Prestali sme na seba zazerať, prestali sme na seba útočiť, prestali sme sa obtĺkať, prestali sme sa zhovárať, celkom sme prestali komunikovať, zostali sme spolu len kvôli deťom, ktoré nás vnímajú celkom inak a ľúbia (a potrebujú) nás oboch rovnako. Ja som ho neprestala ľúbiť, no on mňa áno. Nepodviedol on mňa, ani ja jeho.
Šli sma paralelne vedľa seba, no nie spolu
Párkrát sme sa názorovo nezhodli, no nedokázali sme sa o tom otvorene pozhovárať. Nepomohla ani manželská poradňa. Psychológ skonštatoval sťaženú komunikáciu zo strany môjho manžela – nie len so mnou, s kýmkoľvek. A bez komunikácie sa v manželstve žiť nedá s porozumením pre toho druhého.
Tak sme vedľa seba síce šli paralelne za rovnakým cieľom – vytvoriť kompaktnú rodinu a vychovať naše deti, no chýbal nám most, ktorý by naše cesty spojil.
Nerozhodovala som o peniazoch
Nikdy sme sa nerozprávali o spoločných financiách, lebo ja som počas RD nemala príjem, a teda som ani o ničom nerozhodovala. Akosi mi stačilo, že mám čas venovať sa deťom. Keďže som nebola ekonomicky aktívna a stále som od manžela mala informácie, že na nič nemáme peniaze, nič som nepožadovala, nič som neplánovala (dovolenky, nákupy).
Nerozprávali sme sa o výchove
Nikdy sme sa nerozprávali o výchovných metódach a cieľoch, lebo manžel nikdy nemal čas alebo jednoducho nemal chuť. Výchova a starostlivosť o domácnosť nadobro zostali na mojich pleciach a zrazu som len počula kritiku, že na deti kričím, že máme v byte bordel, že som si stále nenašla prácu, že som nervózna a všeobecne neschopná.
Nič, len existenčne závislá
Ani som nezbadala ako a kedy, len som si uvedomila existenčnú závislosť od manžela. Bez jeho súhlasu ani nádych/výdych a obavy z dôsledkov v situáciách vyžadujúcich okamžité rozhodnutie bez jeho prítomnosti.
Neustále ma utvrdzoval (podporovaný svojou matkou) v tom, ako nás živí, ako sa o nás stará a ako nám umožňuje byť doma a vychutnávať si pohodu raného detstva našich potomkov. Absolútne som stratila sebaistotu, dôveru vo vlastné schopnosti a po niekdajšom sebavedomí a kráse nezostalo ani pamiatky.
Jediná radosť – deti
Zo života mi zostala jediná (zato obrovská) radosť – radosť z detí a z ich drobných úspechov. To mi dávalo toľko energie a nadšenia, že som si vôbec neuvedomovala, aká chudera sa zo mňa stala – ako vyčerpané týrané zviera, ktoré k sebe nepustí nikoho a je agresívne aj na pomocnú ruku, lebo mu pripomína ruku trýzniteľa.
Nič nebolo dosť dobré
Nič, čo som urobila, povedala, myslela, nebolo dosť dobré na to, aby som ulahodila manželovi. Čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Možno by sme sa aj boli dohodli, keby do nášho vzťahu nevstupovala manželova matka, ktorá si na nás kompenzovala vlastné manželské problémy.
Možno závidela tú trochu pozornosti, ktorú mi muž kedysi venoval a toľko vŕtala a presviedčala, že sa nestarám, že sa neobetujem, že si nezaslúžim, až sa jej to podarilo. A to tým viac, čím lepšie som si začala uvedomovať, čo sa zo mňa stalo.
Náš vzťah sa celkom zrútil keď…..
Náš vzťah sa celkom zrútil, keď som pochopila, že môžem žiť aj lepšie, dôstojnejšie. Našla som si prácu, začala som sa starať aj o seba, nie len o deti a domácnosť a začala som mužovi hovoriť, s čím nesúhlasím a čo by som si predstavovala inak.
Môj nesúhlas neostal bez odozvy. Razom sa zo mňa stala beštia, ktorá nehľadí na nič iné, len sama na seba a s ktorou sa vlastne nedá manželsky žiť.
Odišiel bez slova – k matke
A tak si jedného dňa manžel zbalil pár vecí a bez jediného slova odišiel – k matke. Ako sa neozval mne, tak sa neozval ani deťom, hoci majú vlastný mobil. Až po pár dňoch mi prišla sms, kde stroho oznámil, že nebude mať príjem, preto nič nekúpi, snáď len zaplatí byt.
