Platí to aj naopak,
aj keď ty máš inú potrebu, ktorou ti môžem prichádzať v ústrety a zvyšovať kredit zo svojej strany. Tiež ma to niečo stojí. Byť nápaditá, láskavá, trpezlivá a počúvajúca. Bez ohľadu na nekončiace futbalové majstrovstvá, stav osadníkov z Katanu či čohokoľvek iného, na čom práve frčíš a v čom ti trošku uniká realita.
Vieme obaja, že to vzájomné prihadzovanie na dôležitosti toho druhého je potrebné v pravde, je potrebné často, ba vlastne bez prestávky. Je jedno, či prebaľujem (a ty odnesieš plienku s ekologickou haváriou) alebo máš chuť na pivo a ja ti ho nalejem. Som tu pre teba. A len tak si ťa objímem. Poviem, že mi chýbaš. Napíšem sms, že sa ťa neviem dočkať. Keď s tebou kvákam potme bez zasvietenej lampy pri hore prádla, hoci sa mi už zíva. Je mi proste s tebou dobre.
Nekradnúť!
Dať dotyk znamená pre nás nekradnúť. Nekradnúť toho druhého, kus z neho, na ktorý mám chuť, iba preto, že na to mám „právo“.
Už sme veľkí a vieme, že mám právo len na to, aby ti bolo pri mne dobre. A tak sa naše právo stáva darom, za ktorý nič nečakám – a možno práve preto v tejto nezištnosti (keď dávame rovnako obaja) sa nám obom dostáva priehrštím zázračných okamihov, o ktorých sa nedá nikdy dosť dobre napísať, nakresliť, nakrútiť film…
Som tu, dávam sa ti… túžim po tvojich dotykoch, po tebe… ale chcem, aby si sa sám rozhodol pre mňa… možno prídem prvá teraz ja a inokedy ty, keď dohráme náročný tréning dotykov nežnosti, služby a obety. Keď prekročíme prah zo všednosti do onej komnaty tajomstiev, kde slová a skutky a jemná pusa, pošteklenie, žmurknutie dostáva iný nádych a šmrnc.