnohých rozvedených. Vo vtipe, ktorý v skutočnosti nie je vtipom, hovorí žena svojmu exmanželovi: „To dieťa som priviedla na svet ja! Preto je moje!“ Manžel sa však nedá a argumentuje: „Keď vhodím do automatu peniaze a vypadnú mi cigarety, komu patria? Mne alebo automatu…?“
Láska a psychologická smrť ‘Handrkovanie sa o deti‘ je u expartnerov časté. Spoločný syn či dcéra sa stáva obrovským bohatstvom. Ak nie je prítomný nový partner, rozvedený rodič si práve na dieťati dokazuje, že nie je až taký zlý, že dokáže milovať a sám je hodný lásky. Doráňané city potrebujú byť uzdravené a k tomu mnohí rodičia (ne)vedome využívajú aj svoje deti. Často ich však až vykorisťujú láskou, ktorá sa im nedostáva.
V takýchto prípadoch (a nemusí ísť iba o rodiny po rozvode) sa u detí zvykne objaviť akýsi syndróm ‘psychologickej smrti dieťaťa‘.
O čo ide? K psychologickej smrti dieťaťa dochádza vtedy, keď sa ono rozhodne vzdať sa svojho „ja“, aby si uchovalo lásku rodičov a napomohlo tak vytváraniu obrazu, ku ktorému ho rodičia tlačia. Ako sa to prejaví? Dieťa chodí na krúžky, ktoré ho síce nezaujímajú, ale vie, že svojim rodičom sa tak zavďačí a urobí im radosť. Nosí oblečenie, ktoré sa mu nepáči, ale jeho mame áno atď.
Psychológovia poukazujú na to, že tento syndróm sa neobjavuje iba u uzavretejších detí. Čoraz častejšie sú prípady, kedy dieťa vplyvom ťažkej a bolestnej skúsenosti (smrť v rodine, rozvod či rozchod rodičov…) volí túto formu správania sa, aby získalo viac lásky od rodiča, ktorý mu ostal, alebo aby si vykompenzovalo deficit, ktorým táto negatívna skúsenosť zasiahla jeho city.
Dieťa, ktorým rodičia manipulujú, sa môže správať takto: u malých detí je časté pomočovanie sa, výkriky zo sna, desivé sny; citová labilnosť (kedykoľvek zosmutnie, rozplače sa); trucovitosť (aj keď do rozvodu sa u dieťaťa nevyskytovala); nechutenstvo, u starších dievčat (ale už aj chlapcov) odmietanie stravy; dieťa môže vyhľadávať zážitky, miesta, ľudí, ktoré ho spájajú s chýbajúcim rodičom; ‘glorifikácia‘ rodiča, ktorý chýba a ‘zatracovanie‘ rodiča, s ktorým žije; odvrávanie, úteky z domu, výrazné zmeny v správaní a v prospechu. Syndróm zavrhnutého rodiča Vo svete existujú mnohé hnutia a združenia, ktoré verejne obhajujú rodičov, ktorým je bránené stýkať sa so svojimi deťmi. Syndróm zavrhnutého rodiča (The Parental Alienation Syndrome) výstižne vykresľuje vo svojej knihe psychológ R. A. Gardner, ktorý zozbieral množstvo skutočných príbehov rodičov detí zasiahnutých traumou rozvodu.
Gardner upozorňuje na to, aká rafinovaná dokáže byť pomsta partnerov a ako na zneužívanie detí využívajú tie najneobvyklejšie spôsoby – telefóny, ktoré nezvonia, ak volá otec, ktorý opustil rodinu, či aparáty so záznamníkmi, ktoré nenahrávajú hovor z predvoleného čísla (matky nastavujú telefónne čísla otcov, aby si ich deti v čase neprítomnosti nemohli vypočuť).
Gardner hovorí o tzv. programujúcich matkách, ktoré, keď potrebujú, aby sa o dieťa niekto výnimočne postaral, dajú pred otcom prednosť cudzím ľuďom. Hoci majú otcovia snahu dozrieť na dieťa, tieto matky argumentujú tým, že je to v rozpore s dohodnutou dobou návštev. Gardner spomína ženu, ktorá mu raz povedala:
„Ja viem, že súdne nariadenie hovorí, že na Vianoce majú byť deti raz u mňa a raz u môjho exmanžela. Nerozumiem tomu, ako som mohla na toto pristúpiť. Môjmu ex nikdy na Vianoce deti nenechám. Ak budem musieť, pokojne pôjdem aj na súd. Na Vianoce dostane on deti iba cez moju mŕtvolu.“
Alebo sa situácia zariadi tak, aby k stretnutiu nedošlo. Ex utrpel ranu a dieťaťu sa vysvetlí, že ocko (alebo mamka) nemal-a čas a že… Malé deti na túto „hru“ skočia, ale starším to dochádza rýchlo. Stávajú sa súčasťou labyrintu klamstiev, z ktorých je niekoľko cestičiek von – bolesť zo správania sa rodičov vedie dieťa k útekom zo školy k ‘zakázanému‘ rodičovi, k priľnutiu k rodičovi, u ktorého býva, k averzii voči obom, k úniku do samoty, hľadaniu nevhodnej partie…
Istá matka, ktorá roky bránila svojmu exmanželovi v stretnutiach s dcérou a očierňovala ho pred ňou, priznala:
„Vtedy som nechápala, že to, čo robím, je zlé. Nedokázala som mu odpustiť, že nás nechal. Mal novú ženu, ale nemal svoju dcéru. To bol môj cieľ. Dnes sa však situácia otočila. Naša dcéra dospela, študuje na vysokej škole a ku mne príde málokedy. Jej otec ju finančne podporuje, rozumie si aj s jeho ženou a ich syna nazýva bratom. Mňa nenávidí. Tvrdí, že som ju obrala o otca a viní ma za rozpad našej rodiny. To, o čo som sa roky usilovala, mi nevyšlo. Naopak, ostala som sama a moja dcéra je s tým, ktorému som ju chcela navždy vziať. Ak by som to bola tušila, radšej by som ich vzťah podporovala…“
Táto matka prineskoro pochopila, že žiaden rodič nemá bezvýhradné právo na dieťa. Patrí obom rodičom, aj keď si ho obaja nemusia zaslúžiť.
Čo dodať? Rozvod patrí k najtraumatickejším životným zážitkom. To, ako sa s ním jedinec dokáže vyrovnať, závisí od mnohých faktorov – veku, povahy, prostredia, výchovy atď. U detí sú tými, ktorí dokážu negatívnu skúsenosť rozvodu zmierňovať, alebo ju, naopak, ešte viac prehlbovať, práve rodičia.
Ak im záleží na tom, aby ich potomkovia neboli touto stigmou poznačení a nemali problém so sebaprijatím, sebaúctou, s vierou v iných ľudí, mali by si uvedomiť, že dieťa sa nikdy nesmie stať nástrojom pomsty. Rozvodový konflikt nesmie pokračovať cez dieťa, pretože z nástroja sa tak skoro môže stať ďalšia nevinná obeť.
Článok bol uverejnený v časopise Mama a ja
Loading...
popravde, neviem si predstavit ake narocne to musi byt pre matku pozerat sa na to, ze muz ma novu rodinu a ta flustracia z toho musi byt neskutocne bolestiva. aj ked vyvrsovat sa na dietatu je ubohe.. aj ked …