Neskôr začal brávať syna na krúžok, ako ho brával aj kedysi. Deťom sa vyhovára na množstvo práce – už aspoň nevysvetľuje, že ich matka je taká otrasná, odporná a protivná, že sa s ňou nedá žiť (kým sme spolu žili, robil to celkom pravidelne, až som tomu takmer uverila).
Deti za ním po večeroch plačú
Vtedy mi je naozaj ťažko, lebo ja som presvedčená, že k sebe nemáme tak ďaleko, aby sme spolu nevedeli po dobrom vychádzať. No keď si uvedomím ten pokoj a domácu pohodu, nie je mi až tak smutno z toho, že ma opustil muž, ktorého som si vybrala za životného partnera, s ktorým som založila rodinu a s ktorým som chcela vychovávať deti.
“Dobré ráničko, mamička!”
Je úžasné ráno vstať a nepočúvať pritom, že buntoším, vyrušujem, pútam na seba pozornosť. Je úžasné ísť na WC a nepočúvať, že tam idem naschvál. Je úžasné počuť aj v nedeľu skoro ráno úprimné hlásky našich detí, ako mi do rozospatej tváre donemoty opakujú: “Dobré ráničko, mamička!” až kým neotvorím oči a nezačnem sa s nimi hrať (aj keď ako mátoha v driemotách).
Je úžasné smiať sa so svojimi deťmi od srdca nahlas na hocijakej drobnej somarine, ktorá ani nestojí za reč. Je úžasné po rokoch “útlaku” opäť cítiť slobodu a voľnosť v rozhodovaní. Nemusím sa báť, ako zareaguje manžel, čo na to povie a či sa zase neurazí a nenahnevá.
Nemusím sa dívať na to, ako on oddychuje, kým ja kmitám okolo detí a domácnosti. Nemusím sa cítiť ponížene pri pýtaní peňazí na základné hygienické potreby a vysvetľovaní, že ich naozaj potrebujeme. Je mi za ním smutno, je mi ľúto, že mi neopätuje lásku, no som rada, že je preč – opäť som našla sama seba a viem sa tešiť (nie utešovať sa) z drobností okolo seba.
Že raz príde domov bez klopania a všetko bude zas pekné …
Už podal návrh na rozvod, no kým to nie je definitívne, asi klamem sama seba, že raz príde domov, vojde bez klopania dnu a všetko bude zas také pekné a dobré ako na začiatku, keď sme sa obaja ľúbili a tešili sme sa na naše deti.
(12 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Prečo si ma nenechala moja prvá mama, čo ma mala v brušku? Ona ma nechcela?
Kto je na vine pri reťazovej havárii a ako to vidí poisťovňa
Deti by mali mať priezvisko po mame, nie po priateľovi
Vybrané slová po "b" - doplňovačky
Oceňujem úprimnosť a otvorenosť, ale neponúkal by som tento príbeh ako cestu pre ženy, ktoré majú muža so “sťaženou komunikáciou”.
Nedáva mi to logiku, prečo sa v príbehu žena stiahla – do očakávania.
Áno, poznám prípady, kde žena prestane bojovať o vzťah, keď zistila, že sa je jej lepšie, keď ten muž nieje nablízku – ale to je len chvíľkové.
Ja som toho názoru, že bojovať za vzťah sa oplatí. Nie tak, že hľadám a všímam si čo ten druhý má zmeniť – veď to povedal ešte aj ten psychológ (predpokladám, že uvedený psychológ vytvoril asi nevedome koalíciu so ženou – a to sa nerobí!!!)
Potrebujem sa sústrediť na to, čo môžem zmeniť ja na sebe, akou mojou zmenou môžem pomôcť manželovi. Zmeniť kontext rozhovorov, kde nebude hlavnou témou – ty si… Ale ďakujem ti….
Áno, mrzutosť, negatívne emócie, nechcené provokácie…ťažko sa žije v takomto prostredí, ale ja som práve ten, tá žena v príbehu je tá, ktorá má moc to zmeniť. Postupne, krok za krokom, maličkými zmenami problémového systému komunikácie na komunikáciu, ktorá je príjemná a naplňujúca.
Odhodlanie nevzdať to!!! Šťastné manželstvo nepadá z neba samo!!!
Je to drina!!! S odstupom času potom človek si len povie, že stálo to za to. Poznám kopec párov, ktoré to nevzdali, a poviem s oveľa náročnejšími príbehmi a teraz prežívajú neskutočnú radosť z toho, že to nevzdali. Žijú si nádherne. Ale v tedy, keď boli v “bojových zákopoch”, potili hádam krv!
V pár veciach som sa našla aj ja
Držím palce, nech sa máte dobre.
uprimne napisane… musi to byt narocne toto zazit..